Macejko

Koncept "jebem žrádlom o zem" na prvý pohľad nepôsobí ako komediálne zlato, ale v podaní bradatého Švéda milujúceho majonézu (pre-dinner snack - it's good for you!) je z toho niečo, čo sa neomrzí ani po niekoľkých dieloch a je to tak neskutočne vtipné, až z toho slzy tečú. "Dinner is served, bitches!"

Parádny Winstone, ktorý má v pupku namiesto tuku charizmu, a parádna akcia, ktorá má šťavu a drajv aj napriek tomu, že sa neklepe ako epileptik pod prúdom. Hovorím to už dlhé roky a poviem to aj teraz: Briti sú proste machri, na ktorých môže Hollywood často iba hľadieť so slzami v očkách.

Čo do merítka a monumentálnosti akcie úplná paráda, ktorej by aj Superman uznanlivo prikyvoval. Roboti, monštrá. Oceľ, modrá krv, voda, padajúce mrakodrapy. Jednoducho epic. Ale pozor! Nenechajte sa oklamať tvrdeniami, že tomu filmu chýba ľudský element. To totiž vôbec nie je pravda, práve naopak. Del Toro dokazuje, že vie čarovať nielen s rozpočtom a aj pri tom neskutočne dravom tempe, ktoré nenechá diváka vydýchnuť a neustále mu dávkuje nové a nové informácie a posuny v zápletke, je nám - za pomoci naozaj skvostne presných hercov - schopný predstaviť postavy, ktorým budeme fandiť, o ktoré sa budeme báť a na ktorých nám bude naozaj emocionálne záležať. Mnohokrát stačí iba správnym spôsobom ucedená replika, presne mierený pohľad alebo záchvev pocitu v tvári, aby sme si boli istí, že toto sú naozaj charaktery s plnokrvnou minulosťou a motiváciami. Flashback s malou Mako nie je tak neskutočne intenzívny preto, lebo vidíme deštrukčnú silu obrovského kaiju, ohrozujúceho malé dievčatko, ale naopak vidíme neuveriteľnú HRÔZU malého dievčatka, na ktoré útočí obrovský kaiju! Celé to na mňa fungovalo tak dobre, že keď napokon nastúpili tie nonstop akčné jatky, bol som takmer sklamaný, že nemôžem s tými postavami stráviť ešte o trochu viac času v pokojnejších situáciách. Každopádne, z filmu ako z celku zostáva neskonale príjemný pocit vyváženosti a ohromnej, naozaj ohromnej spokojnosti. Dostal som oveľa viac, než som očakával. Samozrejme, hovnožrútskym rádoby intelektuálom a arťákom vstup prísne zakázaný, pretože im kvality Pacific Rimu nikdy nevysvetlíte. P.S.: Perfektná Raminova hudba!

Vcelku zábavná blbosť, ktorej sa väčšinu času darí byť presne tým, čím si zaumienila. Ideálny prvý "cool neprístupný" film pre dvanásťročných chlapcov.

Patrím k ľuďom, ktorí si užili tretích Pirátov z Karibiku. Áno, bolo to dlhé, bolo to ukecané, avšak mňa Verbinského bizarná megalománia, ktorá z pôvodne ľahkonohého pirátskeho dobrodružstva urobila rozšafný a dramaticky sa tváriaci epos, oslovila. Potom ale prišiel Rango, ktorý aj napriek svojej bizarnosti už zábavný ktovieako nebol. Lone Ranger ale ku koncu trailerovej kampane vyzeral ako trefa do čierneho. Lákalo sa na monumentálne prestrelenú akciu a na hromadu vtipu, a priznám sa, že aj napriek počiatočnej skepse, spôsobenej správami o škrtaní rozpočtu a oneskoreniami pri natáčaní, som sa začal vcelku tešiť. V kine ale prišlo kruté vytriezvenie. Toto už nie je zábavná megalománia. Toto už v podstate ani nie je megalománia v pravom slova zmysle. Je to skôr čisté pominutie zmyslov, ktoré si ja osobne nedokážem nijako odôvodniť. Stopáž dve a pol hodiny?! Načo? Prečo? Kto to dovolil, a prečo mu ostatní okamžite nehodili do hlavy tomahawk? Pri Pirátoch to ešte ako tak dávalo zmysel, predsa len sa tam rozohrávalo niekoľko zápletiek a malo to viac postáv. Ale koho pre Kristove rany napadlo roztiahnuť takýto primitívny námet a jednoduchučkú zápletku na 150 minút? Bez akejkoľvek nadsádzky alebo zlomyseľného znevažovania - príbeh je tisíckrát videná klišoidná báchorka o tom, ako je bohatý biely muž veľmi veľmi chamtivý a v dôsledku toho veľmi veľmi zlý, a preto musí prísť veľmi veľmi morálne čestný hrdina a takpovediac "zrobiť porádek". S tým rozdielom, že tu sa ešte potáca Johnny Depp a robí humory. A aj keď nie som apriori proti recyklovaniu archetypálnych zápletiek, mojou podmienkou je, že to musí fungovať. Bohužiaľ, s výnimkou dvoch epických akčných scén (jediných v celom filme, ale aspoň dlhých), ktoré sú parádne natočené a majú naozaj skvostné tempo a dobrodružný náboj, výborného Williama Fichtnera (ktorého je ale zúfale málo) a oku lahodiacich scenérií v tom filme nefunguje skoro nič. Hammerova postava je nezaujímavý panák, ktorý nedokáže diváka primäť, aby s ním zdieľal svoj zmysel pre spravodlivosť (alebo pre čokoľvek iné), a Johnny Depp na tom nie je o nič lepšie. Jeho Tonto mal byť novým Jackom Sparrowom, avšak vykľula sa z neho iba postavička s minimom osobitosti, ktorú Depp hrá približne v štýle "musím predviesť kapitána Jacka nejakým otravným školákom a hovadsky sa mi nechce". Vďaka ich nezaujímavosti sú nám osudy postáv ukradnuté, pokusy o humor v 90% prípadoch nefungujú a buddy chémia je nulová. Pri filme, ktorý mal na týchto zložkách stáť väčšinu stopáže, je to naozaj veľký prúser. Takže nie, zázrak sa nestal. Lone Ranger naplnil všetky zlovestné predzvesti, ktoré ho predchádzali. Verím, že toto si Bruckheimer vyžerie až do dna.

Dokonalý príklad zdochnutého blockbusteru, v ktorom bola každá zložka vytváraná na neutrál, či už ide o réžiu, scenár alebo herecké výkony. Kvantá kecov, akcia priemerná, sympatie k postavám nulové, vyvrcholenie žiadne. Nehorázne som sa nudil.

Po fiasku, ktorým bola Singerova naivne romantická verzia, nebolo o čom rozmýšľať - ak niekedy dôjde na ďalšieho Supermana, tak to bude musieť byť v prvom rade akčný film. Zack Snyder s Davidom Goyerom si ale evidentne povedali "Iba akčný film? Fuck that, let's go mega-ultimate!" a rozhodli sa, že spravia z Avengers a tretích Transformerov maličké, komorné kamerové cvičenia. Man of Steel je totiž epický. Áno, ja viem, že toto prirovnanie sa v súčasnosti používa naozaj nadmieru (a často aj neoprávnene), ale ak niečo najnovšiu reinkarnáciu Supermana charakterizuje najlepšie, tak je to práve toto slovo. Merítko akcie je jednoducho neuveriteľné. Tvorcovia správne pochopili, že Supermanovi je treba postaviť do cesty niečo, čo preňho bude skutočnou výzvou. A keďže je Kal-El po stránke schopností tak nehorázne preexponovaný, vo výsledku to znamená, že táto "výzva" svojou ohromnosťou a intenzitou, akou do diváka perie čoraz veľkolepejšie výjavy, prekračuje všetko, čo nám superhrdinské filmy (nehovoriac o tých supermanských) kedy naservírovali. Všetky marvelovky DOKOPY proti tomuto vyzerajú ako chudobní príbuzní a aj v prípade, že by MoS nemal žiadne ďalšie kvality, by bolo povinnosťou vidieť ho už len pre ten wow-efekt, ktorý vyvoláva. Lenže! On tie ďalšie kvality naopak má. Osobne sa mi to zdalo až neuveriteľné, ale scenáristovi spolu s režisérom sa aj napriek toľkej akcii podarilo do filmu vtesnať tiež dostatočné psychologické podložie na to, aby sme si hlavnú postavu obľúbili, chápali ju a mohli jej tvárou v tvár tým nehoráznym výzvam adekvátne fandiť. V rámci žánru by som sa flashbackovo-realtimeovú štruktúru rozprávania v prvej polovici nebál označiť skutočné za geniálnu, pretože nás nezaťažuje nejakými otravnými zbytočnosťami, typickými pre originy, ale naopak nám prezentuje iba podstatné udalosti, ktoré sa podieľali na formovaní osobnosti mladého Clarka. Udalosti, ktoré sú zaujímavé, psychologicky uveriteľné a dokonca (prevažne vďaka výbornému Costnerovi) aj dojímavé. Henry Cavill navyše dokáže Supermanove vnútorné boje aj správnym spôsobom zahrať a keď napokon dôjde na finálne zúčtovanie, zostane v divákovi vďaka tomu pocit, že sa díva na skutočného hrdinu, ktorý si prešiel naozaj náročnou cestou. Z kina som odchádzal šťastný a s vedomím, že kvalitná filmová megalománia ešte dlho nespozná svoje hranice. P.S.: Zimmerova hudba vo filme funguje skvostne.

Ešte lepšie ako prvý diel. Postavy a vzťahy medzi nimi vykreslené na jednotku, herci oduševnelí, akcia adrenalínová a napínavá, no a epiky a osudovosti sú tu samozrejme plné kýble. Nevýrazného Erica Banu tu na záporáckej pozícii navyše vystriedal burácajúci Benedict, čo už len chcieť viac? Skrátka space-opera par excellence, pri ktorej som si naplno uvedomil, že a ak niekto dokáže obnoviť môj záujem o zaprdené Star Wars, tak je to asi naozaj iba Džejdžej.

Už dlho som nevidel niečo tak neskonale dobré. Jemný, elegantný a zdanlivo nekonfliktný príbeh, pod povrchom ktorého ale bublú emócie a vášne silné ako hurikán. Miestami srdcervúco romantické, miestami nevtieravo vtipné, a napospol fenomenálne zahrané. Do pestrého osadenstva Downton Abbey som sa jednoducho zamiloval a neviem sa dočkať, kedy sa vrhnem na ďalšie série.

Niekto pri pohľade na nadupané trailery ohŕňal nos a nadával na nechutný gýč. Ja som sa naopak nadchýňal až neuveriteľne štýlovým poňatím a bol som náramne zvedavý, či to celé Luhrmann dokáže adekvátne roztiahnuť na dĺžku celovečerného filmu. Teraz, po zhliadnutí výsledku, môžem s čistým svedomím povedať, že sa režisérovi nielen podarilo dostáť sľubom, ktoré dal v ukážkach, ale ich aj dokonca prekonať, pretože Veľký Gatsby je naozaj náramná štýlovka a po formálnej stránke priam dokonalá pastva pre oči a uši. Každý záber, každá sekvencia podfarbovaná hudbou v sebe nesie pečať sebaistej vízie, a najlepšie na tom je, že moja chvála sa zďaleka netýka iba vizuálu. Režisér totiž nezabúda na to, že spracúva významnú literárnu klasiku, a to znamená, že scenár a postavy (aj keď oboje pôsobia mierne nadživotne a nie sú úplne obrazom reálnych a reálne zmýšľajúcich ľudí) sa aj napriek formálnemu pozlátku nezabúdajú k divákovi emocionálne pripútať. Na tom majú samozrejme leví podiel aj parádni herci (nielen DiCaprio a Mulliganová, ale aj Maguire a Edgerton sú vychutnávkoví). Iste, rozhodne nejde o nejakú citovo devastujúcu bombu (preto tiež nedávam plný počet), ale "iba" o dobre vyrozprávaný príbeh, to však nič nemení na tom, že Veľký Gatsby je filmom, ktorý skrátka treba vidieť. A najlepšie na veľkom plátne.