nascendi

Spoľahnúť sa na náhodu a zopár známych hercov nie je najlepší nápad, keď sa človeku nechce spať. Na filmy tohto typu som dosť citlivý a zle znášam všetky nedostatky vyskytujúce sa v nich častejšie ako v iných žánroch. Okrem toho som si uvedomil, že známy Colin Farrell je síce obľúbeným hercom, ale pre inú skupinu fanúšikov. Celý film som pozeral v reálnom čase, teda aj s blbými reklamami, čo pridalo ďalšie zážitkové mínus. Film je to nezáživný, dialógy únavné a nádeje tvorcov sa upínajú k strieľačkám. Lenže tie už vidno v každom filme a ťažko je nájsť rovnováhu medzi napätím s profesionalitou a komickosťou alebo trápnosťou, ak sa niečo prepískne. Záverom iba toľko, že film nemusel byť nakrútený a ja som nemal byť chtivý jeho sledovania.

Neplánovane som si pozrel Práskača, lebo som považoval za dobrý nápad vidieť Dwayna Johnsona aspoň v jednom filme. Málo som očakával, málo som dostal. Z celého filmu ma zaujala iba dilema, či je väčšie svinstvo, keď zákonodarci ustanovia neprimerané tresty za zločiny spojené s drogami vo falošnej viere, že tým dostanú drogy z ulíc alebo, keď polícia využívajúc tieseň z takého trestu, si z riadneho občana urobí vydierateľnú figúrku, ktorá časť špiny vezme na seba. A naraz som mal z jedného svinstva dve, pričom nie je rozhodujúce, ktoré je väčšie. Ale film ma nejako extra nepotešil, ani nepobúril, tak tri hviezdičky sú až-až.

Linklaterovu trilógiu som sledoval v poradí 2-1-3, pričom jednotkou pre mňa ostáva dvojka, čo je v rozpore s mienkou väčšiny. Ja som vnímal tie tri beforovky ako počas očarenia, počas precitnutia a počas dezilúzie. Napriek prudko odmietavým vyjadreniam niektorých mojich obľúbencov (mat.ilda) považujem aj túto časť za zaujímavú, závažnú a mne blízku. Predpokladám, že mnoho manželských, či mileneckých dvojíc prešlo touto fázou bilancovania, či prehodnocovania, ktorá nie je príjemná, pretože ukazuje rozdiel medzi očakávaniami a ich naplnením. Napriek tomu, že ide o čisto konverzačný film, ktorý by bol vhodný aj do divadla, som sa ani na chvíľu nenudil a hlášky typu (hele kozy a ahoj pse) ma vôbec nepobúrili, lebo takto nejako sa množstvo ľudí vyjadruje bez toho, aby v tom videli niečo neprirodzené. Písať o hereckých výkonoch je zbytočné. Zvládli to obaja, i keď Julie Delpy o poznanie lepšie. A tak ako u Bournovskej trilógie, aj u tejto si prajem, aby nikto neprišiel s nápadom spraviť z toho tetralógiu, veď KDD (každý dolár dobrý).

K horolezectvu mám pomerne vlažný vzťah, ale kompenzujem to obdivom k filmom Pavla Barabáša. Ani tentokrát nesklamal, keď divákom priblížil vrcholný horolezecký, ľudský i filmársky zážitok spojený s dvojtýždňovým lezením po hrebeni Tatier. A to v zime. Neboli potrebné žiadne triky na to, aby diváci mohli sledovať, ako obaja mladíci siahajú na dno svojich síl po tom, ako to ten tretí vzdal. A za seba môžem povedať, že pri niektorých záberoch som pociťoval závrať aj keď som bol fixovaný v pohodlnom kresle.

Literárnu predlohu som pochopiteľne nečítal, historické kiksy neviem posúdiť, u medicínskych kiksov sa už chytám a pri multi-kulti ladení sa už usmievam, aj keď film nie je zaradený medzi komédie. Myslím si však, že každý, kto sa chce iba pozerať a nezamýšľať, bude spokojný, lebo dej je pestrý, má aj mierny spád, a dejové zvraty nie je potrebné rozdeľovať na logické a nelogické. Aj herci boli celkom slušne vybraní, takže som film bez problémov dopozeral. A keďže som už z nedávno pozretého Mastičkára vedel, že v chalupárskych podmienkach je možné vykonať náročnú ortopedickú operáciu, tak mi už operatívne vybratie nádoru zo šachovej brušnej dutiny nepripadalo čudné. Ešte pár takýchto filmov a prestanem sa čudovať čomukoľvek.

Netajím sa tým, že ma preteky Formule 1 nezaujímajú. K filmu ma pritiahol fakt, že Rivalov vyniesli užívatelia ČSFD na 13. miesto medzi najlepšími filmami všetkých dôb. Rešpektujem to, aj keď si myslím, že fanúšikov Formuly 1 bolo mnohonásobne viac, ako fanúšikov filmu. Rád uznávam, že réžia, strih a hudba vytvorili atmosféru, ktorá strhla aj mňa. Nie som formulový odborník a je mi úplne jedno, akých technických chýb sa tvorcovia filmu dopustili. Bol to film o súperení, ktoré je súčasne zvláštnym druhom priazne, o tom, čo sa získava víťazstvami a čo stráca prehrami. Bol to film o dvoch rôzne založených pretekároch, ktorí napriek odlišnosti vystúpili na rovnaký vrchol. Rivali sú mimoriadnym, zaujímavým a strhujúcim filmom, ktorý však podľa mňa nepatrí ani do prvej stovky najlepších filmov všetkých čias.

Dietera Hallervordena si pamätám, keď pred štyridsiatimi rokmi na viedenskej televízii bežali jeho vtipné skeče pod názvom Nostop Nonsens. Oprávnene som bol zvedavý ako zvládne náročnú úlohu športovej legendy, ktorá sa všemožne vzpiera infantilnej atmosfére domova dôchodcov. Úlohy sa zhostil so cťou, k čomu mu pomohlo aj to, že bola dobre napísaná. Aj keď sa dejová línia sa nelíšila od podobných snímok, v ktorých sa seniori na sklonku života pokúšajú vzoprieť jednosmernému toku času a naposledy vykonať niečo významné. Škoda, že sa im to vždy podarí, lebo tým tieto filmy strácajú na vierohodnosti. Ak by vo filme nebol ten klišéovitý záver, dal by som aj slabé štyri hviezdičky, pretože zvyšok filmu bol preniknutý, na nemecké pomery neobvyklou, človečinou.

Dokument, ktorý je preplnený nostalgiou, spomienkami na časy, ktoré sa už nikdy nevrátia. Nie som fanúšikom hudby, ktorá tam v úryvkoch zaznievala, ale zaujal ma zúfalý a chvíľami aj úspešný zápas o prežitie v podmienkach digitalizácie hudby. Zažil som dobu bakelitových platní (rozbitných), neskôr vinylov SP, EP, LP, cievkových, neskôr kazetových magnetofónov, CD, DVD, mp3 a v súčasnosti už nastupuje doba, ktorú avizoval Bill Gates, keď si ľudia nekupujú a nezhromažďujú nosiče, ale si na ju cez internet objednajú, zaplatia, vypočujú a je vystarané. Je jasné, že technika a hudobníci sa vzájomne ovplyvňujú a v tom zápase o prežitie sú aj straty, akou bol zánik štúdia Sound City.

Je iba vecou náhody, že som v rozpätí dvoch dní zhliadol dva mimoriadne kórejské filmy. Odlišné, a predsa niečím podobné. Oba disponovali silným príbehom, ktorý ma zorientoval smerom k premýšľaniu o message, ako o filmových atribútoch. Aj Sowon zdôraznil môj názor, že štát chráni viac nároky zločincov, ako vzniknuté potreby obetí a ich rodín. Zločincovi poskytne právnu pomoc, ktorá sa limitne blíži spolupáchateľstvu, a obeti, ktorú nedokázal ochrániť, aj keď disponuje všetkými potrebnými prostriedkami, nezabezpečí ani náhradu výdavkov, ktoré rodina obete má. Pri kriminálnych deliktoch preferujem jednoduché riešenia (za vraždu poprava, za znásilnenie dieťaťa kastrácia a za zlodejinu náhrada škody prostredníctvom primerane dlhého pobytu v pracovnom tábore). Ľudí je 8 miliárd a tých pár eliminovaných zločincov by nikomu nechýbalo. Film som vnímal so všetkými kladmi i zápormi. Ocenil som výber hlavnej predstaviteľky a zvyškami chrupu som škrípal pri činnosti justície.

Nemám záujem rozlišovať a porovnávať staršie a novšie Star Treky. Pre mňa je to stále jedna kategória, jedna masa tej odrody sci-fi, ktorá ma neoslovuje. Z ohľadu na množstvo vyznávačov tohto kultu som dal doteraz videným Star Trekom po tri hviezdičky. Urobím tak aj teraz, ale nejakú ďalšiu časť si už nepozriem, ani keby dostala od ostatných 90 %.