DaviD3141

Žánrovo pestré, sprvu nevstrebateľné (a paradoxne o to prehľadnejšie), v istých ohľadoch novátorské a nadčasové, stopážovo obludné, strihovo/montážne (čo sa významových, štylistických, ba dokonca ešte aj narácie schopných prechodov medzi jednotlivými líniami/sekvenciami týka) perfekcionistické, soundtrackovo úchvatné a epické zároveň, lenže aj emočne chladné a „story-telling“ pointu prezentujúce vákuum... Ups, pred „story-tellingom“ mal byť SPOILER [:-)]. 60%

Korineho okázalá, extatická i fluorescenčne-neónová anti-téza zhýralého Project X o (ne)dejovej vyprázdnenosti à la Gaspar Noé (tu sa priam hlási jeho monumentálne hypnotická psychedélia Enter the Void; francúzsky kameraman a okrem iného aj ‚závratový virtuóz‘ Benoît Debie tomu v značnej miere dopomohol). A o rafinovanom „zdokumentovaní“ doterajšej „hviezdnej“ kariéry najznámejšej popovej speváčky Britney Spears už ani nehovoriac. ___ „Prosto“ a „jednoducho“ – jedná sa o povznášajúci i podvratne sofistikovaný polo-art, ktorý nadchne prevažne iba tých (naj)skúsenejších. 90%

▐ {The Lotus Community Workshop} » (60%)▐ {Chronoeye} » (?%)▐ {Fawns} » (?%)▐ Priemer 60% = 3*▐

„EVERY GREAT MOVIE HAS FIVE THINGS: VIOLENCE, ROMANCE, A GREAT CAST, AMERICAN MYTHOLOGY, AND A 90 MINUTE RUNNING TIME.“ – Nicolas Winding Refn. ___ Non-hollywoodsky, osemdesiatkový, intertextuálny, mýtický/mytologický, romantický, nezávislý, žánrovo (ne)zaraditeľný, simplicitný, zmyselný, tarantinovský, ikonický, originálny, diskutabilný, emblematický (škorpión), metonymický, extatický, štýlový, pulpový, lyrický („A Real Hero“) a pulzujúco electro-popový („Nightcall“), kontrastný, nepredvídateľný, video-herne štylizovaný, „coolový“, šokujúci, detailný, umný, extravagantný, neo-noirový, inteligentný, svojbytne príťažlivý, ponurý, melancholický, „artový“, zvodný, rozprávkový, precítený, precízny, mannovský, klamlivý, strohý, povznášajúci, emocionálny, extrémny, atmosférický, naratívny, poetický, nekonvenčný, magický, svojský, minimalistický, katarzný, uhrančivý, explicitne násilný a brutálny, ambientný, kultový, symbolický, nezabudnuteľný, soundtrackovo dokonalý, divácke očakávania búrajúci, pomaly sa vlečúci, až hypnotický – to je DRIVE(R). 95% [8×]

▐ {György Pálfi} » (65%)▐ Priemer 65% = 3,25*▐

„NEVIEM PREČO, ALE ŽÁNROVÉ FILMY MILUJEM A ZÁROVEŇ NENÁVIDÍM.“ – Joon-ho Bong. Po snímke Salinui chueok (2003), ktorým geniálne a chytro prehodnotil žáner sériových vrážd, obrátil juhokórejský režisér Joon-ho Bong pozornosť na „monster movie“. Skutočne sa vyžíva v porušovaní pravidiel žánrov, ktoré spracováva, a na plátne je to vidieť. Hoci Gwoemul-ovi sa darí v rade príležitostí ponúknuť očakávané vzrušenie, môžeme s oprávnenosťou tvrdiť, že skutočná hodnota snímky spočíva v Bongovom odvážnom estetickom poňatí a prudkých zmenách nálady. Len čo sa dozvieme, kde sa tu obrovská beštia vzala, už začína útočiť na ľudí. Proti všetkým očakávaniam tak činí za plného denného svetla kľudného slnečného odpoludnia. Útok sa síce čiastočne odohráva v podzemí (konkrétne v stoke), ako diktuje tradícia tohto žánru, ale svet Gwoemul-a je predovšetkým živý a realistický, čo je veľmi chytrý ťah, ktorý umožňuje filmu sústrediť sa na iné veci ako len na konvenčné napätie, vyplývajúce z neznámej podoby netvora. Bong zásobuje diváka neustálymi prechodmi z hororu do komédie až grotesky, odtiaľ do melodrámy a zase naspäť. Park Gang-Du (Song), prostoduchý, ale nakoniec hrdinský majiteľ blízkeho bufetu, vidí, ako jeho malú dcérku uchvátila nepopísateľná obluda, ktorá sa vynorila z rieky Han, a on i rodina urobia čokoľvek, aby ju získali späť. Stredobodom snímky je teda obrovské odhodlanie nedopustiť rozdelenie rodiny. Nemenej dôležitá téma obtiažnej komunikácie ako v rámci rodiny, tak i navonok sa objaví až v záverečnej sekvencii. Gwoemul je samozrejme primárne zábavný film, ale prýšti z neho silná sociálne smerovaná etika. Bong síce poveril americkú firmu Orphanage, aby do jeho snímky vytvorila digitálne špeciálne efekty, vládu USA však otvorene kritizuje za zasahovanie do kórejských záležitostí aj za pohŕdavý vzťah k ochrane životného prostredia: mutáciu spôsobili chemikálie, ktoré do rieky vypustil kórejský asistent na priamy príkaz bezohľadného amerického šéfa. Najmä skrz Gang-Duovho vzdelaného, ale nezamestnaného mladšieho brata hovorí snímka tiež o dezilúzii celej jednej (režisérovej) generácie. Ako monštrum z neho nevychádza len mutant z rieky, ale takisto aj absurdná spoločnosť, ktorá ho stvorila. Obluda zabíja, len aby mohla prežiť. Úrady k jej likvidácii použijú látky omnoho škodlivejšie. 75%

„Zakaždým, keď majú naši politici problémy, vybuchne bomba.“ ___ Tak ako aj mnoho iných sci-fi filmov i Children of Men verí, že aktivita jednotlivcov, ba dokonca aktivizmus je protiliekom na neovládateľný nadnárodný kapitalizmus, ktorý kvôli zisku zdevastoval životné prostredie a otrávil množstvo ľudí. Narozdiel od mnoho iných ale odmieta šablónovité riešenie. Žiadna ideálna absolútna odpoveď neexistuje, zmysel nemá číry odovzdaný nihilizmus a nejde ani len o to poriadne si zanadávať. Naopak, Children of Men veľavravne oslavuje človeka, jeho nepredvídateľnosť, lásku k životu a potrebu hľadania zmyslu života. Prvé dve minúty kopírujú Touch of Evil z roku 1958 (pamätáte si na tú virtuóznu jazdu kamerou zakončenou explóziou bomby, ktorej hrdina unikne len o vlások?) a aj potom sa môže v zmesi xenofóbie a politickej korupcie s brilantnými akčnými scénami objaviť mnoho paralel. Občas to vyzerá, že si snímka odhryzla príliš veľké sústo. Každá scéna nesie alegorický alebo politický podtón, od krízy potravinovej a energetickej cez vojnu s terorizmom, imigračné tábory a povstania až po náboženské metafory (Theo znamená „Boh“). Nič z toho ale nestojí v ceste svižnej zápletke plnej zvratov, ktoré udržujú diváka v napätí. Koniec-koncov v našom svete tiež všetko súvisí so všetkým, takže tento portrét je plne oprávnený. „Drž ju pevne.“, radí Theo na člne Kee, už s dieťaťom. Režisér Alfonso Cuarón tým hlasuje pre návrat k menším, ľudským merítkam. Neverte žiadnej organizácii, ktorá presiahne priamy medziľudský kontakt (národnému štátu, nadnárodným firmám, či médiám). Súčasne sa v detskom smiechu, ktorý uzatvára celý film, ozýva otázka: Máme naozaj ľudstvo tak radi, aby nám stálo za záchranu? 80%

I keď zápletka Saw je pomerne priamočiara, film takmer mimovoľne definoval nový hororový subžáner, tzv. „torture porn“, a to zvlášť v súvislosti s nekonečnými radmi ďalších pokračovaní (v roku 2010 vznikol už Saw VII). V pôvodnej snímke je viac z pochmúrneho thrilleru než klasickej hororovej „podívané“, ktorá pripomína skôr Fincherov(o) Se7en (1995) než novšiu „gornografickú“ sériu Hostel Eliho Rotha (2005 a 2007). Saw je adeptom na najklaustrofobickejšiu snímku v dejinách kinematrografie tiež preto, že sa natáčal výhradne v interiéroch (v rôznych častiach jedného losangeleského skladiska), čím tvorcovia nielen znížili rozpočet, ale tiež sa vyhli akémukoľvek určujúcemu záberu, ktorý by divákovi uľahčil orientáciu. Narozdiel od pokračovania evokuje Saw svojím názvom nielen vraha menom Jigsaw, a kovovú pílu, ktorou si Elwes odreže nohu, keď sa snaží ujsť, ale tiež aj samotné videnie (anglický výraz „saw“ znamená „píla“, ale je aj tiež minulým časom slovesa „vidieť“). Čo vidia postavy filmu? A čo majú pred očami diváci? Filmom sa vinie silný motív hry. Finálne odhalenie miesta, kde sa vrah celú dobu skrýval, môžeme brať ako lacný rozprávačský trik, ale pri daných pravidlách hry je tým najlogickejším vyústením, s ktorým mohli tvorcovia prísť; to, čo nevidíme, bolo celú dobu priamo pred našimi očami. 65%

Bratia Joel a Ethan Coenovci sa preslávili svojím šiestym filmom Fargo. Tento thriller s dômyselnou zápletkou je efektne zasadený do Minnesoty, abstraktnej krajiny nášho detstva – nehostinnej, vetrom ošľahanej tundry pripominajúcej Sibír, nebyť dílerov Fordu a reštaurácií Hardee. Postava Marge v podaní skvelej McDormandovej je pravdepodobne najlepšia (a samozrejme aj najsympatickejšia) ženská úloha, akú kedy Coenovci napísali. Film má úžasnú kameru, snímajúcu zasneženú krajinu, a plynulo sa pohybuje medzi čiernym humorom, kriminálnou drámou a geniálnou komédiou, pričom rozpráva veľmi zaujímavý príbeh. Čiastočne štylizované dialógy, taktiež dôležité vo filmoch bratov Coenovcov, tu vďaka rytmickému „yah-yah“ miestneho minnesotského dialektu nadobúdajú ďalší rozmer. 80%

„PÁN GHOSTFACE, PROSÍM VÁS PEKNE, NEZABÍJAJTE MA. CHCELA BY SOM BYŤ V ĎALŠEJ ČASTI!“ ___ Veľmi vynachádzavý a zábavný „postmoderný vyvražďovací slasher“ Wesa Cravena mal taký úspech, že nielen oživil, ale aj (po)zmenil žáner. Lepšie povedané, prevrátil ho naruby. John Carpenter napísal knihu pravidiel svojím filmom Halloween v roku 1978 a nič sa veľmi nezmenilo, až kým sa koncom 80. rokov neobjavila vlna (hodnoverne) inteligentnejších a serióznejších hororových snímok: Angel Heart (1987), Misery (1990) alebo The Silence of the Lambs (1991). V prípade Screamu sa Craven rozhodol vykopať starú knihu pravidiel, oprášiť ju, pridať k nej niekoľko poznámok o posmeškoch do nablýskaného a trochu zriedeného slasheru venovaného novej generácii (takzvaný „teen-slasher“). Výsledkom bol nesmierne zábavný film, ktorý pôsobí ako prešibaná komédia a výborný dodatok k (sub)žánru slasherov. Cambellova Sidney Prescottová je skvelou náhradou za Laurie Strodovú Jamie Lee Curtisovej v Halloweene. Toto sladké a delikátne, typicky americké dievča, ktoré prežije svojich priateľov vďaka rozhodnosti a zachovaniu panenstva – to je podstatnou prevenciou, ak v tomto krváku chcete prežiť. Hororová legenda Wes Craven však zaručuje, že film sa neuchyľuje k všeobecne používanému programu, ak voľne uplatňuje svoje schopnosti prekvapiť a vystrašiť. Dômyselné používanie mobilov je účinný nápad, ktorý vyvoláva stúpajúci potenciál napätia, najmä pri často kopírovanej a mimoriadne úspešnej vstupnej sekvencii, v ktorej zdesené mladé dievča, ktoré je samo doma, prijíma volania vraha a náhle zisťuje, že vrah ju aj pozoruje. ___ Kritická obec sa zhodla, že vo filme sú dve kľúčové scény. V tej prvej podstupuje Drew Barrymore test, v ktorom má preukázať svoje znalosti hororových filmov, no hneď na to je ubodaná a obesená na neďalekom strome. V druhej scéne popisuje otravný Randy pravidlá, ako prežiť hororový film. Medzi klišé, z ktorých si snímka robí posmech, zaznie poučka, že zdanlivo mŕtvi zabijaci sa opätovne vracajú na svoj posledný lov, a že tá postava, ktorá prenesie vetu „Hneď som späť“, umrie. ___ Cravenov Scream desí a funguje dodnes: má skvelé herecké obsadenie, vkusne zrežírované napínavé sekvencie a pôsobivý i prekvapujúci detektívne ladený scénar. Vadou na kráse je už len jediné: neúprimný výsmech pop-kultúre (konkrétne jej necitlivosti k cudziemu utrpeniu), na ktorej film zároveň zarába. 65%