nascendi

Pre pochopenie filmu sa treba vrátiť do doby, kedy sa návšteva odohrala. Američania, tak ako väčšinou mali k ruskému premiérovi buď predsudky alebo nemali žiaden názor. Bol to pre nich exot z ďalekej, neznámej a nebezpečnej krajiny. A naraz videli bodrého usmievavého mužika a nechali sa jeho osobitným šarmom zmiasť. Neuvedomili si, že je jedno, či je niekto zachmúrený a uzavrený ako Stalin alebo usmievavý a srdečný ako Chruščov. Sú to vždy imperátori, ktorí nadovšetko chcú upevniť svoju moc, udržať alebo ešte lepšie rozšíriť svoje impérium. Američania nie sú v tomto o nič lepší. Preto je jedno, kto kam a kedy vpadne, kto komu kedy čo vyvedie. Preto som film vnímal ako reportáž z historicky prvej cesty, nakrútenú, zostrihanú a okomentovanú bez väčších ambícií a presahov.

Básníci boli vcelku vydarenou filmovou sériou, ktorej hlavnou prednosťou bolo, že boli iní, ako väčšina vtedajšej produkcie. Bohužiaľ, tak, ako u mnohých iných filmov zasadených do konkrétneho miesta a doby, aj básnici nám starnú a zovšednievajú. A nie je to iba prirodzeným starnutím ich predstaviteľov, ale aj konfrontáciou s neskoršou produkciou. Pri dnešnom (rozlúčkovom) sledovaní prvého, a podľa mňa aj najautentickejšieho dielu, som sa už na notoricky známom príbehu Štěpána a Kendyho iba občas pousmial a po záverečných titulkoch som znížil počet hviezdičiek na definitívne tri kusy.

Som samozrejme fanúšikom Elvisa Presleyho a tak som sa na dokument pozeral o čosi kritickejším okom, než náhodní diváci. A nebol som príliš spokojný. Bolo to také letom svetom. Vymenovanie rokov vydania LP a zopár dokumentárnych záberov mi neprinieslo nič nové. Nestihol som začiatok filmu, ale v tom, čo som sledoval, mi neskutočne chýbala hudba. Nakrútiť dokument o Elvisovi bez ukážok jeho hudby mi pripadá, ako nakrútiť film o Pamele Anderson, v ktorom budú iba jej zábery od pása dolu. Je to asi otázka autorských práv pre nenažraných dedičov, ale niekde som čítal, že dvadsaťsekundová ukážka je zadarmo. Na ilustráciu by to bohato stačilo.

Väčšina chlapcov začne neznáme predmety a prístroje rozoberať skôr, než niekomu položí túto otázku alebo začne pátrať po odpovedi. A keď chlapci vyrastú poteší ich takýto TV seriál, v ktorom nájdu odpovede aj na otázky, ktoré ešte nepoložili.

Wylerova komédia Ako ukradnúť Venušu ma príjemne prekvapila, priam až nadchla. To bolo pred štyridsiatimi rokmi. Ako obvykle som mal tradičné obavy, keď som si ju dnes po tých rokoch pozrel. Koľko mojich obľúbených filmov z mladosti už neprežilo opakovanú projekciu po desiatkach rokov. Nie je to však prípad tohto filmu. Má jednoduchý takmer hlúpučký dej, obsahuje stále dobré situačné vtipy a kraľuje mu neuveriteľne sympatický pár. Výsledkom je film, ktorý je príjemný, aj keď v ňom ide o zlodejov, falzifikátorov a bezcharakterných milovníkov umeleckých diel, vrátane kradnutých. Štyri hviezdičky síce ponechávam, ale oproti pôvodným sú slabšie. Napriek všetkým možným nedostatkom má tento film výhodu v tom, že si ho určite zapamätáte. To sa stáva málo filmom.

Mráčka som už videl viackrát, ale pre pokoj v duši som si ho pred konečným hodnotením a komentárom pustil ešte raz. Žiadne prekvapenie. Napriek silnému hereckému obsadeniu a vtipnému námetu mám z filmu rovnaký pocit, aký som opísal u Homolku a Tobolku, teda víťazstvo cenzorov a normalizátorov nad tvorcami. Vtipu pomenej, ideológia nielen v celkovom vyznení, ale aj vo viacerých scénach. Zasmial som sa po toľkých zhliadnutiach vlastne iba raz, keď pri prišívaní odkosenej nohy sa sestra obávala infekcie a doktor ju ubezpečil, že keď si po operácii poriadne umyjú ruky, tak im nič nehrozí. Priemerný film s vynikajúcim ohlasom.

Neviem sa rozhodnúť, či je tento film gýčom alebo dobrým rodinným filmom. Neviem, či tri hviezdičky sú veľa a dve hviezdičky málo. Viem iba, že na úspechu filmu má leví podiel Tomáš Holý. Jeho "dospelácke" hranie bolo v danej dobe ojedinelým zjavom a vysvetľuje to divácku reakciu. I keď dnes som si už povšimol, že Tomáš si svoju popularitu už vtedy uvedomoval a sem tam pritlačil na pílu. Nedostatkom filmu je scenár, do ktorého autor chcel natlačiť príliš veľa motívov, bez ktorých by bol film priamočiarejší.

Námet filmu je zaujímavý, nie však neobvyklý. Situáciu som pre seba charakterizoval ako dvojnásobnú nezamýšľanú adopciu. Akokoľvek to charakterizujeme musíme pripustiť, že to má iba zlé a horšie riešenie. Film pomaly, japonským tempom, rozvíja modelovú situáciu, v ktorej je vidno, že Japonci rozmýšľajú a správajú sa inak ako Európania a tiež ich ženy inak vnímajú vzniknutú situáciu ako muži. Napriek pomalšiemu tempu je film dobre rozohraný, škoda len, že v záverečnej časti už scenáristovi došli nápady. V desaťstupňovej škále by som mu dal poctivých 7 hviezdičiek, takto sa musím uchýliť k silným trom, lebo si myslím, že sa z námetu dalo vyťažiť o čosi viac.

S hodnotením a komentovaním tohto filmu nemám najmenší problém. Vnímal som ho ako nepodarenú kombináciu Robinsona Crusoa a Dňa trifidov s nábožensko-zombíckym apendixom. Aj vo vychvaľovanej prvej časti, ktorú tri roky hrdina trávi vo vyľudnenom New Yorku, je nelogickostí viac než dosť. Ale to je stále nič oproti tomu, keď počítače rozpohybujú tie nenažrané beštie a Will Smith po lekcii katechizmu môže uplatniť niekoľkozónovú obranu svojho obydlia a stať sa legendou. Stačilo. Prečítajte si radšej Wyndhamov Deň trifidov.

Rovnomenná poviedka Edgara Allana Poa má iba štrnásť strán a tvorcovia si z nej vzali naozaj iba tú jamu s kyvadlom. Ani to čo vymysleli, aby naplnili 80 minút filmu, nevymysleli zle. Ale ani tak, aby výsledok bez straty desiatky prežil toľké roky. Prehrávajúci Price, zapavučinovaný zámok, ale na druhej strane gotika vo všetkom naokolo, aj aké také napätie, takže tie pôvodne pridelené tri hviezdičky sú akurát. Žiaden hororový kult, ani žiaden nepodarok. Len priemer, ktorý už chytil šesťdesiatročnú patinu.