nascendi

Po dlhej dobe veľmi príjemné prekvapenie. Filmov z väzenského prostredia už bolo nakrútených neúrekom. Časť z nich sa vydarila a Cela 211 patrí k nim. Scenár k nej je napísaný veľmi vierohodne. Herci, v tomto prípade skôr predstavitelia úloh, boli starostlivo vybraní, čo významne prispelo k uveriteľnosti príbehu. Prostredie väznice bolo autentické, pripravené so zmyslom pre detail. Prehnitosť väzenského systému bola zvýraznená primeraným spôsobom, ale nedominovala. Od plného počtu hviezdičiek film delilo iba niekoľko dejových zvratov a scén v druhej polovici filmu, pri ktorých som dvíhal obočie.

Nevidel som síce celý film, ale aj bez chýbajúcej časti dokážem identifikovať dôvody jeho vysokej obľuby. Má totiž všetko potrebné na to, aby zaujal určitú skupinu divákov. Tých divákov, ktorí obdivujú často spomínaný Saw, a ktorým stačí slušná porcia násilia a vynaliezavej krutosti. Tú ešte treba odôvodniť aktom pomsty a úspech je zaručený. Jediným nedostatkom tohto filmu je podľa nich odfláknutý záver. Ja som naivne vo filme hľadal logiku, uveriteľnosť, realizovateľnosť atď. a nenašiel som nič z toho. Preto ma záver nesklamal, ani nepotešil. Vlastne potešil, ale iba tým, že ukončil moje trápenie. Nemám rád preintelektualizované filmy. Ale ani filmy, ktoré treba pozerať s vypnutým mozgom.

Zaujímavý dokument, ktorý sa pokúša zodpovedať na viaceré PREČO v spojitosti s komplexom Machu Picchu, bez toho aby počet PREČO klesol. Je to dokument, ktorý na základe súčasnej úrovne poznania odhaľuje niektoré z tajomstiev, medzi iným aj pravdepodobný účel jeho výstavby a dôvod, prečo nebolo zničené španielskymi dobyvateľmi, ako mnohé iné.

Zaujímavý dokument ukazujúci, akou nápaditosťou disponovali ľudia, ktorí mali záujem a potrebu nahliadnuť za ideologickú ohradu, ktorou boli obkolesení. Ich správanie mi je veľmi blízke, pretože v Bratislave  sme žili rovnakým problémom a každý zháňal konvertor na systém PAL, ktorý umožňoval sledovať vysielanie viedenskej televízie. Zaujímavé bolo, čo všetko sa stalo symbolom toho iného sveta, do ktorého sa snažili ľudia nahliadnuť.

Pamätám si na výrok jedného vedca, ktorý schladil naivné očakávania zo stretnutia s mimozemšťanmi slovami: "Buď ich dáme do skúmavky my alebo oni dajú nás." Som rád, že po rokoch som sa dočkal filmu, v ktorom je téma "blízkeho stretnutia" poňatá úplne odlišne, než ako ju poňal Spielberg. Bohužiaľ vynikajúcim námetom sa moje pozitívne dojmy takmer vyčerpali. Ešte sa mi pozdával hlavný antihrdina a ocenil som aj to, že film na niekoľkých miestach nepreťala reklama na výživné a lesklú srsť zabezpečujúce konzervované lahôdky. Zvyšok je už iba prehliadka vykradnutých filmov. Škoda ďalšej premárnenej príležitosti. A v tomto prípade mi je to obzvlášť ľúto.

Tento film ma nezaujal a tri hviezdičky má odo mňa iba preto, že som ho s niekoľkými mikrospánkami dokázal bez rozčuľovania dopozerať až do konca. Nepoznám literárnu predlohu, ani ostatné diely tejto minisérie, čo vysvetľuje moje alibistické hodnotenie.

Fascinujúce obrazy, príjemná hudba, komentár, o ktorom by sa dalo diskutovať, ale predovšetkým smútok je tým, čo by malo byť celkovým dojmom. Smútok z toho, že sa považujeme za najinteligentnejšie tvory planéty a pritom systematicky pracujeme na záhube celku pre krátkodobý prospech časti. Smútok nad tým, že patrím k nim a nič proti tomu nezmôžem.

Nie je to prvý, ani posledný film, ktorý som o stalinistických procesoch videl. Filmy majú spoločné, že akonáhle o niekom sa v mene vyššieho záujmu rozhodne, že bude zlikvidovaný, tak zlikvidovaný bude. A nikto z tých, ktorí priložili roku k dielu nebude nikdy potrestaný. A spolu s ostatnými hlupáčikmi budú donekonečna nosiť Stalinove obrazy na zhromaždenia nepoučiteľných, mumlať "robili sa aj chyby" a spomínať na mlieko za korunu sedemdesiat. Možno to tak v prírode, milujúcej priemer, funguje. Špičky sa likvidujú, aby ich miesto mohla zaujať amorfná, tvárna masa.

Tri hviezdičky sú maximom, ktoré som ochotný dať tomuto filmu. Mali sme psa 13,5 roka, takže ma nikto nemôže podozrievať z nezainteresovanosti. Zaujalo ma, že ide o skutočný príbeh z Japonska a to je asi tak všetko. Richard Gere ma doteraz nepresvedčil, že je dobrým hercom a v tomto filme bol až rekordne neprirodzený. Joan Allen bola skvelá v Bournovi, tu sa mi zdala byť zle obsadenou. I keď samotný príbeh je zaujímavý a dojemný, film je rozvláčny a papierové vreckovky vyťahujúci. Možno sa mi raz podarí vidieť film o psovi, ktorý nepôjde tak priamočiaro na divákove slzné vačky.

Máloktorý z filmových režisérov dokáže tak rozkmitať dojmy divákov z jeho filmov, ako Quentin Tarantino. Nie som v tomto žiadnou výnimkou a bol som nadmieru zvedavý, akí budú jeho bastardi bez hanby. Podarilo sa mi nevnímať film, ako svojrázny pohľad na obdobie II. svetovej vojny, prehliadať absurdnosť a surovosť niektorých scén a tak som sa mohol zabávať na artefakte, ktorý mal čím zaujať. Vnímam ho ako nadviazanie na Kill Bill a Pulp Fiction, čo je z môjho pohľadu oveľa lepšie, ako keby nadväzoval na Gaunerov, Jackie Brown alebo trebárs na Sin City. Priemerné hodnotenie si film zaslúži nielen preto, že rýchlo nevymizne z hlavy, ale aj kvôli Christophovi Waltzovi. Naďalej mi však bude v hlave rezonovať výrok z Pelíškov: "A přitom taková blbost."