nascendi

V poslednom období som videl niekoľko nepodarených životopisných filmov, vďaka ktorým mám chuť sa ďalším vyhýbať. Spravidla ich páchajú menej známi tvorcovia, ktorý sa tancom na hroboch slávnych snažia zachytiť odlesk slávy ich obetí, ktoré sa už nemôžu brániť. Je to aj prípad tohto chaotického filmu, u ktorého mám pocit, že nikto zo štábu nevedel, ako by mal výsledný produkt vyzerať. Keď sú postavy príbehu mŕtve autorská licencia je bezhraničná a ambície tvorcu smerujú iba k šokovaniu diváka. Tak ako pri romantických filmov nehodnotím okolitú prírodu, ani u životopisných filmov nepreceňujem podobu herca so stvárňovanou postavou. Ale ak scenár pripomína pozliepané výstrižky z bulvárnych časopisov, tak to ma zaujíma a preto si myslím, že aj moje dve hviezdičky sú v podstate láskavosťou.

Quentin Tarantino nakrúca čudné filmy. Niektoré sú pozerateľné, iné nie.  David Leitch napodobuje Quentina Tarantina. Neviem prečo to robí, keď Tarantino dokáže napodobovať sám seba omnoho lepšie.  Film, ktorý som dopozeral je zaradený aj do žánra "komédia". Buď to komédia nebola alebo som rokmi stratil schopnosť vnímať humor produkovaný v 21. storočí. V žiadnom prípade nehodlám  sa zaradiť k väčšine, dávať množstvo hviezdičiek a výčitky svedomia liečiť hľadaním viny v sebe. Filmy tohto typu nechápem a neznášam.

Pravdupovediac nechápem celkom hodnotiteľské nadšenie (pôvodne som chcel napísať humbuk alebo hystériu) tejto minisérie. Nemá význam porovnávať ju so Sametovými vrahmi a porovnanie s Prípadmi 1. oddelenia neposkytuje jednoznačný výsledok. Obe série sú zručne nakrútené, dobre obsadené a zahrané, využívajúce potenciál Josefa Mareša a doby, ktorá tieto udalosti priniesla. Ale to je asi tak všetko. Mňa v tejto sérii najviac zaujal Martin Finger. Nedostatky nespomínam, pretože ich nebolo viac, než je obvyklé. Prečo potom "iba" tri hviezdičky? Lebo patria k môjmu najčastejšiemu a najobľúbenejšiemu hodnoteniu, s ktorým je spokojný aj pán Gauss a sú výsledkom zohľadnenia všetkého, čo som videl z filmovej produkcie 20. a pätiny 21. storočia. Takže päť hviezdičiek, ani náhodou.

Najmenej 60 rokov žijem v prítomnosti Elvisovej hudby. Pretrpel som desiatku jeho filmov, pozrel nejaké dokumenty a tento Luhrmannov zázrak mi naozaj k šťastiu nechýbal. Dosť ľutujem mládež, ktorá by chcela prostredníctvom tohto filmu spoznať život a tvorbu Elvisa. Zvolili si zlú cestu. Retrospektívne zisťujem, že na spočítanie kvalitných životopisných filmov, ktoré som videl mi bohato stačia prsty jednej ruky.

Videl som viac ako desať filmov o sopkách, ale ani jeden ako tento. Na to, aby vznikol sa musela stretnúť dvojica ľudí so spoločným záujmom o sopky, ktorá prežila výnimočný život v ich blízkosti a jedna z nich nakoniec ich životy aj ukončila. Sympatické bolo, že svoj osud predpokladali a napriek tomu život aký žili vôbec neľutovali, dokonca si ani nevedeli predstaviť iný. Film bol výnimočný, i keď si neodpustím názor, že mohol byť o štvrťhodinku kratší. A dokumenty naďalej nehodnotím, aj keď majú črty životopisu.

Veľa slávnych ľudí trpí obsesiou, že okrem ich diela, ktoré prispelo k ich sláve, ľudí zaujíma všetko, čo sa ich týka. A ak sú režisérmi, pravdepodobne sa nevyhnú nutkaniu nakrútiť o sebe, o svojom živote, o svojej ceste k sláve a uznaniu film. Fellini nakrútil Amarcord, Spielberg Fabelmanovcov a dalo by sa pokračovať ďalšími. Ale dôležité je uvedomiť si, že okrem nás samotných sa nikto na nás a náš život nedokáže pozerať rovnakým pohľadom. Nanajvýš chápavým a súcitným. A to je všetko, čo som chcel o Spielbergových Fabelmanovcoch napísať. Spielberga chápem, pri Fabelmanovcoch som sa nudil a čudujem sa, že som vôbec čakal niečo iné.

Ďalší z filmov, ktorý evidentne nie je pre mňa. Pri jeho sledovaní je evidentne nutná spolupráca diváka, ktorý preciťuje a domýšľa to, čo na obrazovke chýba a stáva sa akýmsi spolutvorcom diela. To je pre mňa konkrétne u tohto filmu ťažko predstaviteľné.  Chápem všetkých obdivovateľov a to je aj dôvod, pre ktorý dávam nič neriešiace tri hviezdičky a ani o jednu menej.

Utrpenie, umieranie, hospice, to je veľmi nevďačná tematika. A práve tú si Daniel Jaroszek vybral do debutového filmu. Použil udalosti zo skutočného príbehu, mal šťastie na hercov i dobre napísané dialógy, takže sa nemožno čudovať úspechu filmu i oceneniam. Ja nanešťastie nie som, napriek pokročilému veku, divák z cieľovej skupiny. Zaujal ma rozdiel medzi ubezpečovaním umierajúcich, že bude dobre a ich uistením, že budú s nimi až do konca. V každom prípade považujem za užitočné film vidieť, lebo je dobré vedieť.

Ten 80 % limit je mojim prekliatím.  Je výrazom mojej pohodlnosti, vďaka ktorej namiesto zodpovedného hľadania a posudzovania, ktorý film stojí za moje pozretie si nechám radiť od väčšiny  užívateľov ČSFD. Tá väčšina mi ponúkla film o klaviristke Júlii.  Nepoznal som režiséra, hercov a po polhodine som zistil, že ide o akýsi experiment, ktorému nerozumiem a ani nemám potrebu mu porozumieť. Takže konštatujem, že film ma nenaštval, ale ani nezaujal a podiel trojkových hodnotení v mojej štatistike utešene rastie, čo ma neteší, ale ani neznepokojuje. Len dúfam, že aj pri súčasnej biede sa mi podarí naďabiť na film, ktorý ma nadchne. Alebo aspoň poteší.

Pramálo ma zaujíma, čo chcú divákovi tvorcovia tohto filmu povedať, ani to, či sa im to podarilo. Ja tento typ filmov neznášam a v mojom veku považujem za veľký luxus stráviť dve hodiny , aby som v ich závere napísal to, čo mi bolo zrejmé už po prvej polhodine.