nascendi

Keď neskoro v noci naďabím na nejaký film, logicky predpokladám, že to bude niečo zo šedej zóny. Ani od Troch sekúnd, na ktoré som naďabil päť minút po začiatku, som nečakal nič iné. Ale postupne ma dej vťahoval do seba, čo nakoniec vyústilo do absolvovania celého filmu. V konečnom dôsledku si myslím, že ide o zaujímavý film, v ktorom sa tvorcovia síce nevyhli niekoľkým zbytočným chybám, ale na druhej strane oživili príbeh zopár novinkami. Obsadenie hereckých úloh sa celkom vydarilo, tak prečo nepovažovať tento nočný príspevok za nadpriemerný?

Po dlhom čase sa mi podarilo opätovne si pozrieť druhý najúspešnejší Reedov film. Film je mojim rovesníkom a tak, ako na mne, aj na ňom je to primerane vidieť. Striedajú sa v ňom svetlé okamžiky, ktoré aj po rokoch nájdu u diváka odozvu. Bohužiaľ dosť je aj takých, ktoré je možné kvalifikovať, ako chyby neospravedlniteľné dobou vzniku filmu. Celkove považujem oba Reedove filmy za mierne nadpriemerné a neľutujem čas, ktorý som pri ich sledovaní strávil. U tohto filmu som očakával väčšiu spolupatričnosť írskej komunity, ale možno bolo pre tvorcov dôležitejšie ukázať rôznosť typov a charakterov ľudí.

Pozeral som Všechnopárty a tam účinkujúci Hynek Čermák ma navnadil na Případ Roubal. Ani nie záujem, ako zvedavosť.  Poctivo som tú minisériu dopozeral a som sklamaný. Významný český vrah, 150 minút k dispozícii a výsledok horko-ťažko priemerný. Kde udělali soudruzi z Česka chybu? Zabudli na atmosféru. Tá je u filmov tohto typu významná. Podcenili aj casting. Čermák bol fajn, aj Švehlík bol uveriteľný, ale zvyšok? Mimochodom, prečo je Dagmar Havlová uvádzaná na prvom mieste, keď jej výkon bol úplne pomýlený. Dej nemusel byť taký rozkošatený a ušetrený priestor mohol byť venovaný prehĺbeniu postáv. Celkovo to považujem za premárnenú príležitosť.

Dlhočizný, údajne dobrodružný film o nájdení medailónku a jednej z mnohých ampuliek s morfiom. A zápletka je hotová, i keď 90 % užívateľov bolo hotových najmä z Jacqueline Bisset v mokrom tričku. To je aj jediný zapamätateľný zážitok z tohto filmu. A pre mňa, ktorý si Jacqueline pamätal už z prvého Letiska a Americkej noci nie je ani potrebné pamätať si aj niečo viac.

Som rád, že sa mi po dlhých rokoch podarilo opätovne vidieť tento film. Bol som naň zvedavý, pretože moje dojmy z minulosti neboli jednoznačné, čo dnes rezultovalo do straty jednej hviezdičky. Myslím, že každému je jasný režisérov zámer i forma kontrastov, ktorú si k jeho dosiahnutiu zvolil. Okrem rušivej hudby mi prekážala jeho dĺžka a deklamovanie dialógov, ktoré mi pripadalo ako vytvárané hlasovým generátorom. Naopak práca kameramana sa mi páčila.  Ani v najmenšom nezatracujem tento film, ale svoje miesto v mojom hypotetickom rebríčku z minulosti si neudržal.

Celkom som sa dobre cítil pri sledovaní tohto nenápadného filmu, o ktorom som vopred nič nevedel. V podstate tam boli iba štyria ľudkovia, z ktorých každý si so sebou niesol nošu svojich problémov, ktoré mu viac alebo menej úspešne pomáhali riešiť ostatní. Postavičky to boli bizarné, spočiatku ťažko čitateľné. Nedá sa všetko zviesť na Aspergera, i keď Sagu Noren som v postave Lou trochu cítil. Ani neviem, či by sa dalo na filme niečo zlepšiť. On to bol taký film s primeranými ambíciami, na ktoré dosiahol. A to nie je málo.

Dvanásť rokov po Kurosawovej verzii som sa dostal k pôvodnej a napriek takmer všeobecnej mienke, že je autentickejšia, poetickejšia a ruskejšia, ako Kurosawova, hodnotím ju ako priemernejšiu. Je prírodnejšia, ekologickejšia, naivnejšia a poznačená rokov svojho vzniku. Nepopieram, že je rovnako hodnotná a rozdiel v hodnotení spôsobil rozdiel vo vnímaní. Mal som však dobrý pocit z toho, že som si bezproblémovo pozrel film v ruštine. Celkom závidím mladým, že rovnako dobre si pozrú filmy v angličtine.

Tento film je bežným omylom, ku ktorému dochádza, keď si vyberám filmy z tých, ktoré majú viac, ako 80 %. Problematika ani spracovanie ma nenaštvali, iba nezaujali, a to do takej miery, že som sledovanie po hodine ukončil. Výber hercov, ich stvárnenie postáv a vlastne všetko ostatné je mi v takom prípade úplne ľahostajné.

Film náročný na sledovanie a pre mňa aj na pochopenie. Štyri osoby na ostrove od samotného začiatku prezentujú svoje fóbie, svoju osamelosť, svoje cesty pri hľadaní Boha a pri vzájomnom porozumení. Ústrednou postavou je žena trpiaca akýmisi schizofrenicko-paranoidnými záchvatmi pravdepodobne na dedičnom základe. Napriek malému počtu osôb je vývoj vzájomných vzťahov i odkrývanie ich koreňov dostatočne nosné, takže film nenudí.

Keď som si pred 45 rokmi kúpil a prečítal knihu, predstavovala pre mňa príjemné prekvapenie. Šukšinov život i dielo sa príliš líšili od životov bežných Rusov a bolo prirodzené, že prekvapovali i dávali nádej. On sám i hrdinovia jeho príbehov sa správali inak, hovorili inak, znepokojovali a do životného stereotypu okolia vnášali otázky, na ktoré nebolo ľahké odpovedať. Film dobre ilustruje knihu, veď Šukšinov podiel bol príliš dominantný. Problém vidím v tom, že za polstoročie sa príliš zmenila doba i vnímanie toho, čo bolo. A tak to, čo v "periode zastoja" predstavovalo malý zázrak, je dnes súčasťou histórie, ktorá málokoho zaujíma.