meave

Príbeh mladého Cartera, ktorý vnáša miestami až starecký náhľad do problémov malomestskej rodinky, by možno nebol vôbec zlý, keby sa ho niekto nerozhodol nadabovať. Asi by stále ostal klišoidný a nie celkom uveriteľný, ale istotne by bol pozerateľný. Meg Ryan mám stále rada aj s jej neverbálnym prejavom a ani ostatní to až tak nezbabrali. Ale ten dabing... odradil ma aj od originálu.

Farebné, pomalé, smutné - celkom som si nevedela predstaviť ako sa dá podchytiť táto téma, ale celkom sa to podarilo. Tak trochu symbolicky a metaforicky. Stále to však ostáva kúskom pre Murakamiho fanúšikov a verím, že tí, ktorí to nečítali sa neubránili nude. Tiež sa mi zdalo, že scenár ponúkal aj pár nových záverov, ktoré v knihe neboli tak jasne pomenované. Film však ostáva prílohou ku knihe.

Bez hrdinstva a bez pátosu.Tak ako nás pud sebazáchovy núti prežiť iba preto, aby sme si na konci toho všetkého, keď tlak opadne, mohli hlavou prehnať guľku. Lebo nie všetko sa dá zniesť a nie vždy možno byť hrdinom. A posolstvo? Ostaňme blízko. Aby sa nestalo, že si už naozaj nikto nebude pamätať!

hygienik to povedal za mňa :)

Dobrá atmosféra, dobré výkony, dobrá hmla, dážď aj kulisy. Ale dobrá je málo, obzvlášť keď politická zápletka priniesla opäť iba ďalšie klišé o zlých Amíkoch, manipulovaných Britoch a rafinovaných ženách. Záver to síce neposral, ale ani nevytrhol. Ani meno Polanski neprelomilo pocit, že stojím presne na hranici nudy.

O vojne a po vojne - lebo nezáleží na tom aký ste Čech, Nemec si Žid. Záleží iba na tom, aký ste človek.

Premýšľam nad motiváciou tvorcov. Naozaj chcú mať vysokoškolsky vzdelané opatrovateľky? Alebo by to bez týchto hlúpych hybridov škaredých káčat, popolušiek a protivných macôch nikto nerobil? Inak už ostáva iba možnosť, že presviedčajú o tom, že tie otrasné decká sú vo vnútri samé zlato. Nedajte sa oklamať - nie sú! Dá sa to síce prežiť, ale žiadna zábava.

Príjemný príbeh, ktorému sa podarilo vyhnúť náboženskej propagande a napriek tomu povedať všetko dôležité o viere a nedôvere, o pokore a pýche, ale aj o tom, že aj zlyhania sú ľudské a každú chybu možno ospravedlniť. Ale dôležité je odpustiť. Iba tak môžeme kráčať ďalej bez predsudkov. Slobodne.

Dlhé. To je prvé slovo ktoré mi napadlo a teším sa, že som nebola v kine a mala možnosť si občas odskočiť. Príbeh ženy, ktorá má zrazu pocit, že prišla o všetko a premýšľa kam vlastne patrí. A prejde hodný kus sveta aby to našla – paradoxne príde na najštandardnejšie klišé. Je smutné, že taká dlhá metráž je potrebná na vysvetlenie potešenia a sebalásky. Sme na tom tak zle, že nevieme tie najprirodzenejšie veci? Pár otrepaných životných právd a priveľa vaty – keď si budem najbližsie liečiť srdce, siahnem radšej Pod toskánske slnko. PS: prečo trpíme predstavou, že iba taliani si dokážu užiť?

Ja si nepomôžem - už dávno sa mi nepodarilo nahlas sa pred televízorom smiať a preto štyri. Marigold to vystihol bezchybne - môžem už jedine súhlasiť.