nascendi

Výpravný film, ktorý určite stál nemálo úsilia zainteresovaných a nemálo investovaných dolárov. Podľa počtu Oscarov sa to vyplatilo. Na rozdiel od Akadémie ja som sa nechytal. Z hercov ma paradoxne zaujal Richard Gere, z hudby asi tretina. Tanečné čísla boli síce vymakané, ale je to stále rovnaké už niekedy od 30. rokov minulého storočia. Forma zobrazovania príbehu bola zaujímavá, i keď príbeh samotný bol hlúpučký ako libreto slabej opery. Celkovo ma film ničím zvlášť nenadchol, ani nepopudil, aj keď dominujúcim prianím počas jeho sledovania bolo, aby už konečne skončil.

Keď je okolo nového filmu veľa najrôznejšieho šumu, tak spozorniem. Viem, že budem musieť rozlúsknuť problém, či je ten huriavk spôsobený kvalitou filmu, jeho kontroverznosťou alebo iba plnením záujmov tých, ktorí robia všetko to, aby sa im doláriky do výroby filmu vložené vrátili domov, podľa možnosti aj s nejakým vývarom. Už som x-krát vyjadril podozrenie, že súdne spory sú druhým najobľúbenejším krátením voľnej chvíle Američanov. Tentokrát ide o súdny spor spred päťdesiatich rokov. Film sa zdĺhavo a komplikovane snaží diváka orientovať (alebo dezorientovať?) o čo vlastne v spore išlo. Niet tam víťazov, ani porazených. Je tam iba zúfalá snaha prispieť k vysporiadaniu sa Ameriky s traumou, ktorú jej spôsobila vietnamská vojna. Film ma nenadchol, ako by som čakal od filmu z rebríčka Top 300, ani som ho nepretrpel. Najhoršie je, že ma ani nezaujal a pritom je dosť filmov o vietnamskej vojne, ktorým sa to podarilo.

Ďalší z ruských filmov, ktorých sledovanie určite nebolo strateným časom. Som rád, že nielen mne vzdialene pripomenul Vláčilove Stíny horkého léta, i keď rozdielov bolo viac než iba v teplote leta. Akurát, že Stíny nikto nezaradil do žánru westernu a tento film áno. Tento a ďalšie mnou oceňované ruské filmy sú príbuzné našim trezorovým filmom, pretože v Sovietskom zväze a ani v Rusku nikomu nerobia radosť. Ukazujú totiž tú stránku ruského myslenia, správania sa a vôbec života, ktorú by Rusi chceli pred svetom ukryť alebo minimálne prefarbiť. A ak ju ukazujú pravdivo, potom vôbec nerozhoduje, v ktorom roku alebo období bol film nakrútený. Vždy bude "osinou v prdeli" ako vravia Česi.

Capoteho kniha Chladnokrvne je súčasťou mojej knižnice a tak som mohol posúdiť, nakoľko sa Richard Brooks trafil do mojej predstavy. Viem, že som bol spokojný, ale na detaily si už po toľkých desaťročiach nespomínam. Chladnokrvne som odvtedy nevidel a asi už ani neuvidím, lebo televízie vysielajú predovšetkým pre postihnutých Alzheimerovou chorobou, ktorým aj dvojstá repríza filmu prináša rovnaký zážitok, ako premiéra. Nie je však treba strácať nádej. Už o tri roky neskôr sa mi podarilo dostať sa k filmu a potvrdiť si prvotný dojem z neho. Možno je pridlhý, ale iba pre súčasných milovníkov akčňákov, možno má aj iné nedostatky, o ktorých neviem. Ale ten chlad z názvu je prítomný počas celého filmu.

Chápem, že po 70 rokoch je ťažké prísť s niečím novým, so strhujúcim príbehom alebo šokujúcim odhalením súvislostí sprevádzajúcich holokaust. Ale obchádzať to vymýšľaním, zľahčovaním a klamaním v nádeji, že šokujúci záver všetko ospravedlní, je najhoršou cestou, ktorou sa Mark Herman mohol vybrať. Film ma zaujímal iba do prvého záberu na rekvalifikovaného lekára. Odvtedy som už iba obdivoval stúpajúcu drzosť režiséra, ktorý očividne kalkuloval so zníženou príčetnosťou a zvýšenou slzopudnosťou divákov. Dve hviezdičky sú iba za hercov, pôvabnú Veru Farmigu a Davida Thewlisa v uveriteľnej úlohe esesáckeho veliteľa tábora.

Napriek rozdielu v dojme spred štvrťstoročia a dnes zotrvávam na pôvodnom hodnotení. Je to jedno z pôvodných slovenských diel, na ktoré sa nezabúda ani po rokoch.

Hogo Fogo tvrdí, že alkohol podávaný v malých dávkach neškodí v akomkoľvek množstve. Lekári tvrdia, že alkohol škodí aj v minimálnom množstve. Rozšíreným zvykom je otráviť ráno červíka a/alebo piť červené víno, lebo podporuje tvorbu krvi. Lasica so Satinským tvrdia, že ľahko je byť abstinentom, ak vám alkohol nechutí. A tak som sa, vyzbrojený týmito múdrosťami, pustil do Chľastu. Napriek kvalitnému personálu, ktorý ho vytváral a akademikom, ktorí ho ocenili, ma film nezaujal. Tá pôvodná, a bohužiaľ i jediná, myšlienka podľa mňa nestačila a vystavanie dvojhodinového filmu. Namiesto ďalších som sa dočkal nekonečných komentovaných pokusov. ktoré vysvetľovali a obhajovali chľast, prípadne už iba bľabotu pod jeho vplyvom. Čakal som viac.

Niekto v komentároch prirovnal tento film k Slnku, senu a tomu ďalšiemu pred pol storočím. Mal pravdu. Život v chudobnej dedine s výraznými postavičkami je spestrený každodennými drobnými udalosťami, ktoré sa medzi obyvateľmi šíria rýchlosťou internetu. Film je jemnou, láskavou komédiou, ktorá má oproti Slnku, senu atď. obrovskú výhodu vo Vittoriovi a Gine. Pred mnohými desaťročiami bol film populárny nielen doma, ale aj u nás, pretože každý film západnej proveniencie, ktorí cenzori k nám pustili sa stretával nielen so zvýšeným záujmom, ale aj s úspechom. U nás k tomu prispel aj veľmi vydarený dabing.

Druhé a ďalšie pokračovania úspešných filmov spravidla nedosahujú úroveň prvotiny. Sú aj výnimky, ako Terminátor a nie sú zriedkavé ani prípady, že si pokračovanie zachová úroveň prvej časti. To je aj prípad filmov Chlieb, láska a ... Ide o typické pokračovanie, v ktorom sa rozvinie predchádzajúci dej, postavy sa pomenia iba minimálne a divák má pocit, že ide o jeden film rozdelený na dve časti. A tieto časti k sebe patria ako siamské dvojčatá.

Mundus vult decipi alebo ako sa vraví u nás Svet chce byť klamaný. Osem miliárd hladošov treba nakŕmiť. Dnes a denne. To malovýroba nezabezpečí a veľkovýroba sa k zvieratám správa ako ku každej inej surovine, z ktorej je treba vytvoriť produkt. Mlieko v tetrapaku, vajcia v plastových krabičkách, mäso na tácke zabalené do fólie. Nikto nechce poznať podrobnosti o tom ako sa zo suroviny stal tovar. Preto filmy ako Geyrhalterov nemajú veľký význam. Chvíľu si niekto pomyslí, že nebude jesť mäso, ale rýchlo na to zabudne. Takže film si nejakí diváci pozrú, ale nič sa nezmení. Pretože alternatíva nie je.