maddy

Briti opäť excelujú a BBC dokazuje, že je v seriálovej tvorbe oveľa ďalej než väčšina pásovej americkej tvorby. Nenápadný hit London Spy síce nemusí byť pár zakomplexovaným, homofóbnym jedincom po chuti, ale kto sa vie oprostiť od predsudkov (alebo najlepšie nemá žiadne hlúpe predsudky), toho tu čaká inteligentne napísaná, precízne zahraná špionážna dráma s poriadne dusnou atmosférou. So zaujímavými ako hlavnými, tak vedľajšími postavami, do detailu premyslenou zápletkou, pútavými dialógmi, v ktorých niet hluchého miesta a napätá v každej sekunde. Miernu kontroverziu môže v našich končinách vyvolávať fakt, že hlavná postava je gay, ale práve týmto prístupom London Spy získava na originalite. Veď kto povedal, že hlavné postavy v seriáloch a filmoch musia byť iba heterosexuáli? London Spy však odlišnú sexuálnu orientáciu postáv nijako nepopularizuje, jednoducho hlavná postava má/mala vzťah so špiónom a tým to celé začína. Rovnako akoby keby hlavná postava mala heterosexuálny vzťah so špiónkou a nič by sa v seriály nemuselo meniť, vývoj príbehu by mohol ostať úplne totožný, ako aj všetky udalosti v ňom. Prvá epizóda je možno mierne mätúca v tom, že po nej nie je jasné akým smerom sa bude seriál uberať a jej prvá polovica pôsobí skoro ako romanca, no následne sa rozohráva špionážna hra s prepracovanou psychológiou postáv, kde si to odnesie každá z ich. Nie, skutočne tu absolútne nejde o to, že tajný britský špión bol vo vzťahu s iným mužom, takže pokiaľ niekto čaká, že London Spy bude v zápletke riešiť to je na veľkom omylom. Toto je čistokrvná špionážna dráma/thriller. Jakob Verbruggen tu po vynikajúcom The Fall opäť raz dokazuje, že prácu s postavami, postupné budovanie príbehu a vytváranie dusnej atmosféry má v malíčku. Síce na to ide aj tentoraz veľmi pozvoľne, ale o to intenzívnejšie. Škoda, že jeho seriály ostávajú mimo Britániu, tak trochu skryté pred ostatnými divákmi. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Why Horror? No ja po tomto dokument I don't know why, respektíve neviem čo ním chcel básnik povedať. Zámer dopátrať sa toho prečo sa niektorí ľudia u hororov radi boja, iní radi pozerajú na plátne na čo najkrvavejšie nechutnosti a pod. je síce zaujímavý, ale skôr než názory pár (prevažne b-éčkových) režisérov typu Eli Roth by si vyžadoval názory vedcov – psychológov. Vo výsledku tak Why Horror omieľa nekonkrétne frázy typu „ľudia sa radi báli odjakživa, prečítajte si staré rozprávky“ a skôr než uceleným pohľadom na horor a záľubu v ňom je pohľadom na osobu dokumentaristu a jeho samotnú záľubu v hororoch. Chýba tu tak pre fanúšika hororu jedna nová, zaujímavá, nečakaná informácia a aj tie horory ktoré sa tu spomenú sú z radu tých najklasickejších klasík, o ktorých dané info priemerný hororový fanúšik počul už sto krát. V závere sa dokument akurát zmôže na všeobecné konštatovanie, že každý sa bojí u niečoho iného alebo každý má rád niečo iné (niečo v tomto znení, presne si to nepamätám), ale to je tak zrejmá informácia akoby vám niekto povedal, že tráva je zelená, ale už sa nijako nezaoberal prečo vlastne, no pritom vám na začiatku sľúbil, že vám to vysvetlí. Na otázku položenú už v názve dokumentu tak dohromady dokument ani nijak neodpovie. To už si rovno môžete povedať: „Prečo horor?“ „No preto lebo!“ a výsledok bude rovnaký.

Dark Matter, Killjoys, Defiance ... všetky tie sci-fi seriály od Syfy sú na jedno kopyto. Stanica sa síce môže dušovať, že Expanse je ich najambicióznejší projekt, do ktorého vrazili najvyšší rozpočet, ale vo výsledku to nie je kto vie ako pozvať. Oproti iným ich seriálom má síce o niečo lepšie efekty (ale nijako výrazne skvelé), no Syfy by spravil lepšie keby aspoň raz investoval peniaze do lepších scenáristom a režisérov. Jasne, v hereckom obsadení má namiesto plejády treťotriednych hercov aspoň jedného Thomasa Janea, ale čo z toho keď pilotná epizóda je opäť len súborom nezaujímavých postáv, o ničom dialógoch a deja, ktorý je divákovi tak ukradnutý, že neviem čo by malo lákať na sledovanie ďalších epizód. Už po dvadsiatich minútach pilotu som bol z toho tak unavený a otrávený, že nemám v úmysle tu hľadať akékoľvek pozitíva a nebyť v hodnotení takto prísny. Posledná sci-fi novinka od Syfy, pri ktorej strácam čas.

Latka bola Daredevilom možno nastavená až príliš vysoko. Jessica Jones je stále o úroveň vyššie ako ostatné doterajšie Marvelovské seriály (Agents of S.H.I.E.L.D., Agent Carter ...), ale v porovnaní s tým čo Netflix predviedol s Daredevilom je ich ďalší zárez do Marvel univerza predsa len sklamaním. Jessica Jones by chcela byť ako Daredevil, temná, jemne noir, napätá, ale na rozdiel od Daredevila nie je tak dobre napísaná. Hlavná hrdinka nemá toľko charizmy a skôr než by bola komplexnou postavou svoje konanie mení v závislosti od toho ako si to vyžaduje momentálne scenár, nemá natoľko charizmatické vedľajšie postavy s ktorými by chcel divák tráviť tých takmer trinásť hodín a náznaky atmosféry je badať iba v niektorých scénkach než by sa niesla celým seriálom. Mnoho načrtnutých tém nerozvádza a miesto toho sa sústredí na neraz zbytočné vedľajšie línie ktoré nikam nevedú a to ma za následok, že vo viacerých epizódach je tej vaty viac ako by bolo vhodné a celý seriál skôr než by sa hýbal vpred prešľapuje na mieste. Jessica Jones by chcela byť vážna, temná, prepracovaná, ale darí sa jej to iba tak z polovice, druhú polovicu vypĺňajú skôr nijako výrazné prvky, pre ktoré je tých trinásť epizód jednoducho priveľa. Na to, že to napísala scenáristka Twilightu asi okay, ale po vynikajúcom Daredevil predsa len značné schladenie očakávaní od budúcich marvel seriálov od Netflixu. CELKOVO: 3* (6/10)

Konečne niekto ponúkol reálny pohľad na Standfordský experiment, ktorý už asi väčšine divákov bude dôverne známy z predošlých filmov. V sedemdesiatych rokoch skupina psychológov uzatvorila študentov do falošného väzenia na pôde univerzity (fakticky sa jednalo iba o upravené učebne v nevyužívaných častiach školy) a ich úlohy rozdelila na väzňov a dozorcov. Experiment mal mať trvanie dvoch týždňov, ale po šiestich dňoch musel byť ukončený. Najznámejšia nemecká verzia Das Experiment z roku 2001 ponúkla pohľad na celú udalosť v značne „hollywoodskom“ podfarbení. Pôdu univerzity nahradilo skutočné väzenie, postavy nemali svoje predobrazy v skutočných študentoch a celkovo si z daného experimentu film vypožičal iba námet, než by sa jednalo o akokoľvek dôveryhodnú rekonštrukciu udalosti (odhliadnuc od toho, že si to väčšina divákov po zhliadnutí filmu myslí). The Experiment spred piatich rokov s Adrienom Brodym si takmer nikto nevšimol a dá a označiť skôr za remake nemeckého filmu, než by tiež bral ohľadom na skutočný experiment. Až táto nová verzia od Kyla Patricka Alvareza ponúka v rámci možností čo najdôveryhodnejší pohľad na danú udalosť a nezveličuje udalosti podobne ako predošlé filmy. Práve tá presnosť a dôveryhodnosť prostredia (prostredie učební a nie skutočné väzenie), charakterov (študentov) s akou je film natočený mu dodáva veľmi znepokojivú atmosféru. Dráma z prostredia školy sa tak čoskoro mení na znepokojivý thriller, ktorý postupne s pribúdajúcou nervozitou postáv stupňuje napätie a dokáže vyvolať veľmi nepríjemné pocity. Nepríjemné aj preto, že nijako netlačí na pílu, iba udalosť sleduje s až surovou presnosťou a práve v tom je jeho sila. Vo svojej dôveryhodnosti ponúka oveľa mrazivejší pohľad oproti predošlým filmom na to ako dokázal experiment za pár dní vyeskalovať. Síce stráca na momente prekvapenie, vzhľadom na predošlé spracovanie látky, no inak sa jedná o najlepší pohľad na Standfordský experiment, ktorý po tomto už žiaden ďalší film nepotrebuje. Sugestívnejší a dôveryhodnejší pohľad na experiment by sa asi poskytnúť nepodarilo. CELKOVO: 4* (8/10)

Neskutočne patetický pohľad na skutočnú udalosť, keď tridsaťtri baníkov ostalo uväznených vyše šesťdesiat dní pod zemou. Už úvodná pol hodina, keď dôjde k zrútenie bane je natočená tak hollywoodsky veľkolepo (ale vzhľadom na nie až tak veľký rozpočet nijako vizuálne pútavo) a s neprimerane volenou akčnou hudbou ktorá neutícha ani v pokojnejších/vážnejších scénach, že film stratí akýkoľvek kontakt s realitou. Charakter ani jedného z baníkov tu nie je nijako vykreslený, nepomáha tomu ani tých pár známych mien v obsadení, keďže sa absolútne nepracuje s psychológiou (až na pár zámerne zveličených scén) a emócie tu nefungujú už vôbec. Prišlo mi to akoby režisér až mechanicky točil scénu za scénou bez výrazného zaangažovania. The 33 by síce v jadre chcelo ponúknuť veľa, ale vo výsledku neponúka takmer nič. Len jeden „hollywoodsky“ zbytočne prikrášlený pohľad na dramatickú udalosť, ktorý nepôsobí ani len chvíľu dôveryhodne. CELKOVO: 2* (4/10)

No, až taká katastrofa ako som podľa prvých CSFD ohlasoch čakal to rozhodne nie je. Na rozdiel od takého žánrovo podobného tohtoročného Hitman: Agent 47 to funguje aspoň ako také našlápnuté akčné Béčko, pri ktorom sa divák nemusí chytať za hlavu každú druhú scénu. Akurát ma trochu prekvapuje to zaslepené velebenie pôvodnej trilógie! Jasne, Statham je ikona, takže ho v roli zákonite nemôže nikto nehradiť, tobôž nie nejaké mladý nováčik, takže to bola vopred prehraná bitka. Ale to stačí, že v pôvodnej trilógii bol Statham a mnohí zabudli aké filmy to vlastne boli? Veď jediný znesiteľný je prvý Kuriér, už dvojka nebola nič viac než akčným priemerom a trojka natočená snáď tým najhorším akčným režisérom súčasnosti ani to nie. Refueled tak nijako kvalitatívne nezaostáva za latkou, ktorú nastavila pôvodná trilógia a viac menej totožne pokračuje v nastolenom tempe. V rámci žánru to tak je celkom svižný akčnák so slušne natočenou choreografiou, pár efektnými naháňačkami v pútavom prostredí a navyše s triom sexi kočiek. A po troch filmoch ktoré ponúkali to isté, iba raz v lepšom, inokedy v horšom podaní, čakať od Refueled nejaký zmysluplný dej a rozumné dialógy je značne naivné. O nič iné ako o tých pár cool naháňačiek tu totiž ani tentoraz nejde. Načo aj? Kuriér bol vždy iba o tej akcii zámerne vystavanej na efekt, ktorá nemá žiadnu inú ambíciu ako tú hodinku a pol baviť. Uznávam, po štvrtý krát je to už celkom rutina, ale akčné scénky aspoň nie sú natočené nijako zle alebo neprehľadne. Dobrú hodinku sa tak Refueled v rámci kategórie druhotriednych akčňákov darí predviesť to o čo sa snaží, v poslednej polhodinke už síce rapídne stráca a pokus o asi dojemný záver na kopci je už vyložene na facepalm, takže celý film skôr končí na voľnobeh, než by akokoľvek gradoval, no vo výsledku to nijako nevybočuje z toho čo nastavila celá séria. Alebo to sa tak rýchlo zabudlo na dvojku a trojku? Neboj ich zrazu poniektorí vidia ako výborné filmy iba preto, lebo v nich bol Statham? Účinkovať v Refueled opäť Statham, tak myslím, že to hodnotenie je o pár percent vyššie, keďže sa opäť nejedná o nič iné než akčnú no-brain jednohubku na jeden večer bez vyšších ambícii, ktorá však na rozdiel od tohtoročnej stredno-budgetovej konkurencie (ukazujem opäť na teba Hitman) aspoň baví, teda minimálne tú prvú hodinku. A nehovorte mi, že od podobného filmu s podobným obsadením a s týmto názvom čaká niekto niečo viac. CELKOVO: 2,5* (5/10)

„Living with a woman is like to share a bed with the CIA. Nothing is secret.“ Skôr než film o sexe, film o vzťahoch, o vzťahoch ktoré človeka často nenapĺňajú a v ktorých sa ocitol súhrou rôznych životných okolností. Love Gaspara Noého nechce explicitnými sexuálnymi scénami zámerne šokovať (aj keď u jedného „3D“ záberu s výstrekom ejakulátu priamo „na diváka“ kvôli ktorému bola celá táto vyše dvojhodinová sexuálna odysea natočená v treťom rozmere, by sa o tom dalo polemizovať) alebo byť prvoplánovo kontroverzný. Sex zobrazuje ako bežnú súčasť každého vzťahu, aj keď v prípade hlavného protagonistu tá súčasť zahŕňa aj experimentovanie v trojke alebo s transvestitom. Film sa však nikdy nedostane do polohy keby by bol samoúčelne vulgárny. Súčasne s množstvom sexuálny scén – jednou film aj začína – sa v postupných mozaikách a nelineárnych flashbackoch odkrýva životný príbeh hlavného hrdinu a životná cesta ktorá viedla až k jeho frustrácii zo súčasného vzťahu. Aj samotný sex je tak súčasťou príbehu, kde sa počas tohto aktu odráža aktuálny stav vzťahu dvoch ľudí. Gaspar Noe síce nie je tak zručný režisér, aby sa dokázal do psychiky svojich protagonistov ponoriť hlbšie a ponúknuť ich detailnejšiu analýzu akoby sa v podobnom námete žiadalo, no namiesto toho „rozpráva obrazom“. Milostné scény sprevádza fantasticky zvolená hudba, kde raz odráža ich živelnosť, druhý krát frustráciu a to všetko vizuálne zaobaľuje do sýtych farieb ako napríklad červenej, ktorá občas pôsobí vzrušivo až sa čoraz bližšie k záveru tento kamerový filter stáva znepokojujúcejším. Všetky emócie tak skôr než by boli znázorňované hercami, vyplývali z príbehu sa odohrávajú „v obraze“. Gaspar Noe má vizuálne podchytenú každú sekundu a aj keď chápem, že Love bude mať problém nájsť si divákov, nakoľko zanietení cinofilovia ho odsúdia čoby obyčajný „pseudo-art“, pretože postavy omieľajú iba obyčajné frázy a ich konanie nemá žiadnu vopred zamýšľanú „pointu“ (v podstate rovnako ako v živote) a pre radového diváka bude tá explicitnosť ďaleko za mierou (viď napríklad detailný záber na penis vnikajúci do pošvy), tak za mňa je to rozhodne ten najlepší Noé, respektíve prvý Noého film, s ktorým sme si dokonale sadli. Predošlá skúsenosť s Enter the Void bol skôr útrapou, než akýmkoľvek zážitkom. Love je už tým zážitkom, zážitkom pripomínajúcim divoký sex s osobou, s ktorou ste ho zažiť ani nechceli (alebo nemali?). Zapamätanie hodný, ale asi by ste ho nikomu neodporúčali. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Tá práva veľká nádhera. Vizuálne veľkolepá, príjemná Sorrentinova meditácia nad uplynulým životom, mlado... teda starobou, ktorá sa raz sarkasticky strefuje do životných problémov, inokedy melancholicky dume nad prežitými skúsenosťami a vzťahmi. To všetko zaobalené do hravého intelektualizmu, bez toho aby tá intelektuálna rovina potrebovala dávať najavo, že je niečím viac ako divák. Klasický dej tu nie je žiaduce očakávať, toto je film pre tých ktorí sú ochotní počúvať čo sa hovorí, chvíľu sa nad tým zamyslieť. Je to dvojhodinové filozofovanie a bilancovanie uplynulého života v podaní postáv ako hudobný skladateľ unavený zo svojej predošlej skladateľskej kariéry, nešťastný herec jednej ikonickej úlohy, režisér ktorý chce na sklonku života natočiť svoje myšlienkovo najveľkolepejšie dielo aj keď na to už nemá a plejádou vedľajších postáv ktoré im to celé okorenia (nevďačná herečka, Miss Universe a iní). No aj napriek tomu, že tie postavy na prvý pohľad nemusia mať s divákom nič spoločné, opak je pravdou. O starnutí, bilancovaní života už niekoľko filmov vzniklo a Sorrentino sa už takmer rovnakej téme venoval vo Veľkej Nádhere, nikdy však nie aj v taktom vizuálne podmanivom podaní. Dalo by sa mu síce vyčítať, že uhol k tomu, aby sa zapáčil aj väčšinovému divákovi, ale je to skutočne taký problém? Nie je lepšie, ak je jeho ďalší film o niečo prístupnejší masám, než napríklad taká čisto festivalová Veľká nádhera, s ktorou som si ani ja osobne až tak veľmi nesadol. Až Youth je pre mňa tým pravým filmovým zážitkom. CELKOVO: 5* (10/10)

Nemci opäť excelujú! Victoria je celá natočená na jeden dlhý, strihom neprerušovaný záber, avšak nie v jednej provizórnej budove, kde si na to režisér môže pripraviť ideálne podmienky, ale priamo v centre Berlína, nad ránom niekedy medzi 4:00 - 6:30. Samotný dej sa tak odohráva v reálnom čase, vďaka kamere je počas takmer dvoch a pol hodín neustále v pohybe a postupne nevystrieda iba niekoľko lokácií, ale aj nálad a žánrov. To čo spočiatku vyzerá na uvoľnený road trip jednej Španielky po Berlíne s partiou miestnych poflakovačov počas ktorej sa prehlbuje vzťah medzi ňou a jedným s mladíkom (veľmi intímny, až romanticky dialóg v kaviarni) sa postupne mení na strhujúci thrillerovú jazdu, napätú doslovne do poslednej sekundy. A vzhľadom na to, že divák od postáv ani na sekundu neodtrhne oči, tak si ju rovnako intenzívne prežije s nimi. Mám síce pár výhrad k chovaniu titulnej Victorie, ale to skôr preto, že ja som povahovo diametrálne odlišný človek, ktorý by z podobného konfliktu dávno vycúval a aj to samotné natočenie na jeden záber skôr než by filmu niečo pridávalo je iba spôsobom ako sa predviesť, ale prečo nie?! Dôležité je, že sa to podarilo a hlavne, že to funguje ako uveriteľné prežitie jednej noci počas ktorej sa veci nečakane zvrtnú, než by to bola nejaké maniera, pri ktorej si chce režisér honiť ego a preto za tú formu prihadzujem aj tú piatu hviezdu. Vo výsledku nie je Victoria nijako intelektuálnym zážitkom ako by sa po uvedení na niektorých festivaloch mohlo zdať, ale je to tak intenzívny zážitok, že pri záverečných titulkoch musí divák až lapať po dychu. CELKOVO: 4,5* (9/10)