Hamaradža

Herzogove nízkorozpočtové Lost in translation vol. 2. Cítim tu istú analógiu s Lynchovým Inland Empire a jeho miestom v Lynchovej tvorbe. Rovnako pri Family Romance LLC sa Herzog na staré kolená vybral cestou malej, nízkorozpočtovej, z veľkej miery improvizovanej drámy, pri ktorej lacnú, digitálnu kameru obsluhoval on sám, s malým, priam nulovým štábom. Pokus o absolútne splynutie s hercami, naturálnosť, zachytenie fluidného prostredia, ktoré ani nevedelo, že je natáčané. Motorom príbehu tu boli nepochybne Herzogova fascinácia kultúrnymi rozdielmi Japonska (a jeho tichej, melancholickej samoty) v porovnaní s jeho rodnou Európou a meta rovina obsadenia samotného prevádzkovateľa Family Romance LLC do hlavnej role. Jasné, niekedy mu to škrípe, neherci nehrajú "presne" alebo je scenár na Herzogove pomery nepochopiteľne doslovný (Vysvetľovanie so zaplateným mímom fotoaparátom a iné názorné vysvetlivky). Na mňa to ale emočne celkom fungovalo. 3,5*.

Krátky, televízny, značne zjednodušujúci, až trochu bulvárny dokument. Ale hovorí o dôležitej a čoraz aktuálnejšej téme, takže prečo nie. 3,5*

Buttgereit - 2,5*, Kosakowski - 2,5*, Marshall - 3,5*. Že ma sklame môj obľúbenec, poetický Buttgereit po 20ročnej pauze som nečakal. Svoju poetiku si však stále drží. Na druhú stranu Kosakowski s Marschallom ponúkli mnohonásobne divokejšie jazdy, s absurdnejšími námetmi. Bavil som sa, ostáva mi však otázka, či neboli trochu príliš prekombinované.

Výtvarník Lynch bol vždy výnimočný nie len ako vynikajúci režisér, ktorý viedol hercov na miesta v ich mysli, kam nikdy nenahliadli, ale i organizátor, v zmysle využívania nesmierne talentovaných spolupracovníkov/priateľov (Freddie Francis, Peter Deming, Frederick Elmes, Angelo Badalamenti, Jack Fisk, Mary Sweeney atď.) na uskutočnenie svojich surreálnych vízii. Jeho producenti (Dino De Laurentiis, Deepak Nayar atď.) ho zas pomyselne držali na vodítku, tlačili ho, aby boli jeho výtvarné vízie zrozumiteľnejšie. V Inland Empire si Lynch okrem réžie sám robil kameru, strih, písal scenár a film si zväčša aj sám produkoval – a vidno to na ňom. „Prelynchoval“ sa, stratil sa vo svojej fantázii do takej miery, až miestami úplne stráca kontakt s divákom (a improvizujúcim štábom, ktorý zväčša netušil, o čom vlastne točia. Najväčším faux pas tu pravdepodobne bude tá odporná digitálna kamera. Prvá hodina ešte ako-tak udržala moju pozornosť, no po tej tretej je u mňa výsledná emócia – najmä nezáujem. A to sú minimalistickí Rabbits jedna z mojich najoblúbenejších Lynchoviek.

Jedna z najsofistikovanejších pixaroviek - ale tentokrát to pre deti naozaj nebude.

Vrchol neprofesionality. Po zhliadnutí dvoch celých dielov nerozumiem, kto tento koncept schválil (je veľmi nejasné kto je diskutujúci a kto moderátor, najmä zo strany neustále zavádzajúceho konzervatívneho demagóga J. Danišku, ktorý rád skáče do reči hosťom, nenecháva ich diskutovať a preceňuje svoj intelekt) a najmä, prečo z peňazí daňových poplatníkov. Miestami táto diskusia troch konzervativcov proti jednému liberálovi pripomína bukkake.

Poliaci znova bodujú. 4,5*

Filmársky, režijne, herecky klasicky Vinterbergovská extraliga. Akurát ten príbeh mi prišiel akosi čudesne štylizovaný, alkoholu tu boli prisudzované akoby magické schopnosti dodávania šarmu, energie a mladosti - keď z praxe vieme že takto to úplne nefunguje. :) Potom som mal aj problém napojiť sa na širšiu spoločenskú rovinu filmu o akejsi konštantne opitej spoločnosti v ktorej žijeme. Skôr sa mi na jazyk dostávalo slovné spojenie "Hangover pre intošov". Koniec pekný. 3,5*

Toto som pozeral iba kvôli tomu že ide o frajerkin guilty pleasure. Nakoniec nešlo o také zlo ako som čakal, celkom milá neškodná zabava, s ľahkým optimistickým príbehom a minimom fekálneho humoru. Zvažoval som tretiu hviezdu.

Po prvej sérii pre mňa 9,5/10 a absolútne zásadná seriálová záležitosť. Okrem psychologicky vymakaného scenára a perfekcionistickej réžie z iného sveta, musím vychváliť najmä unikátny spôsob zapájania samotného diváka do vyšetrovacích procesov. Spôsob, akým sú vedení herci, akoby bol zľahka "posunutý" či "asynchrónny" oproti príbehovej rovine, vďaka čomu divák samotný hľadá nezrovnalosti v gestikulácii, či mimike podozrivého, spája si súčasný prípad s predošlými, vidí nové súvislosti vďaka čomu sa začínajú nakláňať jeho "urobil to/neurobil to" váhy. Samozrejme, nie že by seriál z divákov vychovával reálnych detektívov, skôr to beriem ako veľmi inovatívny rozprávací postup, umožňujúci väčšie ponorenie do deja, sebavedomé vedenie diváckej pozornosti - ako i príjemné nepodceňovanie jeho inteligencie.