gumolit

(1001) Bohužiaľ pre mňa najslabší Vintetberg ale na druhú stranu dráma je silná ako vždy u neho až zarážajúca. Ako inscenácia to funguje, ako divadlo určite no ako film to na mňa nezaposobilo.

Cate Blanchett je neuveriteľná. Tár je silný film. Hustý dialógmi a emocionálnou silou. Dostať sa do neho ale je tiež trochu zložité a pre bežného diváka to môže byť príliš veľa a nezvládne to určite. To je však škoda. Musím sa priznať že pri celkovej dĺžke skoro troch hodín som mal aj ja čo robiť aby som nezaspal, no posledná hodina je vrcholom a hereckým majstrovstvom  Cate Blanchett. Lýdia je uznávaná koncertná dirigentka. Úvodná montáž nás zavedie do živého rozhovoru s New Yorker, ktorý predstavuje jej doterajšie úspechy. Na začiatku je Tár trochu pomalší snímok, no herci to zachraňujú. Ľudia často nepochopia úlohu dirigenta a zredukujú ju na niečo takmer zbytočné. Režisér a spisovateľ Todd Field to vie a necháva divákovi spustiť úvodným rozhovorom,  ktorý nám predstaví nielen hlavnú postavu ,ale aj svet klasickej orchestrácie a jej interpretáciu. Na vrchole svojej hry, existuje veľa obdivovateľov, verejných aj profesionálnych. Ako  miestnosť plná nervóznych študentov na Juilliarde, ktorí tiež cítia hnev  nekompromisných názorov dirigentky.  Dáva tam zo seba veľa, je si taká istá, ako sa zdá, a keď sa všetko zdá také dokonalé a kontrolované,  príde to čo nevidíme. Tieto potenciálne trhliny sa prejavujú cez Francescu (Noémie Merlant), je to asistentka. Zdanlivo je podriadená, je zjavne zasvätená do nejakej slabosti, môže to byť slabosť, alebo naopak. Aj partnerka Sharon (Nina Hoss) je krehká a v Tárovi vyžaruje nežnosť, ale je v tom niečo iné. Je jasné, že Tár si chce udržať svoje postavenie a  moc.  V prípade potreby až nemilosrdne. Tieto osobné momenty však skutočne pomáhajú plynulosti tohto filmu. Hoci sú mierne pochmúrne, sú závanom čerstvého vzduchu v Tárovom strohom svete. Však je to krásny svet. Izby sú obrovské s modernistickými líniami a nenápadnou majestátnosťou. Ocitáme sa stratený v týchto priestoroch, keď aj Tár začína upadať na dno. Bol však potrebný nepreniknuteľný domýšlavý trojhodinový pôžitok? Povedal by som, že nie aj áno. Je to pomaly horiaca dráma. Tá sa ani tak nerozvinie, ako skôr jemne skĺzne do tmy. Vyžaduje si proste vašu pozornosť. Blanchett je neuveriteľná. Je to výbušný výkon. Neskutočne podmanivý. A čudoval by som sa keby ocenenie nezískala bol by to už jej tretí Oscar. No však uvidíme. 3 hodiny je síce fakt veľa no ak budete   pripravení  a trpezliví,  budete odmenení intenzívnym zážitkom z filmu. HODNOTENIE 8/10

Nominácie až na deviatich  Oscaroch na nový film režiséra Martin McDonaght temnú a depresívnu drámu The Banshees of Inisherin (2022) mi po jeho zhliadnutí trochu príde prehnané.  Akokoľvek tento film obdivujem, trochu ma nudil. The Banshees of Inisherin je pre mňa niečo ako  Power of the Dog z roku 2022. Film, ktorý môžem oceniť pre jeho technickú brilantnosť, nádherné prostredie, fantastické výkony a zaujímavé nápady. Je to film, ktorý obdivujem, ale nemôžem povedať, že by som si ho naozaj užil. Možno to nie je fér, no na Banshees sa mi páčilo veľa veci. Výkon Barryho Keoghana v úlohe plachého Dominica a herečka Kerry Condon sú pre mňa naozaj zaujímavejší než titulné hlavné postavy.  Farrell a Gleeson sú klasicky skvelí, ale úprimne, ani jeden ma až tak nezaujal  (a pre mňa bol Farrellov najlepší výkon roka v Batmanovi). Film vám skutočne dáva pocit pochopenia ostrova (mesta?) Inisherin, nádherného malého miesta so zvlnenými zelenými kopcami, rozoklaným pobrežím a tiesnivým pocitom izolácie. Kostýmy sú perfektné, výprava skvelá a dokonca aj scenár je naozaj silný. Existuje niekoľko  momentov, keď sa nahlas zasmejete (a tiež niekoľko „nepredvídateľných“ momentov, pri ktorých  prevraciate oči). Ale...pri tom všetkom, a úprimne povedané, vo väčšine McDonaghových filmov zostáva pocit odstupu. Páči sa mi vidieť tento film ako alegóriu na predmoderný prístup k duševným chorobám (je to jemnosť témy, ktorá sa nesie celým príbehom) a ako zobrazenie toho, ako by to bolo chápané v spoločnosti, kde to tak naozaj nie je. Všetko ostatné, symbolicky a tematicky, mi pripadá trochu naťahované. Dobre, áno, Írska občianska vojna bola zlá...ale robiť to ako náhodný prejav násilia a nie ako výsledok skutočných politických nezhôd sa javí ako taký „umelecký“ pohľad na konflikt. Nie je tu ani, povedzme si úprimne, žiadna skutočná zápletka. Film kráča s rovnakou domýšľavosťou, aká bola predstavená na začiatku, nič viac a nič menej. To nie je zlá vec a verte mi, nevadia mi pomalé príbehy, no nemôžem sa ubrániť pocitu že to ubieha strašne nudne. Na záver, áno je to obdivuhodný film, no nie je nijak zvlášť zábavný, hlboký ani nezabudnuteľný.  Režisérov film so spoločnými hercami V Bruggách si pamätám dodnes a mám ho rád, no na tento bude ešte asi treba čas a to potrvá. Ako dopadne na udeľovaní cien som zvedavý no z tých 9 nominácii jednej určite fandím . HODNOTENIE: 7.5/10

S odstupom času môžem povedať že Povolenie zabíjať je úplne netradičný Bond a to je na ňom to skvelé. Dalton je viac akčnejší, vtipný skoro vôbec, pije dokonca Budweiser a milostné aférky skoro žiadne. Daltonov Bond je hlavne temný a pomstychtivy za smrť svojich priateľov. Zaporak je jeden z najhorších z celej série, mŕtvol a brutálnych vrážd najviac. Povolenie zabíjať je aj odkazom na Kurosawowho Osobného strážcu, ktorý si všimnúť môžu len filmový fajnšmekri. No a vynálezca Q má najviac priestoru v celej histórii bondoviek a to mi pridá spolu s titulnou skladbou od Gladys Knight tú bodku naviac.

(1001) Pre filmových fajnšmekrov  absolútne skvelá dráma Ian Holm v úžasnej roli. Absolútne zabudnutý film, no až tak výborne spracovaná depresia počas celého snímku, že som sa chytal až za hlavu a nejaká tá slza skutočne vytiekla. Mrzí má že na plno takýchto tipov filmu sa zabúda.

(1001)  Toto je posledný film Krzysztofa Kieslowského - jedného z najväčších režisérov v histórii kinematografie. Po tomto filme mal v úmysle odísť do dôchodku, takže je to svojím spôsobom jeho umelecký testament. Zomrel pár rokov po natočení filmu, a hoci sa hovorí, že mal v úmysle vrátiť sa k réžii, Destiny sa rozhodol, že toto je skutočne jeho posledný. A aký film! Posledný film z trojfarebnej francúzskej trilógie „Rouge“ je v skutočnosti veľmi švajčiarsky film. Odohráva sa v Ženeve, jedna z dvoch hlavných postáv je švajčiarsky sudca na dôchodku a Durenmatt sa okamžite vynorí. Viac Švajčiarska je však v chladnej atmosfére, v nekomunikácii postáv, v zdvorilosti, ktorá zahaľuje krutosť života. Niekoľko postáv, ktoré začínajú s malým vzťahom, sa na konci spojí v dojemnom a ľudskom finále, aké mohol zinscenovať len veľký umelec. Nedá sa povedať nič iné, čo nebolo stokrát povedané a napísané. Áno, film sa pomaly rozbieha a fanúšikov amerického štýlu akčných filmov či melodrám najskôr odradí a ako diváci sa stratia. Zaslúžia si to. Film získava kvalitu, ako napreduje, a jedným z nie tak skrytých posolstiev je, že skutočný život a skutoční ľudia sú zaujímavejší ako hollywoodska kreslená a plastická akcia a postavy. Kvalita obrazu je veľmi originálna, obraz je „Štúdia v červenom“, ako ukazuje názov. Herectvo je báječné, s Irene Jacob a Jean-Louis Trintignant - neskorší v tom, čo zostane pravdepodobne najlepšou úlohou jeho staroby. Skvelý film a skvelé zakončenie úžasnej filmovej trilógie.

(1001) Po zhliadnutí druhého Kieslowského „Farebného“ filmu som necítil o nič väčší úžas ako po zhliadnutí jeho prvého filmu Modrá. Je to zaujímavé a Zbigniew Zamachowski podáva dobrý a solídny výkon, ale nie taký dobrý ako Juliette Binoche v Blue. Julie Delpy je podľa mňa málo využívaná. Tento film mohol použiť viac scén s jej postavou (Dominique) a postavou Zamachowského (Karol), aby bolo filmu jasnejšie, prečo je do nej Karol tak zaľúbený. Chápeme jeho motív pomsty, ale ten druhý je trochu nejasný. Iróniou je, že Karol sa musí Dominique postaviť a dať ju zavrieť, aby získal rovnosť. Tiež sa rýchlo pozrite na začiatok filmu v súdnej sieni a uvidíte, ako sa Juliette Binoche snaží otvoriť dvere do súdnej siene. Ostrý a ironický scenár a trochu viac vtipu oproti predchádzajúcemu filmu, ale stále dobré.

(1001)  Krásny film. Modrá je jedným z tých malých filmov, ktoré vám pristanú. Čím viac o tom premýšľate, tým viac sa vám to páči. To neznamená, že to nie je príjemné sledovať. Kamerové scény a hudba sú úžasné. Ale toto je film Juliette Binoche. Všetko sa točí okolo jej postavy Julie, ktorá v prvej scéne prežije autonehodu, ktorá si vyžiadala životy jej slávneho manžela skladateľa a jej päťročnej dcéry. Potom sa zvyšok filmu ponorí do Juliinho dlhého emocionálneho zotavenia. Nie je to traumatické alebo depresívne, ako sa zdá je to skôr jemný, elegantný a krásne natočený film.

/1001/ Mám radšej túto kratšiu verziu než pôvodnú 4 hodinovu. Rivette dostal do nej to najlepšie a dokonca aj niečo naviac. Film je síce viac o takých dialógoch o ničom ako to bežne vo francúzskej tvorbe býva no pohľad na božsky krásnu Emmanuelle Beart pridá tu hviezdičku k hodnoteniu naviac.

Veľmi ma teší že Michael Mann z tohto krimi thrilleru s neznámymi hercami spravil vlastný remake a kult ako je Heat. A aký je originál? Na Tv film skutočne vydarený, no zabudnutý na rozdiel od jeho pozdejsieho hitu.