Primavera

Netuším, či tvorcovia filmu určili film dospelým samcom a samičkám, ale film som sledovala so samičkou-tínejdžerkou a tá bola nadšená týmto spôsobom sexuálnej výchovy. :-)

Film je zaujímavou revoltou proti snobstvu, proti smiešnej a povrchnej morálke nablýskanej smotánky. Zaujímavejší sa mi zdal z hľadiska hereckých výkonov. Medzi hlavnými protagonistami, ktorý hrajú pár - mladý muž a žena dvakrát tak stará, je v skutočnosti vekový rozdiel 6 rokov a kto to nezistí z údajov o hercoch, z filmu to nemá šancu zistiť! Skvele zahraté herecké role! Záver je romantický, nie však sentimentálny. Takmer som dala 5 hviezdičiek, ale nedokázala som uveriť tomu, že po jednom rande je inteligentný muž schopný ženiť sa. Ani úžasná hudba Simona a Gurfunkela ma o tom nepresvedčila.

"To ľudské telo je nedokonalé. Koža nie je dostatočne hrubá. Nemáme chlpy, ani pazúry, ani tesáky. Nemali by sme stáť na dvoch. Odhalujeme srdce a genitálie. Mali by sme liezť, mať chlpy a chvost.....Pozri sa, odteraz už leziem po štyroch .... Nič mi nevyšlo. Chcel som pravé uhly, rovné čiary a stačí, že sa porežeš o konzervu s tuniakom a koniec. Ideme proti prúdu?" H. Ford vo fantasticky stvárnenej role bláznivého otca utekajúceho s deťmi z cilizácie do divočiny, kde umiera. "Keď som veril v otca, svet sa mi zdal malý a starý, ale keď umrel, už som sa ho nebál milovať a svet mi pripadal nekonečný. "

Ako divákovi mi je jedno, či ide o prvotinu Coenovcov alebo nie, dôležité bolo, že ma dokázali zaujať od prvého momentu po posledný a surovosť filmu nebola účelová, ale zvrátená ľudská dušička sa v nej dokonale predvádzala, takže ja som bola spokojná. Možno mi chýbalo trošku viac tej pridanej hodnoty na hlbšej myšlienke, ako príbeh to bolo pre mňa trochu slaboduché.

Vnútorný pokoj, aj keď v chudobe, je cennejší než zhon za matériou, hovorí film. A my, čo napriek tomu sa stále ženieme za matériou, hlceme fast foody, nadávame v dopravných zápchach a sme v strese, vieme, že je to pravda a predsa nedokážeme žiť inak. Ale aspoň vieme, že iní to dokážu a keby sme chceli ....Asi nechceme. Napriek tomu - úžasný film.

Je fantastické vidieť vo filme ľudí, ktorí nie sú hercami, nedostali ani poriadne scénare a majú hrať na základe skutočných záznamov o tragédií, ktorá sa stala. To už nie sú reakcie hercov lahodiace oku diváka, to už nie je lacný útok na emócie. Toto je uveriteľné spontánne konanie ľudí, ktorí bojujú o prežitie, jednoducho, inštinktívne. Leteckí navigátori z reálu si zahrali samých seba, čo dodalo filmu punc dokumentu. Po dlhom čase som zas pri filme plakala nad ľudským nešťastím.... Od srdca.

Prelínanie pokojného života ľudí so silnými vojenskými zážitkami robí z filmu skvelú koláž života so všetkými jeho stránkami, príjemnými i temnými. Podľa niektorých zdrojov sa ruská ruleta vraj vo Vietname nikdy nehrala. To však nie je dôležité. Ruská ruleta mi pripadá ako nástroj na vyjadrenie toho, čo ľudia museli prežívať. Hru o život. Pretože vojna je vždy hra niekoho mocného, komu na životoch ľudí milujúcich sa, schopných silných priateľstiev, ťažko pracujúcich, schopných zabaviť sa, túlať sa po lese ... komu na tých životoch vôbec nezáleží. V tomto filme je to cítiť dokonale aj vďaka presvedčivým hereckým výkonom R. Nira, Ch. Walkena, M. Streep.

Čo sa dá čakať od tohto filmu? Pokiaľ si film pozeráte len tak z roztopaše, so zámerom oddýchnuť si a nijako sa pritom intelektuálne nenamáhať, neponárať sa do hlbín ľudskej duše a riešiť shakespearovske otázky bytia alebo nebitia chlapa, hihi, tak áno, ste na správnej ceste. Nicolas Cage je celkom iný Indiana Jones, nesnaží sa byť nasilu vtipný, je stále v pohode, možno aj vďaka pamäti, ktorá mu dovolí zapamätať si také množstvo číselných kodov a urobiť také skvelé dedukcie, že by som za to scénaristovi dala urobiť lobotómiu mozgu. A tiež za tie preexponované scény obdivu k americkému prezidentovi a vlastenecké reči, pri ktorých sa moja pohoda vytratila.

Príbeh dvoch žien, ktoré stratili ľudskú tvár. To je heslo, ktorým sa film uviedol kedysi hodne dávno v kinách. Nie, tieto ženy majú, žiaľ, ľudskú tvár. To o nich je totiž o zúfalstve našej ľudskej podstaty, že v boji o prežitie pokojne zabíjame. V snahe zachrániť si blahobyt, sme schopní vymyslieť pre tých druhých dokonca aj morálku! Tou ich ako cirkev v stredoveku pokojne zotročujeme. Nebudeš mať sex, keď ho nemáme ani my. Nebudeš mať rozkoš, pretože musíš pre nás pracovať. A aby si mal strach, vymyslíme ti démonov. A nakoniec sa sami staneme démonmi! Presne takto je to vo filme zobrazené a je to nielen metaforické, ale aj kruto pravdivé. Potlesk, pán Kaneto Shindo.

Diabol, čiže Satan sa v starej Kabale a v Talmude volá Samael, časť židovskej literatúry opisuje Samaela ako odlišného anjela. Vo filme, v momente Lomaxovej samovraždy, sa diabol, alebo diabolsky Al Pacino, na chvíľu mení na anjela, rastú mu vlasy, krídla .... Film je plný zaujímavých obrazov, myšlienok, zvratov. Aj úplný záver ponúka prekvapivý obrat deja, v ktorom sa udeje správne ľudské rozhodnutie právnika, bez ktorého by divák nespal pokojne. :-) Ale - inklinujeme naozaj k dobru? Alebo si volíme dobro, lebo sme ješitní a ešte aj tie hrdinske humanistické činy, ktoré robíme, tak robíme len z diabolskej ješitnosti ....?! Ten Al Pacinov úsmev je neskutočne výrečný.