nascendi

K časti filmov, ktoré som ohodnotil bez toho, aby som k nim niečo napísal, sa vraciam, aby som potvrdil alebo korigoval môj prvotný dojem. Patrí k nim aj Pavláskovej prvotina, o ktorej som časom nadobúdal pocit, že som ju nedocenil. Tak som si ju kritickým okom pozrel opakovane a ... bohužiaľ. Film má viacero silných momentov, ale približne aj toľko neprehliadnuteľných slabín. Je pochopiteľné, že vykreslenie doby a prostredia bolo s ohľadom na dobu vzniku filmu rozpačité a šablónovité. V každom prípade však sťahuje film, ktorý vo vzťahovej oblasti a hereckými výkonmi patrí k mimoriadnym, na úroveň lepšieho nadpriemeru.

Dieter Hallervorden, Jacques Tati a Norman Wisdom tvoria trojicu komikov, ktorí ma vo filmoch, v ktorých vystupovali, dobre bavili. Samozrejme len do doby, keď sa na scéne objavil Rowan Atkinson. Filmy s Dieterom Hallervordenom nesledovali žiaden vyšší cieľ, stačilo, že diváka rozosmiali a v dobrej nálade ho držali až do konca. A pritom to bola, ako povedala Simona Stašová, "taková blbost". Nečudo, že si z jeho filmov nepamätám ani jeden gag. Ale pri prípadnom premietaní by som našiel málo toho, čo by sa mi v pamäti nevybavilo.

Keďže by bolo odo mňa naivné myslieť si, že niekde objavím tento 70 ročný film, tak aspoň zopár spomienok. V päťdesiatych rokoch bol menší zázrak, keď divák natrafil v záplave lido-demo produkcie na francúzsky alebo taliansky film. A ak to bola čierna komédia, je to dôvod na zamyslenie. Pravdepodobne išlo o nejaký súbeh uznávaného klasika Balzaca a vtedy populárneho komika Fernandela. A to je asi všetko, čo mám k tomuto extrémne dávno videnému filmu povedať.

Nemusím zdôvodňovať, prečo je Ennio Morricone mojim najobľúbenejším skladateľom filmovej hudby. Koncert Dánskeho národného symfonického orchestra mi interpretáciou jeho skladieb pripravil hudobný sviatok. Uvedomil som si, ako umne sú poskladané všetky zvuky, ktoré zaznievajú z filmového plátna. A nie sú to iba zvuky hudobných nástrojov, ale aj hlasy, pískanie a nástroje, ktoré slúžia iba ako vyludzovače zvuku. Dánom sa interpretácia skladieb majstra Morriconeho darí. Jediný drobný problém som mal so zaradením hudby z Krstného otca. Morricone má predsa množstvo ďalších krásnych melódií, ktoré na koncerte nezazneli. Ale to iba na okraj.

Bol som primerane zvedavý na film, o ktorom som nič nepočul, ale Peter Weir nie je bezvýznamným režisérom. Moje očakávania sa bohužiaľ nenaplnili. Videl so niekoľko filmov o prvej svetovej vojne a Weirov snímok sa im iba mierne približoval. Ak by som chcel v maximálnej skratke vyjadriť, čo ma na filme zaujalo, bol by to iba začínajúci Mel Gibson a Adagio Tomasa Albinoniho. Nie je to málo, ale na celovečerný film to v žiadnom prípade nestačí.

Na prejavy násilia, ničenia, ponižovania a iných prejavov chuligánstva nie je potrebné byť futbalovým fanúšikom. Dôležité je vnútorné pnutie u jednotlivcov a ich potreba grupovať sa s rovnako postihnutými do skupín, v ktorých sa ich individualizmus dostáva na nový, vyšší level s pocitom správnosti a beztrestnosti správania sa skupiny. Smyczkov film bol koncom osemdesiatych rokov šokujúcim prekvapením pre väčšinu divákov, ktorí neprichádzali do styku s fanúšikovskými klubmi a vyčínaním ich členov. Pre súčasníkov je film historickým dokumentom z doby, keď málokto tušil, ako sa bude násilie v spoločnosti šíriť a tolerovať.

Poledňákovej komédii neoddiskutovateľne priniesol úspech Tomáš Holý. Je len málo detských hercov, ktorí dokázali byť na obrazovke takí autentickí, ako bol Tomáš. Sama Poledňáková uznala, že herci v jej filme neboli iba hercami, ale aj spolutvorcami, čo im umožnilo vžitie sa do postáv, ktoré stvárňovali. Filmu mierne ublížilo nadmerné reprízovanie, ale aj tak patrí dodnes medzi obľúbené rodinné filmy.

Sfilmovanie Dobrého vojaka Švejka je nesmierne náročná úloha, z ktorej sa Karlovi Steklému podarilo splniť polovicu. Teda obsadiť film tými najlepšími hercami, ktorými v danej dobe český film disponoval. Výber toho, čo má byť pretlmočené do filmu a pritom nebude pôsobiť ako rešerš knihy je prakticky nesplniteľná. Vždy sa nájdu mudrlanti, ktorí budú časť z vybratého považovať za nadbytočnú a inú zasa ako chýbajúcu. Ja ako neortodoxný čitateľ Haškovho diela beriem na vedomie autorskú licenciu tvorcov filmu a svoju spokojnosť vyjadrujem tromi hviezdičkami.

Víta Olmera považujem za čarodejníka, ktorý peniaze producentov aj bez čarodejníckej paličky premieňa na mizerné filmy. Malou výnimkou je Jako jed, ale tam k tomu prispel Zdeněk Svěrák. Bony a klid je trápnym pokusom nakrútiť niečo zo súčasnosti a jej prejavom v marginalizovaných komunitách. Samozrejme, že v jeho podaní je výsledkom klišé a gýč ako vyšitý. Olmer nezobrazuje skutočnosť, ale jej odraz vo vlastnej hlave. Aj keby som mal byť sám, ja o tento obraz nestojím.

Filmy Vojtěcha Jasného ma neoslovili a Keď príde kocúr nie je výnimkou. Nezachránila ho prítomnosť Jana Wericha, ani očarujúcej Milky Vášáryovej, pretože základná myšlienka mi nepripadala dostatočne nosná a moralizmus podporený farbami ma neoslovil. Film som videl neskutočne dávno, ale ani neskôr som nemal potrebu ho vidieť opakovane.