majo25

Keď je vo filme téma americkej občianskej vojny, tvorcovia príbehu sa vždy priklonia na jednu či druhú stranu. Väčšinou je to na stranu Únie, Cesta do Santa Fe však na tú konfederačnú. Ale keď film sa neodohráva počas zmienej revolúcie, ale ešte pred ňou, nastavené mantinely sú jasné už od začiatku. Nie náhodou je hlavnou postavou neskorší konfederačný generál a na zápornej strane radikálny abolicionistký "Unionista", skvelo stvárnený charizmatickým Raymondom Massey. Jeho bodavé oči a uveriteľné fanatické rečnenie nemali chybu. Trojica mladých hviezd na čele Flynnom mu však zdarne sekundujú, aj keď neskorší americký prezident dostáva menej priestoru. Je mi jasné, že príbeh sa pridrža historických reálii len v hrubých rysoch, naivita v niektorých momentov je nepriehliadnuteľná, ale dramatizácia je celkom pekne a zaujímavo spracovaná. Od akcie cez humor (dvojica plochonohých ožranov je viac než podarená) až po dramatické jadro budúceho vojnového konfliktu. Zvlášť by som vypichol akciu, ktorej kvalita 40. roky rozhodne prekročila.

Tak úvod je veľmi vydarený. S pôvodnym filmom to síce nemá nič spoločné, teda okrem budúcnosti a prístroja na užívanie si, ale ten má iba vedľajší význam. Androidi, nové technológie, vplyv monsterorganizácie či telepatia sú na viac než dobrým začiatkom, všetko vtesnané do future sci-fi so zaujímavou kriminálnou zápletkou. Akurát na až prehnane inteligentných a urečnených androidov som si musel nejaký čas zvykať. Hlavne, že iné technológie v roku 2070 príliš nepokročili, na čele s jednoduchými počítačmi.

Vynikajúca zápletka s vytváraním kontaktu s novou civilizáciou, navyše snímaná z pohľadu ešte vesmírom nepobozkanej civilizácie a ich vnútorného zápasu, kam sa vydať v budúcnosti. Síce je divné, že kontaktáž robí bádaterľská loď Enterprise, ako aj to, prečo sa kontaktoval aj lodný komandér Rijker, ale pre výsledok to nemá nejaký negatívny vplyv. Rijker ako vesmírčan sa stíha kontaktovať s domorodkyňou aj v dvojzmyselnom význame. To je našťastie jediný vtipný moment epizódy.

Po rozpačitom úvode s už dosť otrepaným Piccardovým vracaním sa na rekrepalube do gangsterského knižného sveta 40. rokov 20. storočia sa zápletka veľmi pekne rozhýbe. Odkrývanie tajomstva a znaky vedúce k Datovej zdrade sú príjemne mysteriózne a záver pekne napínavý.

Aké je to stretnúť sa s bohom, či skôr s jeho opačným pólom? Má to dobrú zápletku, má to gule a miestami aj vydarený vtip, ale okrem odľahčenému priebehu tomu čosi chýbalo, napr. napätie. Data si po epizódach, kde hral "obvineného" tentoraz zahral sudcu. O jeho objektivite ani netreba pochybovať.

Začiatok vlažnejší, ale po nástupe Boba Guntona to naberá na grádoch. O'Brian dostáva ešte väčší priestor.

Rozprávka v rozprávke alebo svojský pohľad na Andersenovu rozprávku Čarovné kresadlo. A práve pohľad ale aj divné poňatie mi vadili asi najviac. Väčšinou nesympatické postavy, na čele s hlavným hrdinom a korunu tomu dávajú papierové kulisy v štúdiu, pri ktorých by aj slovenské rozprávkové inscenácie vyzerali honosne. A ten záver - rozprávkový by mal vyzerať asi inak.

Moderne poňatá rozprávka o neposlušných chlapcoch a dievčatách, ktorí sa vďaka dobrodružstvu poučia a zaženú partičku čarodejov. Práve ten výchovný charakter sa mi na rozprávke páčil asi najviac. Ale aj pohľad na vtedajšie ruské mestá bol fajn. Humor je síce silne infantilný, ale vcelku a na rozprávku milý. Nechýbajú ani cvičené zvieratká, tak bežné v sovietkych rozprávkach. Len keby tých prehnane uletených postáv bolo menej.

Originalitu tejto sovietskej rozprávke uprieť nemožno. Podmorský svet je plný všakovakých stvorení a čúd, s výstavnými maskami a kostýmami. Medzi nimi aj známy Georgij Milljar v prestrojení akejsi človečej žaby. Humor je podobný iným sovietskym rozprávkam na čele s Mrázikom. Chýbala mi ale silnejšia príbehová linka, pretože väčšinou sa film sústredil na rôzne čudá a čary, jednoduché reverzné kamerové triky, ktoré sa opakovali. Rovnako starý vojak (možno z napoleonských vojen) v hlavnej postave mi tam príliš nesedel. Forma jasne zvíťazila nad obsahom, ale vďaka tej forme, viackrát aj uletenej, sa prižmúriť jedno očko dá.

Rozprávka, ktorá je v niečom podobná slovenským ľudovým rozprávkám, v niečom zasa úplne iná, typická pre staroruské 'fantazijno'. Postavy sú väčšinou sympatické, miestami milo uletené, aj keď cár mi prišiel občas ako veľké decko bez vlastného rozumu. Čo každému nebude voňať, budú veršované dialógy, ktoré sú aj v Puškinovom originále, a treba si na ne zvykať. V slovenskom dabingu ujdú, v českom je to slabšie. Bez veršov, si myslím, by to bolo ale atmosférickejšie.