maddy

Weakpaw. Ani výrazne zlé, ani výrazne dobré, no vzhľadom na očakávania obrovské sklamanie. Nebyť tu prvotriedny herecký výkon Jakea Gyllenhaala a jeho obdivuhodná fyzická premena, tak snáď ani nestojí za to o tom filme písať. Pretože zatiaľ čo Gyllenhaal predvádza kvalitatívne výkon hodný Oscara (nie, bohužiaľ ani tento, resp. budúci rok nie), tak Fuqua predvádza kvalitatívnu rutinu, ktorá nemá čim výrazne zaujať. Napokon Fuqua mal vždy problémy s vážnejšími látkami. Pokiaľ točí drsné akčňáky alebo krimi (Equalizer, Training Day) nemám výhrady, ako náhle dostane do rúk serióznejší námet, tak nič špeciálne nepredvedie. V Southpaw sa tak priam odráža, kde sú jeho režíjné hranice a spoločne s debutujúci scenáristom sa tu nezmohli na nič viac než ďalšiu tisíckrát videnú boxerskú drámu bez prekvapenia, bez štipky originality alebo akokoľvek odlišného prístupu. Je to takmer učebnicový príklad príbehu o páde na dno a znovu postavení na nohy, kde sa v závere musí titulný hrdina stretnúť v súboji so svojím úhlavným protivníkom a medzitým si napraviť život. Nič viac čoby mohlo akokoľvek strhnúť, dojať, prekvapiť. A aj ten „drajv“ sa Fuquovi v priebehu filmu vytratil nevedno kam. Zatiaľ čo ten úvodný fight má správny náboj a pôsobí dostatočne surovo a drsne, finálny duel ktorý mal byť klimaxom filmu je iba nevzrušivou pošťuchávačkou, pri ktorej je dávno jasné ako dopadne. Vo výsledku tak Southpaw drží pozornosť výhradne vďaka Gyllenhaalovi, ale aj toho je v tak obyčajnom filme priam škoda a divákovi je až ľúto, že sa takto nesnažia aj ostatní zúčastnení za kamerou. Toho Oscara by som mu prial, ale v prípade Southpaw to je márna šanca, pretože film s takýmto scenárom a takouto réžiou nezachráni z priemeru ani akokoľvek vynikajúci výkon. Fighter, Cinderella Man, Million Dollar Baby, Warrior, to všetky sú filmy na ktoré by sa chcel Southpaw podobať, ale je akurát ich nechceným súrodencom. Síce od nich nedostal vyslovene tvrdé KO, ale od výhry to je taktiež ďaleko. V komentári síce skôr kritizujem, než chválim, ale to je hlavne z dôvodu obrovského sklamania. Southpaw sám o sebe nie je zlý film, akurát to je iba priemerne natočená rutina plná všetkých obohraných klišé zo športových drám a pritom potenciál tu bol tisíc krát väčší. CELKOVO: 3* (6/10

Slovo, ktoré druhého Magic Mikea vystihuje najpresnejšie je zbytočnosť. Týchto pár písmen totiž o ňom povie úplne všetko. Zatiaľ čo sa prvý film snažil o nejaký príbeh a Soderberg natočil v podstate funkčnú drámu s funkčnými postavami, ktorá sa akurát odohrával v prostredí striptérov, druhý film po jeho odchode zíva prázdnotou. Vydal sa cestou odľahčeného road-movie, pričom odlišný prístup nemusí zákonite znamenať zlý film, keby však tomu prístupu nechýbalo čokoľvek navyše. V Magic Mike XXL však nie je nič. Úplne abstinuje akýkoľvek dej, ani jedna postava nie je nijako zaujímavá alebo bližšie rozpracovaná, chýba tu jediná emócia, zvrat, prekvapivá scéna, čokoľvek. Celé je to o tom, že sa partia striptérov vo výslužbe rozhodne ísť karavanom na „strippter convection“ a tak sa osemdesiat minút v karavane s pár zastávkami kecá o ničom a v závere každá z postáv predvedie svoje sólo vystúpenie so síce fajn choreografiou, ale následne po ňom celý film skončí. Málo? To si píšte! Nehovorím, že by tu niekto niečo vyslovene kazil; réžia je OK, ale rutinná, kamera je OK, ale rutinná; hudba je OK, ale rutinná, no vo výsledku to je neskutočne prázdny film o ničom, v ktorom sa dohromady nič nestane, nič nevyrieši a nakoniec to tak nejako o ničom skončím až pri záverečných titulkoch ostane pocit úplne prázdnosti. Áno, je tu pár fajn scénok a asi jeden/dva slušné vtípky, ale to na dvojhodinový film ani zďaleka nestačí. Prvý Magic Mike bol totiž drámou o striptéroch, druhý je iba film so striptérmi. A to je rozdiel. CELKOVO: 2* (4/10)

Artová rozprávka pre dospelých? Aj na dnešnú dobu pomerne odvážny film, ktorý sa nesnaží prvoplánovo zapáčiť divákovi (čo je u „rozprávky“ dosť nečakané), ale namiesto toho je maximálne verný pôvodným rozprávkovým predobrazom. Dnešnému divákovi rozmaznanému disneyovkami niečo podobné nemusí byť po chuti, ale rovnako ako bola aj tá Červená Čiapočka zožratá vlkom, Šípková Ruženka znásilnená, v Popoluške sa usekávali prsty a Malá morská víla spáchala samovraždu, tak aj Rozprávka rozprávok plne rešpektuje svoju predlohu a tak sú tie „rozprávky“ skôr trpkými príbehmi, ktoré neraz nemajú ďaleko od hororu. V podstate The Tale of Tales už v úvodných desiatich minútach, kde sa to hýri nahým ženským poprsím dá jednoznačne najavo, že toto je podívaná výhradne pre dospelých a nie pre deti, a že neskôr dôjde aj k sťahovaniu z kože už radšej pomlčím. A práve táto neprikrášlená podoba, v ktorej jednotlivé príbehy film servíruje mi je na ňom najsympatickejšia. Film nejde naproti tomu čo súčasný divák očakáva, keď sa povie „fantasy rozprávka“. Nesnaží sa dokonca ani o výraznú rytmizáciu jednotlivých príbehov, nejako ich dramaticky sceliť (aj keď strih je bravúrny) alebo o veľkolepý záver s morálnym posolstvom ako je zvykom z terajších rozprávok. To je totiž zakódované v samotných príbehoch, takže ho film divákovi nepotrebuje naservírovať na podnose aj s dostatočným vysvetlením. Do toho všetkého si je potrebné domyslieť pomerne pomalé tempo a divácky značne nevďačný film je na svete. Mne však práve týmto neštandardným, respektíve neštandardným na dnešnú dobu, prístupom prišiel fascinujúci. Väčšina mainstreamových divákov niečo podobné asi tak ľahko nezvládne, ale kto je trpezlivý a ochotný pristúpiť na trochu tej inakosti a akceptovať, že nie všetko je láskyplný Disney, tak ho tu čaká ojedinelý zážitok, do ktorého sa bude síce o niečo dlhšie dostávať, ale postupne ho pohltí. Rozhodne to nie je bez múch, ale garantujem, že niečo podobné tu dlho nebude. Rozprávka rozprávok tak nakoniec ani nie je rozprávkou v pravom slova zmysle, ale drsným príbehom o ľudskej krutosti, o ľudských nerestiach, roztopašnosti a závisti. V podstate o tom načo by sa mali deti od mala pripraviť a nie servírovať im naivné rozprávajúce zvieratká. Ale aj tak, na The Tale of Tales ich rozhodne neberte! Toto je film výhradne od osemnásť vyššie. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Až sa mi to nechce napísať, ale v podstate príjemné prekvapenie. Hlavne po tých traileroch som očakával ultimátnu blbosť a ono to síce ultimátna blbosť je, ale zároveň aj značne zábavná. Samozrejme sa je potrebné pripraviť na to, že to je iba letný, katastrofický výplach s plochými postavami a obohranou zápletkou o záchrane rodiny, ale samotná katastrofa funguje dobre. Prakticky od prvých minút sa tu niečo deje, jedna deštrukcia striedajú druhú, padajú mrakodrapy, má to spád, občas sa podarí navodiť príjemný pocit paniky a do toho všetkého sa celkom sebecky snaží lietať sympatický Rock s vrtuľníkom a zachraňovať svoju prsnatú dcéru. Jasne, je to blbé, ale nie až tak na nevydržanie ako Emmerichova 2012-stka a našťastie ani taká nuda ako minuloročné Into the Storm. Vo výsledku tak slušné, no-brain katastrofické blockbusterové remeslo výhradne určené na pobavenie diváka. Nič viac, nič menej. Akurát si odmyslieť tú záverečnú, maximálne patetickú sekvenciu s americkou vlajkou, ktorá to celé neuveriteľne zhadzuje. Inak neškodný letný popcorn. CELKOVO: 3* (6/10)

Meaning/Less. Tarsem Singh mi nikdy neprišiel ako vyslovene dobrý režisér, vie síce pracovať s vizuálom, estetickou stránkou filmu a prenášať na plátno dych berúce obrazy (The Fall, The Cell), kde aj z obyčajnej akčnej rúbačky dokáže urobiť nezabudnuteľný zážitok (Immortals), začo mám jeho filmy rád, no s ostatným to už je problém. Práca s postavami, práca s tempom, práca s atmosférou, práca s napätím, práca s príbehom, to všetko u neho predstavuje zásadný problém. V prípade Self/Less sa vzhľadom na financie vzdal aj toho vizuálu a výsledok je tak silne priemerný snímok ktorý pôsobí ako lacnejší televízny film, nie nepodobný sci-fi thrillerom ktoré v 90. rokoch húfne okupovali videopožičovne. Je to škoda, pretože Self/Less disponuje pútavou zápletkou, no jej prevedenie na plátno značne pokulháva. Singh neprekvapivo nejde nijako do hĺbky, uspokojí so základným načrtnutím problému a ďalej už len servíruje rutinnú akčnú žánrovku bez akéhokoľvek napätia alebo pútavej akčnej scény. Všetky zvraty sa tak nejakú dejú, lebo sa dejú, nič neprekvapí, žiaden moment nepôsobí zásadne a v druhej polovici je celé dianie neskutočne uťahane akoby boli z filmu unavení všetci zúčastnení, nielen divák. Nakoniec sa to dovlečie do predvídateľného, patetického záveru a v ústach zostane iba pachuť premárneného času. Self/Less by chcel byť malý inteligentným sci-fi thrillerom, ktorý prevetrá mozgové závity po vzore napríklad Source Code, Limitless a im podobným, ale vo výsledku je obyčajným sci-fi béčkom určeným tak maximálne do večerného programu v televízii, tam neurazí. V kinách však nemá čo hľadať. CELKOVO: 2* (4/10)

Melissu McCarthy mám ako komičku veľmi rád, ale po tých ohlasoch som od Špióna čakal podstatne viac, než v zásade zase tu istú komédiu, kde tlstá Melissa je tlstou Melissou a ocitá sa v situáciách, v ktorých tlsté postavy vo filmoch bežne nevídame (akčné prenasledovanie na skútri, súboj jeden na jedného a pod.). No ja jej jednoducho skôr uverím úlohu neohrabanej drsnej policajtky (Heat), než špiónky, ktorá v závere robí saltá a mláti protivníkov ako v regulárnom akčnom filme. Spy má fajn cameo úlohy (Statham), fajn hercov ktorí si svoje postavy evidentne náležite užili (Rose Byrne) a schopnú réžiu, ktorá zvláda ako akčnú časť filmu tak aj tú humornú, ale humor tu je prakticky bez obmien ten istý ako filmy s Melissou praktikujú už cca posledných päť rokov. Spy je tak film dvoch rôznych polovíc, tou prvou ktorá trefne využíva špionážny žáner vo svoj prospech a robí si z neho žarty a tou druhou kde sa mierne vymkne spod kontroly a stavia výhradne na až zbytočne vulgárnom humore, čo ma za následok, že sa postavy niekoľko desiatok minút opakovane urážajú a častujú rôznymi výrazmi. Niežeby mi to vadilo, puritán určite nie som, ale vtipné to je tak prvú minútu, tú dvadsiatu by som už privítal niečo inovatívnejšie. Samozrejme je tu niekoľko skutočne vynikajúcich, vtipných situácií a aj dobré akčné sekvencie, ale mám pocit, že režisér Paul Feig už dosť vykráda sám seba a to je dosť problém. V každom jeho filme sa musí zvracať, musia padať nadávky najhrubšieho zrna a je to stále o tom istom. Prístup k Spy tak asi bude záležať od toho kto má koľko od tejto dvojice napozerané. Po XY komédiách od Feiga a XXXY od Melissy som od Spy predsa len čakal niečo málo odlišné, ale vo výsledku sa líši akurát tým, že dianie situuje medzi špiónov a akože paroduje Bondovky (a aj to robil tisíc krát efektnejšie a nápaditejšie tohtoročný Kingsman). Keď si k tomu pripočítam pár zbytočností ako napríklad cameo 50 Centa alebo kamošku-agentku na telefóne s britským prízvukom, ktoré sú pre film maximálne nepodstatné, tak sa k vyššiemu hodnoteniu jednoducho nedopracujem. CELKOVO: 3* (6/10)

Prekvapivo veľmi fajn. Hlavným pozitívom je, že sa Fear the Walking Dead dostatočne líši svojim prístupom k látke oproti materskému seriálu. Aj keď stretnutia so zombies sú obmedzené na minimum a za jednu epizódu dôjde tak k dvom, tak sa darí vynikajúco budovať znepokojivá atmosféra, vykresliť zmätok a celkovo podať predzvesť blížiacej sa apokalypsy a pocitu, že čo chvíľa sa tu niečo veľmi nepekne pokašle. Miestami mi to svojou atmosférou pripomínalo až úvodnú časť v meste vo World War Z. Hlavné postavy neotravujú a tým pádom funguje aj mierne zdĺhavá rodinná línia, a navyše sa darí podať aj strach so zombies, ktorí tu nie sú iba mäso na porážku ako v pôvodnej sérii, kde im každý z tristo metrov dokáže trafiť rovno do hlavy, ale pre postavy predstavuje skutočný problém aj jeden zombík. Samozrejme, na výborný pilot pôvodného Walking Dead v réžii Darabonta Fear the Walking Dead nemôže dosiahnuť, no všetci vieme aká „telenovela“ sa z toho postupne stala. No vzhľadom k tomu, že Fear bude mať iba šesť epizód je tu záruka, že minimálne kvality prvej Walking Dead série dorovnať bez problémov môže, ba ju pri troche snahy aj presiahnuť. Za mňa zatiaľ spokojnosť, aj keď obava, že to ďalšími rokmi a sériami pôjde skôr k priemeru tu je vzhľadom na ... no, na ten Walking Dead. Edit: finále našlápnuté ako nič iné, škoda tých slabších epizód štyri a päť. / Season 1 = 3,5* (7/10)

Britská sci-fi novinka Humans, ktorá je remakom švédskeho seriálu (nevidel som ho, takže porovnávaniu sa vyhnem) je zaujímavým mixom rodinnej drámy a detektívneho thrilleru skúmajúca otázky ohľadom umelej inteligencie. Odohráva sa v súčasnom svete, kde má akurát každý doma robota na nerozoznanie od človeka, ktorý mu pomáha s chodom domácnosti, musí rešpektovať zákony robotiky a podobne. No a pár týchto robotov má vedomie, dokáže rozmýšľať a cítiť ako človek. Ako? Prečo? Čo podniknú? Veď to už každý pozná z mnohých filmov, nedávno napríklad z Ex Machina ktorej by Humans mohli byť pokojne spin-offom. Neprinášajú síce nič nové, ale po (ehm, takmer) celý čas veľmi decentne a inteligentne pracujú s námetom umelej inteligencie, rozohrávajú dve línie príbehu, ktoré sa výborne dopĺňajú – jednu v domácnosti obyčajnej britskej rodiny, druhú na strane vyšetrovateľov ktorí sa pokúšajú vypátrať týchto „uvedomelých“ robotov, a to všetko zaobaľujú do priam bravúrnej atmosféry. Seriál presne vie kedy má spomaliť, kedy si nachystať jednu z mála akčných scén, kedy odľahčiť, zintenzívniť, kedy servírovať zaujímavé príbehové otázky a prekvapivé zvraty, ktoré neustále udržujú divákovu pozornosť. Prvých sedem epizód je tak prvotriednou sci-fi drámou, no a potom to príde. Potom príde finále prvej sezóny a všetkým pocitom z inteligentného, napínavého, prepracovaného seriálu podráža nohy ten priveľmi odfláknutý záver. Na všetky otázky z predošlých hodín je odpoveď až primitívne jednoduchá a takmer to vyzerá tak akoby záver dopísal osvetľovač počas obedňajšej pauzy. Všetky otázky ohľadom robotiky, umelej inteligencie, vedomia sú passé, pretože nakoniec to celé končí ako naivná, chce sa mi napísať až primitívna sci-fi rozprávka o tom ako kedysi SPOILER žil jeden vedec, ktorý si doma vytvoril pár robotov, ktorí majú aj consciousness. Prečo? Ako? Pretože jednoducho mohol, pche! Tí sa nepohodli a rozutekali rozhádaní do sveta KONIEC SPOILERU. V závere tak ostane po seriály mierne horká pachuť v ústach, čo je po predošlých prvotriedne atmosférických, napínavých a dramatických hodinách dosť škoda. Stále nadpriemerný kúsok, ale keby sa v závere aspoň málo posnažil mohla tu byť prvotriedna sci-fi dráma, takto vto bude „iba“ za CELKOVO: 3,5* (7/10), ale veľmi sa mi chcelo dať tu silnú osmičku.

Far from the Great Movie. Vinterberg je skvelý režisér, ale nechápem čo ho po vynikajúcom The Hunt viedlo k réžii Far from the Madding Crowd. Je to síce krásne natočená, ale až priveľmi tradičná kostýmová dráma/romanca s peknými kostýmami, prírodou, ale bez jediného prekvapenia. Bohužiaľ ani úchvatná kamera, citlivá hudba, príjemné herecké výkony (hlavne krehká Carey Mulligan ktorú mám film od filmu radšej) nedokážu zachrániť fakt, že Far from the Madding Crowd je iba klasická kostýmová dráma, ktorých sa už urodili tisíce. V takom prípade nepomôže ani to, že Vinterberg má remeslo v malíčku, keď divák dve hodiny sleduje tradičný príbeh, v ktorom sa postavy nijako nevyvíjajú. Dobré zrežírovaná stávka na istotu? To áno. Je to málo? To si píšte! CELKOVO: 3* (6/10)

Každý režisér sa občas musí potknúť. David O. Russell má na krku Accidental Love, Steven Spielberg zase 1941 a Cameron Crowe Alohu. Uniknuté e-mailové správy zo Sony vôbec neklamali, toto je skutočne prúser veľkých rozmerov. V podstate také novodobé Gigli = hviezdne obsadenie, ale úbohý obsah. Croweho filmy sa síce vyznačujú dôrazom na optimismus, sú hocikedy až naivne úprimné a jednoduché, ale dokáže ich zabaliť do správnej good-feeling atmosféry, v ktorej je ten sentiment vítaný. V prípade Aloha to však kruto nevyšlo, pretože celým filmom sa nesie vyslovene otravný pozitívny tón, všetko je ulepené od medu a príliš často skĺza až k lacnému sentimentu. Navyše to je celé zabalené do banálneho a tragicky nezvládnutého príbehu o chlapovi stredného veku, ktorý sa na Hawaii pokúša napraviť za pomoci desať rokov mladšej partnerky a do toho sa mieša priam smiešna podzápletka o vesmírnom satelitu plnom zbraní. Keď v závere dôjde na udalosti, ktoré riešia záchranu sveta, tak už sa len ostáva pýtať, či to Crowe celé myslí skutočne vážne alebo zošalel? Spolu to totiž absolútne nefunguje a v rukách ostane iba komédia bez jedného vtipu a nudná konverzačka o ničom, ktorú tento krát netiahnu ani tí herci. Bradely Cooper tu prakticky nemá čo hrať, postava Emmy Stone je značne otravná a tie vedľajšie slávnejšie mená (Rachel McAdams, Bill Murray, Alec Baldwin, John Krasinski) sú iba dopočtu a tak zbytočné, že keby sa v celom filme nevyskytovali, tak nič sa nezmení. Z úcty ku všetkým zúčastneným zaokrúhľujem aspoň na tie dve hviezdičky, ale toto je od Croweho poriadny prešľap, po ktorom budem už k jeho ďalším filmom pristupovať značne opatrne. CELKOVO: 1,5* (3/10)