Biopler

Priemerný kúsok v Hitchovej kinematografii kde eso ako Marlene Dietrich strčí do kapsy neznámu Wyman či pána Todda. Film, ktorý nevie či má byť detektívkou, či romancou, nebodaj komédiou hranou v divadle. Na diele sa dá oceniť to, že každý mu na základe napozeraných diel majstra uverí úvod... a potom ho prekvapí záver, i keď istá nejasnosť v správaní hrdinu čo-to naznačuje aj v priebehu stopáže. Hitch dal slabší dôraz na napätie, na tvorbu atmosféry, zato však na lesk a púder divadla nezabudol.

Každý nejako začínal. Nádejný rejža Škop zacielil na príbehy šiestich postáv, ktoré reprezentujú jednotlivé vrstvy kultúry, ktorá tvorí Šariš. Ťaží zo silného Lazoríka či Vica, ale prekvapí aj Židovka Hrehorčáková či cigán Ignác. Dokument len ukazuje, nič nerieši, je veľmi roztatárený, a v druhej polovici sa až prekvapivo sústredí na kritiku súčasnosti, na mainstream, na to čo ľudia sledujú v TV a ako to ovplyvňuje ich život. Aj takouto odbočkou prispieva k nesúrodosti diela. Ťažko sa mi pozerá na faily ako zvrchu sa objavujúci mikrofón v záberoch, a že ich nebolo málo, takéto veci sa majú odladiť.

Snímke chýba dramatický oblúk. Dlho sme na rovine, na povrchu, v štádiu náboru žien s príbehom a lámaní tej, ktorá to prvá roztočí s nálepkou neanonymná. Aj to jej presvedčenie nie je poriadne vykreslené. Má to priveľa postáv a divák sa skoro stratí. Čo poteší je civilný náhľad do súkromia oboch novinárok, aj do bežných situácií s deťmi, na ktoré sa chtiac-nechtiac lepí to čo ich mama investiguje. Obe herečky sú príjemné a nemáte problém im fandiť. Poteší aj zaujímavá réžia napr. skrz Harveyho silné naliehanie na dotyčnú herečku pričom ako diváci sledujeme pomaly jazdiacu kameru skrz hotelovú chodbu, alebo samotný Harvey, ktorý ak je v zábere, tak vždy chrbtom.

Téma výborná, aj mrazivé intro, ale keď to zoberiem ako celok, tak sa jedná o nezvládnuté prevedenie predlohy na plátno. Film sa vôbec nevenuje postavám, ich charakterom, žiadnemu predstaveniu. Rovno šupne oboch hrdinov do jamy, potom nasleduje dlhý útek, ktorý je najnudnejší a venuje sa mu najviac priestoru. Dielu chýba dramatický prvok. To čo si zlízne deviaty barak od Nemcov, keď ich konfrontujú s nesediacimi počtami, je síce kruté, ale je to vedľajšia línia. Vyvážiť slabý dojem mohla časť kedy už dvojica "vonku" odkrýva zverstvá, ktoré sa dejú v koncentračných táboroch. Avšak venuje sa jej zúfalo málo času a podstata je vysvetlená v závere len cez titulky. Bebjak je profík, je to umelec, vidno to na zopár vypiplaných záberoch, ale to nestačí.

Dielo je roztiahnuté príliš v čase (30 rokov) a chce toho veľa vyrozprávať, no tých skokov je predsa len dosť. Prispôsobiť tomu aj fyzický vzhľad postáv by v roku 2018 nemal byť problém, no je tomu tak. Problém snímky tkvie v tom, že tajomstvo budúcnosti nám predstaví v prvej polhodine a my vieme s čím a s kým sa hrdina v staršom veku stretne. Sledovať 2 a pol hodiny, ako si všetkým prepláva, nie je potom natoľko zaujímavé, hoci je plavba životom obalená aj do výtvarného umenia. Plusom je, že hrdina nie je žiadny ultratalent a ohľadom svojho ukotvenia sa viackrát hľadá i po emigrácii z NDR. Film zdobia pekné ženy a keď je sex na plátne, tak aj nahota, skrátka žiaden sex v šatách. Páči sa mi, že snímka nie je v závere doslovná, samotné "odhalenie", a čo s tým ďalej, je implicitne podané a ponechané na divákovej fantázii.

Úmorná akože gangsterka o poľskom podvodníkovi, ktorý nelegálne zarábal v NDR a vedel sa prispôsobiť dobe. Divák na veľkom priestore sleduje hrdinu, ktorý je obklopený všakovakými postavičkami, manželkami, detičkami a milenkami. Žiadna z týchto vedľajších postáv nie je poriadne vykreslená až na Černovlásku. To je vzhľadom k stopáži amatérske. Presexované, ako inak v šatách, v poslednej tretine prekoksované, no a záver taká klasika. Plné vaty, otrasných karaoké - Big in Japan je jeden hnus v takomto podaní a to vo filme odznie rovno dvakrát, a konvenčnej réžie.

Film robí filmom strih. Tu ho však Akerman pramálo používa. Všednosť života hrdinky vyjadruje skrz statickosť, statickosť hlavne kamery, ktorú postaví do priestoru a ani za nič ňou nehne. Srandovné je, že v kronike troch dní, ktoré sú pred diváka postavené sa v sledovaní tretieho dňa pozrieme aj za dvere spálne kde praktikuje hlavná postava prostitúciu. Aj zobrazený sex je statický, to ma dosť pobavilo. Ináč sa jedná o čistý art či realizmus v rýdzej podobe, ktorý je však navyše nedejový. Pobaví zobrazením, že v 70. rokoch mali v Bruseli bežní ľudia kuchyňu ako tí v Československu či za železnou oponou. Filmy zvyknú zaujať ak už nie príbehom, tak technickou inováciou, režijným majstrovstvom či pôvabnými zábermi. Tento kúsok však nič z tohto súdka neprináša. Jeho problémom je, že hoci pri ňom môžte v bežnej rutine dňa nájsť nejaký detail, kvôli monštróznej dĺžke stopaže a nedejovosti je odsúdený na to, aby sa k nemu divák už v budúcnosti nevrátil.

Parádna réžia filmového estéta Parka, ktorá snímku u mňa najviac pozdvihuje. Je to čudná štúdia príbehu páru, ktorá je na pozadí kriminálneho vyšetrovania ťažšie čitateľná a rozhodne nie romantická ako to bežne poznáme. Medzi mužom a ženou to výrazne neiskrí, je tam záujem z oboch strán, ale je tam aj vykalkulovaný chlad. Park si berie to najlepšie z Hitchcocka a veľakrát mi bliklo, že toto je ázijské Vertigo. Film nedrží diváka za ruku a veľakrát ho ignoruje. Druhá polka príbehu si vyžaduje divákov reštart, že ešte nie je všetkému koniec a pokračujeme... Režisér viackrát skáče k nepodstatným odbočkám (parťák, iný zločin) a nafúknutou stopážou v závere vyšťaví.

Prečo zase tá otrasná lyžovačka v úvode? Vraj na Sibíri, kde Bond zdolá aj klesanie 70 stupňov dolu kopcom... ach jáj. Avšak potom sa príbeh veľmi dobre rozbehne, konečne so schopným záporákom. To som aj tušil keď som v titulkoch videl meno Christopher Walken. Dejová línia ohľadom koní je dobrodružná, detektívna a drží diváka v hrsti, že o čo tu vlastne ide. Neskoršia odbočka deja k zamýšľanému zničeniu Sillicon Valley je nedomyslená. To je trochu mínusom. Námet ohľadom zničenia mesta je taký bondovský, avšak vykreslenie Zorina ako psychotika tomu dáva uveriteľnejší rozmer. V dobre rozohratej poslednej tretine zamrzí zbytočná vata čo sa týka naháňačky hasičského auta s policajtmi a taktiež naťahovaný záver na Golden Gate. Každopádne je to dôstojne uzavretá kapitola čo sa týka Moorea ako Bonda, po všetkých predošlých slabých dieloch v mojich očiach.

Asi ako každý Nolanov fanda, som aj ja čakal niečo iné, vzhľadom na námet o otcovi atómovej bomby, niečo megalomanské, kolosálne, lebo také snímky Nolan veľmi dobre zvláda. Išiel skôr na to komorne, ale opäť vrstvil, strácal som sa v množstve postáv a usudzujem, že skôr menej je viac. Utnutie línií, napr. tej ohľadom komunizmu, resp. aj tej mileneckej aféry a vyslovené sústredenie sa na projekt Manhattan by vysústružilo kvalitnejší produkt, toto mi prišlo roztekané a utopené v množstve dialógov kde sa režisér za každú cenu snaží divákovi predstaviť Oppieho z každého uhlu pohľadu. A necháva na divákovi jeho posúdenie, snaží sa o komplexnosť, ale zostáva len pri tej snahe. Určité postavy, ako napr. sovietsky špión sú načrtnuté, vyzerá to byť zaujímavé, no strihom medzi viacerými líniami, vyšumia do prázdna, skrátka sa k nim už rejža nevráti. Čo z toho, že ich zosobňuje herecká špička, aj takých kvalít ako Casey Affleck...? Ináč casting je neskutočná topka, toľko skvelých hercov pokope Nolan ešte nemal. Viac ako Murphyho som si užil Downeyho Jr., tá jeho noblesa bola parádna. Chválim Nolanov geniálny nápad na striedavý farebný vs čierno-biely vizuál. Je to krásne ozvláštnenie snímky a dôkaz čo ešte všetko dokáže tvorca premyslieť a vsunúť do diela po filmovej stránke týkajúcej sa filmového štýlu. Haním však za to, že aj on sa zaradil do radu režisérov, ktorí podľahli a vsunuli vejúcu americkú vlajku do scény ako dôkaz falošného vlastenectva. Výdatne mi chýba Zimmer... jeho kolosálne tóny by priniesli ďalšie body, takto som sa musel uspokojiť s mne nie príliš príjemným a opakujúcim sa Göranssonovým burácaním. Suma sumarum, po režijnej stránke výborné, ale všeobecne rozporuplné dielo.