winstonik

Veľmi rozvláčne dielo s veľkou výpravou, ktorého scenár by vystačil na hodinový televízny film. Napokon, samotná predloha má len 70 strán. Chápem, že senzitívne autorky sa chceli vyhrať s pocitmi a prežívaním, filmárskymi kudrlinkami, ale to nikam neviedlo. Je bezpochyby správne poukazovať na to, čo sa dialo za fašistického režimu na Slovensku, vrátane slovensko-maďarského pomedzia, ale toto naozaj nevyšlo. Tvorcovia rozbehli príliš veľa dejových línií, ktoré zostali nevypovedané a motívy konania ani nenaznačili. Záver gradoval do bleskovej zlátaniny línií: vzájomná nenávisť medzi Maďarmi a Slovákmi, nenávisť oboch voči Židom, utrpenie ženy, ktorá ukrýva dieťa, čudné správanie kapitána Hlinkovej gardy a nacistického dôstojníka. S trochou štipľavosti sa mi zdá, že ak by motiváciou tvorcov bolo získať grant bez potreby mať kvalitný scenár, tak s témou holokaustu, ktorá je na spracovanie neustále dôležitá, vsadili na istotu. Výsledok sa pochopiteľne nedostavil: žiadne ach, ani aha. Film netreba vidieť opäť.

Vtipné, odľahčené. Je to kus inteligentnej zábavy.

Žiadne pojednanie o vine a treste nečakajte. Dôležitá téma, pútavá zápletka a kvalitné spracovanie, to áno. A mimoriadny výkon Rosa Marchant aj Charlotte De Bruyne. Ale čo je pridanou hodnotou tohto filmu, to je otázka. O príčine toho, čo sa stane, totiž nehovorí takmer nič, a výsledok, ktorý mal byť trestom, vlastne ani trestom nebol.

Kachyňa je filmový majster ľudskosti, ktorý nikdy nenatočil podpriemerný film. Sestřičky patria k jeho najlepším dielam a tým aj k českým briliantom.

Sterilné, rozvláčne a málo uveriteľné, vrátane akejkoľvek verzie príčin úmrtia, dospelého uvažovania jedenásťročného dieťaťa, nerozvedenej psychológie postáv a príbehu, ktorý by vydal na štyridsaťstranový paperback.

Veľmi rozpačitý pokus o čosi ako voľné pokračovanie Cenzorka, teda hraného dokumentu z Ukrajiny. Film je postavený na strojených dialógoch a prvoplánovom príbehu.

Chlapík prevádzkuje nad dedinou salaš, v ktorom má podzemným vedením zavedený prúd. V nejakej zrúcanine sa zoznámi s peknou babou, ktorej síce pomôže v núdzi, ale potom jej stále dáva najavo, že by bol radšej, keby od neho už vypadla. Potom sa tam mihnú bryndzové halušky, aby bolo jasné, že to je slovenská rozprávka a Slovák je hlava bryndzová. Na záver sa týpek zbalí, že ide do Ameriky, ale otravná podlizovačka ho požiada o ruku, tak si povie ok, svadba z rozumu, život je krutý, decká zvyknite si. Celé je to také strašné, že za normálnych podmienok by ten scenár nemal ani doraziť ku grantovej komisii, ale skončiť už u vrátnika pod svačinkou. Čo sa muselo stať autorom, aby napísali taký zúfalo nevtipný príbeh? Nemohli ten scenár dať pred odovzdaním prečítať aspoň jednému skúsenému fachmanovi? My sme si už na tyraniu ponurých slovenských rozprávok zvykli, ale prečo ich vnucujeme Čechom? Toľko otázok.

Vskutku príšerná záležitosť, ku ktorej by napísal lepší scenár aj scenáristický elév slovenských telenoviel. Z tohto bolia uši od prvej minúty.

Rok 1970, normalizácia fičí na plné obrátky a na obrazovku sa dostáva nuda. Jej hlavným cieľom je neotvoriť žiadnu tému, ktorá by bola komunistom nepríjemná. Výsledkom je Radúz a Mahulena.

Kús zábavy pre obyvateľov Zeme. Ale prečo v sieti kín pre náročných mimozemšťanov, ktorí očakávajú humor?