Topco

Maltézsky sokol  (1941) ukradol prvenstvo, ak ide o „prvý noir“ nielen Stranger on the Third Floor (1940), ale de facto aj tomuto kúsku, ktorý mal premiéru iba 2 týždne po ňom a je rozhodne noirovejší než Hustonov slávny debut. Noirový vizuál je tu mimoriadne markantný hneď od prvých scén: výrazné tiene na stenách, vypočúvanie pod lampou, tváre zahalené v tme alebo neskôr posiaté tieňmi žalúzií. Dočkáme sa aj ďalších „žánrových“ chuťoviek ako napr. štýlového škrtnutia zápalkou. Úsmevnými čerešničkami sú kúpanie sa na plavárni či častý motív romantickej piesne Somewhere Over the Rainbow.

Tak tu to celé začalo: Akilandia, vízia krajšieho Fínska v podaní bratov Kaurismäkiovcov. Satirická zmes melvillovskej gangsterky, road-movie i sebadeštruktívnej/osudovej love-story. Predobraz Akiho neskoršej tvorby a jeho dialógovej poetiky lakonického absurdného humoru. Nechýbajú budúce trademarky ako krčmičky a živé vystúpenia kapiel. „Vyvrheli“ (1982) spolu s „Klamárom“ (1981) tvoria dvojičku, pri ktorej si Aki vyskúšal scenáristiku i herectvo, aby následne odpálil vlastnú režijnú kariéru s nezameniteľnou, smutno-veselou estetikou.

Krásne rozporuplný film. Uzrozumený s tým, že herecky a príbehovo nejde o najvydarenejší kúsok som mal za to, že ťahákom tohto farebného noiru bude kamera. Na moje prekvapenie hlavnou devízou napokon boli neskutočné pestré kostýmy Edith Head. Mary Astor z Maltézskeho sokola a Lizabeth Scott striedajú štýlové outfity ako modelky na móle a krásne ladia s interiérmi. Ako dialógy dokážu byť naivné a smiešne, tak vedia prekvapiť svojím odpichovým cynizmom („Svet je plný kožených rukavíc.“  či  „Som Tvoja mama, pamätáš si ma?“). Na miskách váh sa budú biť scenár a výkony hodné telenovely a dobrá kamera, kostýmy a občasné hlášky. PS: pripravený a vo festivalovej atmosfére (Noir Film Festival 2024) som si dokázal užiť práve tie pozitíva.

Nedocenená eastwoodovka a rozhodne žiadna tradičná biografická nuda. Scenár svojím širokým záberom v prvom rade uspokojí fanúšikov amerických dejín 20. storočia: zločinecky od Machine Gun Kellyho, cez Dillingera, až po Hauptmanna; prezidentsky od Roosevelta, cez Kennedyho, až po Nixona; neobchádzajúc ani osobnosti tých dekád spoločenského života (Monroe, Martin L. King). Na svoje si prídu aj cinefili a spolu s postavami si v kine pozrú 30s gangsterky s Jamesom Cagneym (Verejný nepriateľ, G Men). Vizuálu nečakane dominuje krásne noirové, kontrastné svietenie, ktoré Leovi neraz zahaľuje polovicu tváre do tmy a podčiarkuje tým jeho rozpoltenosť. Leo náročnú rolu neprehráva, naopak, podáva jeden zo svojich najlepších výkonov (a že ich nie je málo) a popri ďalších hercoch, scenári a kamere sú ozdobou aj špičkové kostýmy, výprava a masky.

Tak tu začínal Aki: ako scenárista a hlavný protagonista. Debut jeho staršieho brata Miky je výrazne ovplyvnený Godardom. Hrdina Ville Alfa (podľa Godardovho Alphaville) je voľnomyšlienkarsky flákač, samozvaný spisovateľ a najmä notorický klamár, ktorý sa celé dni pofľakuje po uliciach, popíja, filozofuje, okato pokukuje po ženách a spravidla do každej z nich sa zamiluje na prvý pohľad. Cinefili budú krochkať blahom: úvodná a záverečná scéna nemôžu nepripomenúť Na konci s dychom, je tu odkaz na Faulknera, v bytoch sú vycapené filmové plagáty (Melvillov Samuraj, Chaplinov Kid) a v kine sa pozerá Godardova Banda pre seba, ktorej slávnu scénu neskôr postavy samé rekonštruujú. A zároveň tu možno vypátrať korene Akiho dialógovej poetiky plnej lakonického humoru.

Existuje väčší „ženský noir“? Nie. Mildred nie je len svedectvom zmeny spoločenského postavenia žien počas vojny, ale odklonom od Cainovej predlohy a primiešaním kriminálnej zápletky urobili tvorcovia z rodinnej melodrámy výnimočný „ženský“ noir s krásnym kontrastným svietením a priniesli odvážnu variáciu archetypálnych noirových rolí.  O dominantnom postavení ženských postáv svedčia oscarové nominácie pre Ann Blyth (dcéra Vida), Eve Arden (Mildredina kolegyňa a kamarátka) a soška pre úžasnú Joan Crawford: matku, manželku, žienku domácu i podnikateľku, a znova matku.

S Millerovou križovatkou som mal nasledovnú situáciu: na 1.pozretie pecka, na 2.pozretie už len lepší coenovský priemer. S odstupom rokov a po opätovnom pozretí ju však už nevnímam len ako prohibičnú retro gangsterku, ale doceňujem tie odkazy na americkú drsnú školu. V prvom rade čerpajú z Hammetta a prinášajú obraz amerického mesta 20. rokov (Red Harvest, The Glass Key). Vzťah gamblera a „vybavovača“ Toma a mafiána s politickými ambíciami Lea zasa nemôže nepripomenúť Neda Beaumonta a Paula Madviga z The Glass Key /vo filmovej verzii z 1942 ich hrajú Alan Ladd a Brian Donlevy/. A máme tu aj odkaz na Cainovu Poistku smrti („Sme párik lumpov, sme obaja skazení a zaslúžime si jeden druhého...“). Po technickej stránke ma bavilo dramatické svietenie, častý strih skrz záves u okna či kamerové podhľady/nadhľady. A nezabudnuteľných scén je hneď niekoľko: Leovo schválne prepálené vystrieľanie protivníkov v sebaobrane, pästná nakládačka v úzkej chodbe či titulný „les smrti“.  PS: Všímajte predzvesť Bartona Finka (1991) v podobe „Barton Arms“ (finále).

Tento gangsterský kúsok pravdepodobne vznikol na popud úspechu Gaunerov a Pulp Fiction, ale až na dve-tri scény (gejzír násilia miešaný s absurdnými dialógmi) a prostredie dineru mi to Tarantina nepripomínalo. Minimálne nie filmársky a štýlovo. Za šťavnatých hercov (Garcia, Buscemi, Walken) a miestami noirovú kameru (zmočená nočná ulica zaliata neónmi) s nádychom hopperovskej estetiky rád prihodím hviezdu navyše.

Presne obsadená, bezchybná ústredná herecká trojka a našťastie minimum klišé a skratkovitých scén, akými bol skrz-naskrz prešpikovaný taký Americký sniper. Spolu so Sullym a J. Edgarom najlepší Eastwood od „čias“ Gran Torina.

Príjemný hodinový noirik z neopozeraného prostredia predaja kradnutých áut. Poctivý obchodník poľaví zo svojej morálky, aby si udržal príjem pre záchranu chorého syna. Bromfield je sympoš a noiristi si ho môžu pamätať z obstojných kúskov ako The Big Bluff či Crime Against Joe. Spomínaná férovka na horskej dráhe je super a svižná aj pre súčasného diváka!