Macejko

Obrovský vztýčený prostredník a všeobjímajúci hlienovitý pľuvanec do tváre všetkým tradičným metódam filmového rozprávania. Po východe z kina mi boli jasné dve veci: 1) že sa mi to svinsky páčilo, a 2) že nemám absolútne žiadnu predstavu, čoho som sa to vlastne stal svedkom. Dlho som premýšľal, ako by som mal hodnotenie "Špiny" vlastne uchopiť, pretože ten film sa urputne vymykal všetkým mojim recenzentským technikám a skúsenostiam. Dumal som dlho, dumal som intenzívne... a napokon mi došlo, že sa na túto do popuku vtipnú, geniálne zrežírovanú, štýlovú a skvostne, ale fakt SKVOSTNE zahranú McAvoyovu one-man show (najlepší herecký výkon roka 2013, bez debaty, zvyšní kandidáti choďte domov, sorry, ale nezavoláme vám) treba pozerať ako na portrét. Konkrétne na portrét jedného vyšinutého magora, na zobrazenie jedného úseku jeho šialeného (vo všetkých zmysloch toho slova) života. Nehľadajte tu pointy. Niečo, čo sa tvári ako ony, sa síce dostaví, ale je to iba ďalší kúsok bizarnej skladačky. Nehľadajte tu presah, nehľadajte tu motívy, nehľadajte tu morálne ponaučenie alebo vysvetlenie. Len sa pozerajte, nechajte sa unášať filmárskym remeslom toho najťažšieho kalibru a tešte sa, že vám bolo dovolené spočinúť pohľadom na niečom takto unikátnom. "Same rules apply".

Rozmýšľali ste niekedy, ako by asi vyzeral Inception, keby ho niekto natočil ako komédiu so Steveom Buscemim? V prípade, že by niekoho takáto stupídna otázka skutočne napadla, odpoveďou mu budiž "Living in Oblivion". Málokedy sa mi stáva, aby som si bol po dopozeraní nejakého filmu istý, že si ho budem v budúcnosti púšťať opakovane, ale pri tomto fantastickom kúsku som bol o tom presvedčený už po niekoľkých minútach. Prenáramne vtipná, nápaditá a hravá záležitosť s vynikajúcimi hercami a film, ktorý by si mal určite povinne pozrieť každý nádejný režisér, ak si chce byť stopercentne istý, že má na svoju prácu tie správne železné nervy. Úprimne sa čudujem, že sa z toho nestal nejaký undergroundový kult a že to nepodnietilo vznik nejakého vtipného meme-u.

K tematike "život je nahovno" to vlastne nie je príliš objavné a hlavný hrdina nesie všetky znaky, ktoré by človek očakával od typického kandidáta na skok do truhly: je to teenager, rodičia sa mu nevenujú, má problémy so sexualitou. Tvorcovia dokonca neodolali a obdarili ho čiernymi vlasmi s ofinou tak dlhou, že ani tričko s nápisom "Som emák lol cmuq" by jeho tendencie nevyjadrilo jasnejšie. Lenže! Bolo by veľkou chybou tento film odsúdiť iba na základe zbytočne okatej a sebaparodickej vizáže hlavnej postavy. Miestnosť samovrahov, aj keď neoplýva ktovieako originálnym posolstvom, absolútne boduje v SPÔSOBE, akým nám toto posolstvo predáva. Iste, treba si v prvom rade uvedomiť, že film je tak trošičku fantasy a že ak by sa opieral o reálne technológie a reálne fungovanie internetu, iba ťažko by fungoval. Akonáhle však divák príjme filmovú realitu, dostane sa mu sviežeho, precízne napísaného, zručne natočeného a vý-bor-ne zahraného (kraľuje hlavne Roma Gasiorowska ako Sylwia) filmu, ktorý sebaisto brnká na všetky potrebné emocionálne struny. Poliaci zabodovali.

Šťavnatučké, chutnučké, krvavučké. A taktiež slušne atmosférické. Len je škoda, že s výnimkou hlavnej hrdinky sú všetky ostatné postavy takí strašní kreténi.

"A žili spolu šťastne... až kým sa manžel jedného dňa prudko neotočil." Po Ki-Dukovom Ostrove som očakával absolútne peklo, ale miesto toho som - aj napriek nepopierateľnému a všadeprítomnému artističnu - prekvapivo dostal niečo, čo sa nebojím označiť za skutočne dobrý a pôsobivý film. Jeho vnútorná logika je síce nesmierne špecifická a určite nesadne každému, ale akonáhle s ňou divák začne spolupracovať, dostane sa mu veľmi príjemnej a netradičnej odmeny.

Terminus technicus "artová kokotina" nebol vynájdený len tak pre nič za nič.

Francis Lawrence to dokázal. V jeho réžii funguje všetko, čo nefungovalo v jednotke. Ako napríklad emócie. A vzťahy. A atmosféra. A napätie. A pocit, že v stávke sú dôležité veci. A... Ešte by som pár vecí našiel. Jediné, čo nefunguje, je Howardova hudba. Už sa na to konečne vykašli, James. Evidentne ťa to celé prestalo baviť hneď po Poslednom vládcovi vetra. Postaviť bezmála polovicu hudobného sprievodu na skladbe "Horn of Plenty" (v podstate jedinej, ktorá za niečo stála v minulom filme), je proste... lenivé.

Ak by ma niekto požiadal, aby som mu menoval nejakého dobrého slovenského režiséra, donedávna by som zrejme odpovedal iba ťahavým a retardovaným "Eeeeee..." a následne zabrblal niečo o Nvotovi a o Jakubiskovi, kým mu ešte nehrabalo. Po dnešku však môžem s čistým svedomím a zreteľným hlasom pridať meno ďalšieho človeka: Stana Barabáša. Jeho debutový film dokazuje, že neskoršia (a vynikajúca) Krotká nebola iba náhoda a že tento filmár už od začiatku vládol pozoruhodným zmyslom pre tempo, vedenie hercov a zaujímavú prácu kamery. Pieseň o sivom holubovi je obdivuhodne ľahko vysústruženou freskou II. svetovej vojny na Slovensku, kde sú kontinuita a vývoj postáv miestami silnejšie ako v mnohých súčasných nepoviedkových filmoch. Pri "starých klasikách" sa v drvivej väčšine zvyknem nudiť, toto je ale jedna zo svetlých výnimiek. Kus sebaistého a miestami svoju dobu predbiehajúceho remesla.

Láska a nenávisť sú dve protichodné emócie, ktoré zdanlivo nemôžu koexistovať. Vince Gilligan svetu dokázal, že je možné k jednej a tej istej postave prechovávať obidva tieto city zároveň. Neexistuje veľa fiktívnych charakterov, ktoré by boli napísané tak komplexne, ako Walter White, a osobne som nikdy v živote nevidel žiaden, ktorý by prešiel podobne drastickým vývojom takto plynulo, nenásilne a logicky. Breaking Bad je pravdepodobne najlepší seriál, aký som mal kedy možnosť vychutnať si. Brilantné, premyslené a skvelo vystavané dielo, ktoré v mnohých ohľadoch nemá v televízii obdobu. Až po dopozeraní všetkých piatich sérii začne človeku v plnej miere dochádzať, akého unikátu bol vlastne svedkom. "Heisenberg"... to je meno, ktoré bude v popkultúre rezonovať ešte mnoho, mnoho rokov. Because he is the one who knocks... bitch.

Ako čerstvému znalcovi geniálnej predlohy mi bolo úplne jasné, že pokus o jej adaptáciu na pôde jedného celovečerného filmu (a pod taktovkou režiséra ohavného Wolverinea!) môže dopadnúť iba prehrou. Zostávalo iba zistiť, aká veľká a strašná tá prehra vlastne je. Bude treba brať vidlä, valaškä i faklä a ísť si to do Holý-údu vybaviť s pánom režisérom/scenáristom osobne? Po opustení kinosály môžem spokojne konštatovať - našťastie nie. Iste, pozrime sa pravde do očí - ten film neobsahuje takmer ani zlomok z psychologicko-emocionálneho podložia knihy. Nepoznamenaný divák nepocíti mrazenie z testovania hraníc ľudskej morálky, tlak až-na-dreň hraničných situácií, spaľujúce ambície a nestane sa svedkom psychického rozkladu hlavného hrdinu. Skrátka - nespozná to, na čom Cardov román stojí predovšetkým. Teda aspoň nie v takej miere, v akej by mohol. Druhá hlavná linka knihy, zameriavajúca sa na Valentinu a Petra Wigginovcov (Enderových súrodencov), navyše úplne absentuje a všetky tieto faktory by hravo stačili na to, aby som prskal oheň a síru. Lenže! Je tu jedna maličkosť, ktorá Enderovu hru zachránila. A tou je prekvapivo sám Gavin Hood. Nejde iba o to, že ako režisér drží všetko pevne v rukách a výborne vedie výborných hercov (Asa Butterfield milo prekvapil a Harrison Ford si pre seba kradne takmer každú scénu). On totiž v prvom rade ako scenárista POCHOPIL, že grunt Cardovho diela proste nie je možné do dvojhodinového filmu adekvátne preniesť. A následne urobil jedinú logickú vec - to, čo spracovateľné je, spracoval tak, aby bežného diváka ani nenapadlo, že sa díva na adaptáciu. Ako čitateľ nemám a ani už nikdy nebudem mať možnosť si to overiť na sto percent, ale mne sa jednoducho zdalo, že to po filmovej stránke (expozícia, gradácia atď.) všetko krásne funguje. Nenatrafil som na miesta, kde by skratky a škrtance v dejových líniách bili do očí, nevšimol som si, že by bolo niečo bez predchádzajúcich vedomostí potenciálne nepochopiteľné. Jednoducho to celé fungovalo ako film, nie ako ilustrácia príbehu z iného rozprávačského média. A aj keď to z predchádzajúcich riadkov nevyplýva, tak zdrojový materiál je natoľko bohatý a originálny, že aj napriek množstvu vynechaných a upravených vecí sa tento počin svojou neotrepanosťou vyčleňuje zo stáda. Seriálová forma by tomu slušala oveľa viac, ale aj tak... rešpekt. Naozaj veľký rešpekt za takúto úctyhodnú prehru.