SarumanKo

Nebezpečne kontroverzný dokument, ktorý nie je celkom možné nazvať dokumentom. Bill Maher a Larry Charles dokonalým a nesmierne vtipným dialógovým spôsobom poukazujú na ľudskú hlúposť v otázkach viery a vystihujú tým aj môj ateistický názor na všetky druhy cirkví. Realita môže byť občas zábavnejšia, ale i smutnejšia ako fikcia. (9/10)

Veľkolepá hollywoodska rozprávočka, ktorú sa ani napriek úchvatnej africkej výprave, nádhernej hudbe a očarujúcej Meryl Streep nehanbím nazvať čírou esenciou nudy. Dopozerané na štvrtý pokus. (5/10)

Uhladená ženská dráma, ktorej charaktery sú dokonale čiernobiele nielen farbou pleti, ale aj morálnymi postojmi. Na jednej strane je fajn, že The Help nie je vypočítavý, nehrá na city a nesnaží sa silou-mocou dojať, ale presne kvôli tomu za celú stopáž ani raz nestrhne. Rasová tematika je samozrejme ťahom na bránku pri snahe upútať Akademikov, no Farba citov je možno príliš svieža a zábavná, aby dokázala zo svojho námetu vyťažiť plnú emocionálnu hĺbku. Na druhej strane je to ale film veľmi precízne a láskyplne zrežírovaný a zahraný. Ja by som za ten herecký koncert tých Oscarov pokojne doprial Jessice Chastain, Emme Stone aj Octavii Spencer. (8/10)

To najlepšie, čo sa kedy zrodilo v starej hororovej škole. Ťažiskom žánra kedysi neboli ľakačky, ale poctivo a precízne vybudovaná atmosféra, ktorá mrazila až do špiku kostí a The Omen je toho živým príkladom. Posledných 20 minút som napätím nedýchal. Donner, Goldsmith aj Peck vo vrcholnej forme. (9/10)

Dvaja muži si takto sedia za stolom a deväťdesiat minút debatujú o viere, o dobre a zle, o hodnotách a zmysle života... Kandidát na najnudnejší film roka? To by ho ale nemohol napísať Cormac McCarthy a nesmeli v ňom hrať (a to mimoriadne skvostným spôsobom) Tommy Lee Jones a Samuel L. Jackson! Je to tak brilantným spôsobom napísaný, vedený a vygradovaný dialóg, že sa proste vymyká normám „výbornej konverzačnej drámy“ a diváka, ktorý je ochotný venovať mu dosť pozornosti a trpezlivosti, dovedie do totálnej emocionálnej i intelektuálnej katarzie. Nebyť občasných výpadkov tempa, išlo by o dokonale nadpozemský zážitok. (9/10)

Je vskutku úchvatné, že v čase, kedy bratia Lumiérovci zachytávali na prvé prototypy kamier len niekoľko desiatok sekúnd dlhé zábery momentov z reálneho života, tím Georgesa Mélièsa nakrúcal už desaťminútovú sci-fi, ktorá mala všetky atribúty plnohodnotného filmu. Byť tak jedným zo šťastlivcov, ktorí to v čase uvedenia videli v jednom z parížskych kinečiek... (9/10)

Už dávno ma žiaden český film takto nestrhol. Nevinnost sa totiž nehrá na niečo, čím nie je. Čo sa spočiatku tvárilo ako rodinná vzťahovka, neskôr cez napínavé policajné vyšetrovanie prerástlo do hutnej psychologickej drámy, kde excelentne prekreslené aj zahrané postavy a prekvapivé dejové zvraty prebrali velenie. Jednoznačne najlepšou bol detektív v podaní Hynka Čermáka, ktorého morálne dilemy tak akosi charakterizujú celý film a moje dojmy z neho. Skvelými dialógmi obdarenému a výborne vystavanému príbehu potom nasadzuje korunku úžasná, rozlične interpretovateľná pointa. A je fajn, že Hřebejk nemá potrebu experimentovať s formou, keď má raz taký dobrý obsah. (8/10)

Nečakal som úplnú pecku, ale že ma ten film vo výsledku nechá až tak chladným, ma fakt prekvapilo. Scorsese v Hugovi premrhol obrovský potenciál, ktorého silu som si uvedomil až počas magickej scény, v ktorej Méliès spomína, ako sa za starých čias točili filmy ako Cesta na Mesiac. Tá scená v sebe koncentruje toľko atmosféry a lásky ku kinematografii, že je to až dojímavé. Bohužiaľ tých skvostných niekoľko minút absolútne nezapadá do celkovej koncepcie infantilného rodinného filmu s totálne detinským humorom, slabým príbehom a neznesiteľným Asom Butterfieldom v hlavnej úlohe. A neprebíja ani pachuť z nesmierne nudnej prvej hodiny filmu. Čo tam po tom, že je Hugo lahodne vyštylizovaný a precízne natočený a má bravúrneho Kingsleyho, Moretz a kopu skvelých ksichtov vo vedľajších úlohách, keď ma ako celok totálne nestrhol a nedoprial mi nadšenie z podarenej filmárskej pocty ako tomu bolo pri Edovi Woodovi, Letcovi alebo Bohoch a monštrách? (6/10)

Niečo medzi totálne nezmyselnou sračkou a geniálnym veľdielom, ale premiešané tak dôkladne, že jedno je ťažké rozlíšiť od druhého. Je to iné než hocičo, čo som za svoj život videl. Dve a pol hodiny dlhý príbeh o všednom živote sedliaka, jeho dcéry a ich koňa zachytený len do hŕstky dlhočizných záberov, prakticky bez strihu a bez dialógov. Ako celok úmorné, takmer nepozerateľné na jeden záťah, ale svojim spôsobom akosi mytologicky pútavé, nesmierne atmosférické a celým vyznením vlastne úplne depresívne. Časom ma to vtiahlo natoľko, že som sedel tam v chalúpke, mrzol a trpel s tými biednymi postavami a čakal na koniec sveta. Turínsky kôň je jeden z mála art filmov, z ktorých mám pocit, že mi niečo dali. Existencionálne podobenstvo, o ktorom by sa dali písať tisíc stranové rozbory, ale zároveň niet čo povedať. (6/10)

Najotravnejší, najnezmyselnejší a najstupídnejší sled záberov v histórii kinematografie, ktorý si nezaslúži byť nazvaný filmom. Vždy, keď si poviem, že ma už nič neprekvapí, privalí sa takáto nehorázne psychotická sračka a presvedčí ma o tom, že vždy môže byť horšie... (0/10)