nascendi

Chápem, že po 70 rokoch je ťažké prísť s niečím novým, so strhujúcim príbehom alebo šokujúcim odhalením súvislostí sprevádzajúcich holokaust. Ale obchádzať to vymýšľaním, zľahčovaním a klamaním v nádeji, že šokujúci záver všetko ospravedlní, je najhoršou cestou, ktorou sa Mark Herman mohol vybrať. Film ma zaujímal iba do prvého záberu na rekvalifikovaného lekára. Odvtedy som už iba obdivoval stúpajúcu drzosť režiséra, ktorý očividne kalkuloval so zníženou príčetnosťou a zvýšenou slzopudnosťou divákov. Dve hviezdičky sú iba za hercov, pôvabnú Veru Farmigu a Davida Thewlisa v uveriteľnej úlohe esesáckeho veliteľa tábora.

Napriek rozdielu v dojme spred štvrťstoročia a dnes zotrvávam na pôvodnom hodnotení. Je to jedno z pôvodných slovenských diel, na ktoré sa nezabúda ani po rokoch.

Hogo Fogo tvrdí, že alkohol podávaný v malých dávkach neškodí v akomkoľvek množstve. Lekári tvrdia, že alkohol škodí aj v minimálnom množstve. Rozšíreným zvykom je otráviť ráno červíka a/alebo piť červené víno, lebo podporuje tvorbu krvi. Lasica so Satinským tvrdia, že ľahko je byť abstinentom, ak vám alkohol nechutí. A tak som sa, vyzbrojený týmito múdrosťami, pustil do Chľastu. Napriek kvalitnému personálu, ktorý ho vytváral a akademikom, ktorí ho ocenili, ma film nezaujal. Tá pôvodná, a bohužiaľ i jediná, myšlienka podľa mňa nestačila a vystavanie dvojhodinového filmu. Namiesto ďalších som sa dočkal nekonečných komentovaných pokusov. ktoré vysvetľovali a obhajovali chľast, prípadne už iba bľabotu pod jeho vplyvom. Čakal som viac.

Niekto v komentároch prirovnal tento film k Slnku, senu a tomu ďalšiemu pred pol storočím. Mal pravdu. Život v chudobnej dedine s výraznými postavičkami je spestrený každodennými drobnými udalosťami, ktoré sa medzi obyvateľmi šíria rýchlosťou internetu. Film je jemnou, láskavou komédiou, ktorá má oproti Slnku, senu atď. obrovskú výhodu vo Vittoriovi a Gine. Pred mnohými desaťročiami bol film populárny nielen doma, ale aj u nás, pretože každý film západnej proveniencie, ktorí cenzori k nám pustili sa stretával nielen so zvýšeným záujmom, ale aj s úspechom. U nás k tomu prispel aj veľmi vydarený dabing.

Druhé a ďalšie pokračovania úspešných filmov spravidla nedosahujú úroveň prvotiny. Sú aj výnimky, ako Terminátor a nie sú zriedkavé ani prípady, že si pokračovanie zachová úroveň prvej časti. To je aj prípad filmov Chlieb, láska a ... Ide o typické pokračovanie, v ktorom sa rozvinie predchádzajúci dej, postavy sa pomenia iba minimálne a divák má pocit, že ide o jeden film rozdelený na dve časti. A tieto časti k sebe patria ako siamské dvojčatá.

Mundus vult decipi alebo ako sa vraví u nás Svet chce byť klamaný. Osem miliárd hladošov treba nakŕmiť. Dnes a denne. To malovýroba nezabezpečí a veľkovýroba sa k zvieratám správa ako ku každej inej surovine, z ktorej je treba vytvoriť produkt. Mlieko v tetrapaku, vajcia v plastových krabičkách, mäso na tácke zabalené do fólie. Nikto nechce poznať podrobnosti o tom ako sa zo suroviny stal tovar. Preto filmy ako Geyrhalterov nemajú veľký význam. Chvíľu si niekto pomyslí, že nebude jesť mäso, ale rýchlo na to zabudne. Takže film si nejakí diváci pozrú, ale nič sa nezmení. Pretože alternatíva nie je.

Boj osamelého hrdinu proti rozvetveným chápadlám mafie v politickom a mocenskom prostredí, ktoré si už mafia stihla upraviť do užívateľsky príjemnej podoby, dokáže zaujať. Veď je to ako boj rozprávkového hrdinu so sedemhlavým drakom. Keď tým osamelým hrdinom je charizmatický Michele Placido, šance na úspech sú, minimálne u ženskej časti publika, omnoho vyššie. A keď tú úžasnú hudbu k seriálu zloží Ennio Morricone, šanca na úspech je, minimálne u počujúcej časti publika, ešte vyššia. Takže jediné, čím si môže seriál, akým je Chobotnica ublížiť, je jeho naťahovanie do neprijateľnej dĺžky. A tomuto nebezpečenstvu sa bohužiaľ ani tento seriál neubránil.

Z tvorby Miloslava Luthera som zatiaľ videl iba dva filmy (Nebezpečné známosti a Anjel milosrdenstva). Oba ma nadchli a tak som so záujmom sledoval jeho Chodník cez Dunaj. Netrvalo dlho a vedel som, že ho k spomínaným dvom dielam nepriradím. Celý film mi pripadal príliš rozháraný, prvoplánový, s neprirodzenými dialógmi a prekvapujúco slabými, kŕčovitými hereckými výkonmi. Napriek tomu, že sa tvorcom nepodarilo stvárniť hlavnú myšlienku, dávam tri hviezdičky, pretože to bol napriek negatívam pozerateľný film.

Napriek odňatej hviezdičke považujem Chorus Line za zaujímavý muzikál. Muzikál, na ktorom ma nejako zvlášť nezaujala hudba ani tanečné čísla, ale príbeh. Príbeh toho, ako sa prostredníctvom náročného výberového konania oddeľujú vynikajúci od dobrých a dobrým ostáva iba nádej, že v niektorom z ďalších výberových konaní uspejú. Príbeh drobných osobných víťazstiev a prehier, kde ani dlhodobo vynakladaná snaha nemusí viesť k úspechu. Škoda, že sa mi tento muzikál v pamäti nespojí so žiadnou skladbou, ktorú by som si po čase vybavil a prípadne jej melódiu aj zapískal alebo zahmkal.

Filmy tohto typu si vyžadujú presne určenú záujmovú a vekovú skupinu divákov. Diváci, akým som napríklad ja sa dlhé minúty snažia odlíšiť jednu tvár od druhej, dobrých hrdinov od zlých a to je také vyčerpávajúce, že prípadné ďalšie filmy s kódovým označením šaolin môj mozog odmietne prijať.