Kangax

Malé, komorné giallo (z časti psychothriller) a viac-menej typická rutinérska robota režiséra Klimovského, ktorého najznámejšie sú zrejme jeho filmy v spolupráci Paulom Nashym, hlavne slávna "vlkodlačia" séria. Klimovsky pár rokov predtým natočil aj gialla, napr. tiež s Nashym http://www.csfd.cz/film/124314-libelula-para-cada-muerto-una/, ktoré je trošku kvalitnejšie hlavne kvôli sympatickému Nashymu a živšiemu deju. Tvorcovia vo Violación fatal jednoducho vykrádajú čo sa dá, ide o to, že už v tom čase polomŕtve žánre hlavne teda anglosaský psychothriller a talianske giallo, a tak nemôžu už ničím prekvapiť. Nedostatok invencie nahrádzajú početnejšími erotickými scénami, čo je tiež už typické pre španielsko-taliansku kinematografiu konca 70. rokov. Dosť o filme napísal Karlos80 (a bohužiaľ sa v komente trochu neštastne nevyhol spoileru) a tak ja toho vzhľadom k šedivosti tohto dielka nemám moc čo dodať. Film žánrových fanúšikov iste neurazí, ale ostatním by som ho ako zástupcu dvoch zásadných žánrov (psychothriller a giallo) moc nedoporučoval, mohol by im ich znechutiť, čo by bola vzhľadom na iné početné kvalitnejšie diela veľká škoda.

Nikdy by som si nepomyslel že dám toľko bodov novému hororu, navyše zameranému skôr na akciu a na samoúčelnú brutalitu... Tak prečo tak činím? Tento film má totiž hneď niekoľko sympatických predností oproti podobným žánrovým kúskom. V prom rade sa mi páčilo ako rýchlo ide na vec, žiadne zbytočné kecy v prvej polhodine ako býva u podobných hororov zvykom, takže som bol ušetrený od dementných mládežníckych problémov, aj keď úplne na začiatku to tak nevyzeralo. Naštastie účastníkov diskotéky veľmi rýchlo totálne zmasakroval maskovaný vrah a hneď sa mohlo ísť na vec. Hádanky a pasce boli celkom logické, postavy si počínali uveriťelne. Navyše hlavný hrdina je celkom sympatický a dá sa mu fandiť. Veľký to rozdiel oproti už vyšumelému popcornovému sendviču Saw, kde už ani nikto nevie kto je kto a aké má motivácie. Kratšia minutáž než je bežne zvykom filmu tiež sekne, prakticky tak neexistujú hluché miesta a akcia je napínavá a uveriteľná. "Relatívna nezničiteľnosť" zabijaka je už od čias slasheru tradíciou, tu som sa nečudoval. Veľmi u mňa zabodoval vydarený záver a v neposlednom rade názov opusteného hotela, kde si "Zberateľ hmyzu" urobil svoje sídlo... Hotel Argento..:)

Bývalý senátor je zavraždený pred svojim domom ale polícia okamžite zatýka podozrivého vraha, mladého politického aktivistu Carlosa Valdésa. Taliansky novinár Eddie Mills, ktorý sa prípadu venuje pre svoje noviny Sentinel, spozná striptérku, ktorá tvrdí, že bola očitým svedkom atentátu a videla muža "s ľadovými očami." Na súde svedčí proti nemu a Valdés je odsúdený na smrť. Avšak reportér čoskoro začne nachádzať diery v striptérkinom príbehu, a spolu s ďalšími okolnosťami začína veriť, že odsúdený bol nesprávny človek. Film sa odohráva v preslnenom Novom Mexiku a tak absolútne postráda mystickú atmosféru, ale bohužiaľ aj akčných strhujúcich scén je tu veľmi málo. So žánru giallo, kam býva zaradený je tu len neznámy vrah, odhalený v záverečnej časti, snaha o mysterióznosť reprezentovaná "veštcom Rasputinom" a zopár malých zvratov. Inak ide vlastne len o obyčajnú kriminálku, ktorá skôr evokuje neskorší žáner "poliziotteschi" ale na ten je zase príliš krotká. Potešia možno len slušné herecké výkony a tradične dobrá a chytľavá hudba. Nepoteší možno príliš naivný samotný záver a dosť nelogické časové kopance, keď počas posledných minút, ktoré zostávajú do popravy nevinného človeka stihne hlavný hrdina neskutočne veľa vecí... Aj napriek tomu, že som sa filmu dosť venoval kvôli prekladu tituliek, musím povedať že som tam nič zvláštne neobjavil a musím preto dať za pravdu mojim tunajším kolegom a ísť s hodnotením dokonca mierne podpriemer.

Výborné, neprávom polozabudnuté giallo (takmer skvost!), ktoré sa od iných známejších žánrových kúskov odlišuje netradičným, iným štýlom rozprávania príbehu. Opustená vila, ktorá skrýva strašné tajomstvá o svojich obyvaťeloch nevyzerá vôbec hrozivo, ani starý profesor ktorý sa rozhodne priestory prenajať na svoj výskum vtákov sprvu vôbec netuší aké krvavé tajomstvá bude odkrývať. Avšak viac-menej náhodný objav zahodenej (skrytej) magnetofónovej pásky spôsobí veľmi zaujímavé odkrývanie desivého príbehu. Profesorom nájdené nahrávky s rozhovormi krásnej Azurry (Erica Blanc) s rodinným priateľom, psychológom Martinom sú však iba začiatkom odhaľovania zamotaných vzťahov, plných zvrhlej lásky, zrád, a aj sexuálneho a psychického zneužívania, ktoré končia neočakávaným ale logickým krvavým masakrom. Viaceré nečakané zvraty, viacmenej zaujímavá predčasná pointa a veľmi uspokojivý a krvavý záver inak skôr psychologického a pomerne nekrvavého gialla boli pre mňa veľkým prekvapeným. Tomuto giallu svedčia nielen kvalitné herecké výkony ale aj zaujímavá pôsobivá a hudba a úžasná atmosféra, budovaná spomienkovými a snovými scénami a vhodne zvoleným prostredím chátrajuceho parku pri vile. Prakticky nemám čo filmu vytknúť, pre mňa veľké a príjemné prekvapenie v rámci žánru.

Posledné skutočne kvalitné Lenziho giallo pred jeho ďalšou výbornou "poliziotesschi" dekádou, ktorá mala nasledovať... Svojim spôsobom tu vzhľadom na rok 1974 Lenzi už tak trochu už skladá hold pôvodným žánrovým snímkom, založeným na dekoráciách (figuríny) a atmosfére (napr. Bavova klasika Sei donne per l´assassino 1964) a podobne ako u iného svojho vynikajúceho gialla Seven Blood-Stained Orchids (1972) tu skôr rozohráva atmosférickú a zamotanú zápletku a zaobíde sa bez klasického vraha v čiernych rukaviciach. Už od prvých chvíľ na pláži je jasné že tu niečo nehrá, dokonca som začínal tvorcov počas filmu podozrievať s logických kopancov, nakoniec však všetko do seba výborne zapadlo. Hlavný hrdina, ktorý by mal riešiť problémy a ohrozenia okolo seba sa naopak stále viac prepadá okolnostiam aby postupom času nebolo jasné vôbec nič... Výborne je zvolené prostredie starej renesančnej pevnosti, ktorá ako keby mala symbolizovať posledný odpor hlavného hrdinu proti vlastným nepriateľom v okolí ale aj vo svojej hlave... Výborne zrežírované, výborne presvedčivo zahrané a z nečakanými zvratmi a s pointou v závere... Proste dôstojná bodka za skvelým "žltým" režisérovým obdobím...

Priemerné pomalé giallo, ktoré patrí do skupiny, ktorá sa snaží jasne vymedziť voči "Bavovsko-Argentovskej" škole" a ísť vlastnou cestou. Identitu vraha aj jeho tvár preto poznáme už od samotného začiatku a dôraz na atmosféru a prevedenie vrážd je tu na vedľajšej koľaji. Film sa snaží ísť skôr akousi "melancholickou" a nekrvavou cestou, preto tá zvláštna (inak výborná) hudba a veľmi pozvoľné rozvíjanie deja. Kedže hlavným námetom filmu je náhla strata pamäťe hlavnej hrdinky, nejasné spomienkové sekvencie sú časté a ešte viac spomaľujú už tak dosť rozvláčne tempo. Ako píše Karlos80, je to bez efektného napätia s minimom dejových zvratov a násilných scén. Hlavným námetom filmu je teda snaha hlavnej hrdinky herečky Eleanor zistiť príčinu svojej "amnézie" a zistiť čo stalo v ten osudný deň, keď pred piatymi rokmi zahynul jej milenec Peter a aké sú vlastne motívy nájomného vraha ktorý stále herečku prenasleduje a snaží sa ju zabiť. Na giallo teda dosť netradičný a zaujímavý postup ale myslím, že teraz úplne to nevyšlo a aspoň mierne pritvrdenie by tu nezaškodilo, lebo zaujímavé a napínavé scény v divadle v poslednej tretine filmu prichádzajú už trochu neskoro. Suma-sumárum: Priemerný film s vysoko nadpriemernou hudbou, to sú čisté tri hviezdičky...

Kedže som konečne videl všetky tri verzie Cat and the Canary (existujú ešte nejaké ďalšie?) môžem konečne ako-tak objektívne hodnotiť. Hneď s kraja musím povedať, že druhá verzia z roku 1939 zostáva jednoznačne neprekonaná. Prečo? Pretože toto je nakrútené akosi rutinérsky, bez iskry. Nejaké zaujímavejšie, či odvážnejšie uhly kamery moc neplatia na tých, ktorý už videli väčšinu Argentovej a Martinovej produkcie a napätie zväčša absentuje, pretože ho dosť zrážajú neustále cynicky hláškujúci mužský dediči. Príliš často všetci sršia anglickým suchým humorom a nedokážu povedať jedinú vážnejšiu vetu. V druhej verzii z roku 1939 hláškoval iba Bob Hope, tu všetci... Rovnako musím ešte upozorniť na dobrý pepuov postreh z výkonu hlavnej hrdinky, ktorá sa fakt tvári príliš nezúčastnene a bezstarostne možno až s výnimkou záveru, keď jej už fakt ide do tuhého... Stále som mal pocit, že potenciál je akosi nevyužitý, vyčínanie neznámeho vraha v druhej polovici je akoby z nejakého slabšieho gialla a je dosť nepresvedčivé, pointa akási mdlá a málo prekvapivá. Navyše priznávam, že vychovaný talianskou školou som ešte v samom závere čakal nejaký zvrat oproti originálu ale žiadneho som sa už nedočkal. V podstate teda dosť sklamanie, ale tu kritizovaná rozvláčnosť filmu zase nie je úplne na škodu, tvorcovia majú aspoň dosť času vykresliť charaktery dedičov, a to hlavne preto, že mŕtvych nie je zase toľko ako vo iných variáciách "Desiatich malých černoškov" Expresívnejšia a temnejšia verzia s roku 1939 je jednoducho neprekonaná a keby som ju nevidel som možno spokojnejší. Takto viac ako tri hviezdičky nedám ani náhodou....

Veľmi inteligentne nakrútený thriller/slasher, ktorému výborne sadne pomalšie tempo. Oproti iným, hlavne americkým nízkoropočtovým shlasherom úplne absentujú trápne humorné vložky a dialógy majú hlavu a patu. Tvorcovia dokonca dosť pracujú so svetlom a jemnejšou atmosférou, čo je u tohto žánru vec nevídaná. Niektoré scény dokonca evokujú giallo a taliansku krv tvorcov cítiť dosť často... Pomalšie tempo rozprávania mi vyhovovalo, celkom som si film užíval a preto bodmi ja šetriť nebudem...:)

Uhrančivá a podmanivá atmosféra Benátok je takmer vždy pre filmových tvorcov hororu a thrilleru zárukou skvelej atmosféry. Niektorý ju síce vôbec nedokážu využiť ( napr. Antonio Bido v giallu Solamente Nero) ale niektorý ju zase vymáčknu až samotnému diváckemu delíriu dokonalosti : napr. Dino Risi v úchvatnej "nažltlej" psychodráme Anima Persa (1977) Jeden z filmov, ktorý na mňa zanechali trvale silný divácky zážitok bol určite brilantný horor Don't Look Now (1973) http://www.csfd.cz/film/21439-ted-se-nedivej/ Skvelý mysteriózny príbeh s duchmi, vidinami, ktorý sa v samom závere šokujúco prehupne do čistého gialla, bez toho že by poprel prechádzajúce nadprirodzeno zanechal u mňa stopy aj vďaka skvelej hudbe PinaDonaggia. http://www.csfd.cz/tvurce/63448-pino-donaggio/ A práve tento skladateľ sa do Benátok vrátil v ďalšom nadprirodzenom horore Nero Veneziano. Hudba tu síce nie je taká výrazná ale znovu skvele podfarbuje atmosféru, ktorú sa tvorcom podarilo vyčarovať. K rozporuplným názorom, ktoré rozdeľujú fanúšikov talianskeho hororu sa prikláňam k tým, ktorý boli filmom očarený. Na pomerne malej ploche, iste s malým rozpočtom tu pomerne neskúsený a nie príliš kvalitný režisér čaruje ako sa dá. Ugo Liberatore mal na konte iba sedem filmov, s toho niektoré nakrútil iba ako spolurežisér a Nero Veneziano je jeho prvý a posledný horor, ale iste mal aj tak dosť v krvi taliansku hororovú školu. Nero Veneziano je preto dosť odlišný od anglosaských hororov, napr. ťaživá atmosféra je prerušovaná šokujúcimi gorescénami, bez ktorých by sa iste napr. americká verzia príchodu Antikrista obišla. Benátky ako mesto na rozdieľ od Don't Look Now (1973) až tak moc využité nie sú, film sa väčšinou odohráva v interiéroch, hlavne v nevábnom prostredí jedného spustnutého benátskeho meštianskeho domu, ktorý bol určený ako miesto, kde sa Diabol konečne počne a narodí v ľudskej podobe. Skutočne veľmi špecifická atmosféra filmu mi veľmi sadla a spokojný som bol s dobre napísaného scenára aj temného depresívneho záveru. Na záver však musím súhlasiť s užívateľom giallom, že pre bežného hororového diváka sú skôr určené americké satanské horory ako Rosemary Baby či Omen, tento taliansky kúsok bude pre nich asi fakt ťažko stráviteľný. Mne však chutil výborne...:)

Ďalšia digitálna úbohá spatlanina, ktorá má okrem najdôležitejších udalostí a postáv len pramálo spoločného s históriou. Ako niekto môže takto zahodiť taký skvelý námet, to nepochopím. Absolútne bez šťavy, nezmyselne naťahované a so slabými hereckými výkonmi. Irons sa do úlohy pápeža Borgiu nehodí absolútne, nehovoriac o jeho celkovo slabom výkone, kde si vystačí asi troma hereckými grimasami, ktoré dokolečka mení. Dosť sklamanie, hlavne preto že takmer nezlezie so scény a mal by držať seriál nad vodou. Scenár je prešpikovaný klišé až hrôza a vata v ňom je už tradične vyplnená početnými erotickými scénami, ktoré sa časom čoraz odvážnejšie. Keď došlo v druhej sérii dokonca k homosexuálnej scéne skončil som s týmto paškvilom nadobro...