HareS

Zidealizovaná predstava sveta, ktorý obýva výhradne buržoázia a proletariát, pričom obe vrstvy disponujú len a len vlastnosťami a kultúrnymi návykmi, aké si k nim často a celkom falošne priraďujeme (snobizmus x kultúrna obmedzenosť). Medzitým len vzduchoprázdno miešané predvídateľnosťou. 45%

Melancholicko nostalgická clivota za nenávratnou etapou existencie jednosálových kín. Vitajte v Taipeii. V obrovskom kine. Tsai Ming-liang nám urobí ochotného sprievodcu cez záverečnú fázu života tohto starého kina. Posledných deväťdesiat minút pred jeho uzavretím, posledná noc pred pohltením a nasiaknutím Východu zničujúcou západnou kultúrou, prinášajúcou so sebou éru multiplexov. Nenápadné herectvo všetkých zúčastnených tvorí spoločne s takmer nehybnou kamerou kontemplatívne rozjímanie a smútok za zlatými časmi. Okresané dialógy až na samú dreň prezrádzajúce len to najpodstatnejšie, majú spoločne s minimom strihu a prázdnymi zábermi tendenciu pomalého vpíjania sa do hlavy publika, ktorého podiel na spoluutváraní príbehu je nemalý. Na rozdiel napríklad od "Chuti melónov" sa Tsai v "Good Bye, Dragon Inn" drží bližšie pri pevnej zemi a žánrovú hranicu má vopred jasne stanovenú a vymedzenú. "Dragon Inn", prelomový Kingov film, premietaný ako posledný v programe pred nezvratným rozkladom starého kina a zároveň symbolizujúci zármutok za koncom dávnej pred-digitálnej nemultiplexovej éry. Chun Shih a Tien Miao (obaja hrali aj v pôvodnom "Dragon Inn") predstavujúci samých seba, ktorých dialóg hovorí za viac než tisíc slov: "Nikto už na filmy nechodí a nikto si na vás nespomenie" (vraví Chun Tienovi). "Good Bye, Dragon Inn" vnímam ako reprezentatívnu vzorku ázijského minimalizmu na strane jednej, i ako finálne štádium konca jednosálovej kinokapitoly, po ktorej zostali len vyprázdnené priestory určené k nekonečnému blúdeniu a nachádzaniu dávno strateného. Dvere sa zavrú a sála sa zaplní tichom, ktoré už nebude ničím a nikým prehlušené. Nikdy. 95%

Niekto vidí zmysel života v tom, ak odcestuje zo studenej zeme islandskej. A niekto iný to má presne naopak. Minimalistická lakota, iste aj zásluhou Káriho Slowblow. 90%

Tá príbehová vyprázdnenosť, myslím, určite nebola tvorčím zámerom. Jednotka nebola geniálna, to určite nie, ale zaváňala campom a hrala sa so svojím žánrom, pretože bola od kvalitného mäsiara Alexandra Aju. Piranha 3DD je zbytočný direct-to-video sequel, omylom ocitajúci sa v kinách. Preč je Ajova láska k starým hororom, je tu nefunkčne samoúčelná nadnesenosť (záverom) i nezámerná zveličenosť (neustále) a pocit, že hra na náhodu je hlavným cieľom filmu. Buseyho cameo potešilo, kult vytvorený okolo Hasselhoffovej osobnosti však zostal značne nevyužitý. Weinstein bros. sa k tomuto faku sotva priznajú. 20%

Mrazivý náklad ku ktorému sa do týždňa musím znova vrátiť. Len strihová skladba samotná by stála za dlhšiu diskusiu, za ktorú by samozrejme stáli aj ostatné dielčie aspekty zadaptovaného Capoteho. Quincyho hudbu však nahradiť napríklad takým Bernardom, prípadne zameniť s pasážami absolútneho ticha, podprahovo vytvárajúcom atmosféru pochmúrnejšiu než post-produkčne dosadená hudba. Tu už otázka neznie: Prečo sa podobným štýlom už dnes filmy nenatáčajú?, ale skôr: Myslíte si, že takto geniálne by to dnes ešte niekto natočil? Veľmi malá pravdepodobnosť, ale predsa, mrzí to niekoho? O to radšej a častejšie sa človek potom vracia ku klenotom ako Chladnokrvne a jemu podobným. To, čo v 60. rokoch predstavovalo film viac-menej komerčný a naviac s presahom, dnes sa rovná filmu hlboko umeleckému, určenému úzkemu okruhu fanúšikov, sprostredkovanému jedine skrz filmový klub. Inak ďalšie utvrdenie sa v tom, prečo sa vždy tak veľmi rád vraciam do obdobia Nového Hollywoodu. 90%

Fascinácia brakovou kinematografiou je v tom nemalá. Fascinácia Herrmannovým Psychom však iste väčšia. Steven Spielberg a jeho na béčkovom podklade vystavané thrillerové orgie a jedna z ukážok a povinných literatúr o dávkovaní filmového napätia valiaceho sa skrz celú filmovú plochu a vyprahlú americkú diaľnicu. Steven, veľká ti vďaka, ideálne si skĺbil road movie zažívajúce najväčší boom v post-hippisáckych rokoch sedemdesiatych a brakovú zaprášenosť a celkovú nepokojnosť charakteristickú pre horrory / thrillery spomínanej dekády. Ovšem v háve atraktívnejšom než do akého si zaodel svoje niektoré mladšie dietky. 85%

Pozostatky z Jurského parku. Či skôr prevedenie krátkometrážnej prvotiny Paddyho Considinea do celovečerného debutu, pohrávajúceho sa s existenciálnou trýzňou a stratou zmyslu premárnených životov dvoch osamelých zblúdilcov, žijúcich uprostred šedivej okrajovej štvrte severoanglického Leedsu. Neokázalosť a civilnosť ako samozrejmé trademarky britskej nemainstreamovej (alebo nielen tej) tvorby, tvoria aj Tyrannosaurovu neoddeliteľnú súčasť. Film ľahko preložiť ako vztýčený prostredník otvorene ukazujúci k Bohu, ktorý nie a nie Josephovi pomôcť. Nie sú nám predkladané žiadne manipulatívne, či iné lacné prostriedky, ktoré by iba vnucovali povrchne empatické cítenie s postavami. Práve naopak. Emócie musíme hľadať sami, za zachmúrenými tvárami ústredných postáv, nevidiacich zmysel svojho ďalšieho bytia, za šedivo strohými kamerovými kompozíciami. Avšak stretnutím Josepha a Hannah pomaly začnú praskať ľady, hoci ich úplné nalomenie je len na divákoch. Hyper-optimista by mohol namietať, že z filmu boli vystrihnuté všetky scény ukazujúce nám postavy vo svetlých okamihoch, v okamihoch, keď ich životmi sprevádza šťastie. Ale práve metódou absencie čohokoľvek pozitívneho však Considine silnejšie podtrhuje šedivú realitu tej fázy života, keď vysloviť viac ako len vetu Nemám nikoho, je nemožné. Komorné, neprikrášľujúce, depresívne i asketické a nehľadajúce svetlé stránky života tam, kde nie sú, to je Tyrannosaur. Britský civilizmus v duchu Kitchen sink drám Linsay Andersona či Kena Loacha, za ktorého postupné zarývanie sa pod kožu môže predovšetkým Peter Mullan v hlavnej úlohe. Ten, kričiaci po vzore Mela Gibsona Freedom, len potvrdzuje svoj kultový herecký status. 85%

Pár ich u nás existuje, večerníčkov prepiate detinských (ako že večerníčky zďaleka nie sú len detským pokrmom) s cieľovou diváckou skupinou vymedzenou šiestym rokom a viac nie. Hrkálka a Korálka spadajú presne tam. 20%

Tie roky sedemdesiate... Neustále mám potrebu sa k nim vracať. Neustále mám potrebu hľadať a bádať v tejto kinematografickej dekáde. Predovšetkým v jej žánrovej oblasti. Pre ten nervózny pocit vyvierajúci z neustálej minimalistickej ponurosti, ktorá súčasné horory z veľkej diaľky obchádza. Čierne Vianoce mi toto tvrdenie určite nevyvrátili, ba práve naopak, utvrdili ma v ňom dosť razantným spôsobom. V tomto, údajne prvom slasheri, natočenom štyri roky pred Carpenterovým Halloweenom (ktorého všadeprítomnú podprahovú stiesnenosť pri všetkej úcte nedosahuje) je neustále prítomná snaha o inovatívne postupy, či už štylistické alebo naratívne. Sedemdesiatkovo oldschoolová, atmosférická a mrazivá záležitosť, vyniká aj vďaka takmer permanentnému udržiavaniu jednoty miesta a času, premysleným aplikovaním krížového strihu a racionálnemu jednaniu hlavnej hrdinky v podaní prekrásnej Olivii Hussey. Avšak skôr ako o slasher ide z môjho pohľadu o hru s divákovými očakávaniami a rafinovane strategickú prácu so zámerne zavádzajúcimi náznakmi. Približne v polovici filmu je nám jednoznačne predložená jedna verzia, podľa ktorej vrahom môže byť ten, o kom si to až do konca všetci myslíme. Avšak túto zdanlivo jednoznačnú interpretáciu postupne nahlodávajú pochybnosti. V závere je totiž naznačená hypotéza, že tou osobou nemusí byť vôbec ON, čiže TEN, o kom nás rozprávanie už dobrú polovicu filmu úmyselne presviedča. Môže ísť o postavu úplne odlišnú a neznámu, ktorú poznáme iba skrz hľadisko ústrednej hrdinky, čiže ju len počujeme cez telefónnu linku a až do konca o ňom vieme to, čo aj ona, teda absolútne nič, môže ísť o niekoho, s kým subjektívnou kamerou ihneď v úvode vojdeme do podkrovia internátu a celý čas tam s ním prečkáme. V tomto prípade ide o rozprávanie s otvoreným koncom a zabíjanie s krásne nemotivovaným pozadím, v ktorom sa režisérovi naviac podarilo podať obžalobu bezradnosti policajných zložiek pri pátraní. Som za obe možnosti interpretovania, avšak vzhľadom na to, o ako obrodný film v rámci svojho žánru ide, sa viac prikláňam k druhej alternatíve výkladu so zdanlivým happy endom a neuzatvoreným rozprávaním s neodhalenou totožnosťou psychopata (zvonenie telefónu v záverečnej titulkovej sekvencii tejto možnosti vyloženia príbehu len „nadržiava“). Z Boba Clarka sa mohla vyvinúť silná režisérska osobnosť s identifikovateľným rukopisom, nebyť jeho presedlania k filmom čisto rodinného zamerania. Vianočný príbeh, ktorý spustil túto vlnu, je ešte výborným navrátením sa ku klasickému Hollywoodu, no svojimi poslednými príšernosťami natočenými pre televíziu, dobrovoľne rezignoval. 80%

Slovenský 80's večerníček svojou pestrofarebnou snovou estetikou mierne evokujúci psychedelické drogové orgie rokov šesťdesiatych, podávaný ako každovečerné krmivo k príjemnému spánku našich najmenších spoluobčanov? Naviac s geniálne pitoreskným sprievodným komentárom odovzdaného vševediaceho rozprávača Júliusa Pántika, pasujúcom určite viac do textov psychedelického rocku vytvoreného v spomínanej dekáde než do slovenského počinu určenému viac-menej mainstreamovému rodinnému publiku. Nadchlo ma to práve tým zjavným paradoxom a pri našich večerníčkoch javom dosť nevídaným: Cieľových divákov má tento formát odjakživa určených a vymedzených a Rozprávky z abecedy sa rozhodli ísť práve proti nemu, proti majoritnému, detskému obecenstvu, v tomto seriáli, absurdne podvracajúcom nimi očakávané stereotypy. Odmietavý postoj tu u mňa nehrozí. 75%