Sedliak

Ultimatívny masaker. Film, ktorý som videl už toľkokrát a môžem stále znova. Pri každom jeho pozeraní mám pocit, že ten film je v skutočnosti o niečom úplne inom, ako sa na prvý pohľad zdá. Keď sa tie krásne a naivné postavy čvachtajú v hektolitroch špinavého chrobačieho slizu a pozerajú sa na zvyšky tiel svojich priateľov s nešťastným výrazom na zakrvavených tvárach, vždy ma napadne, či z toho Paul Verhoeven zámerne neurobil frašku. Náborové intermezzá a obsadenie tak neuveriteľne drevených hercov do hlavných úloh mi dávajú za pravdu. Nech je pravda akákoľvek, stále sa jedná o nekompromisné akčné sci-fi a v tomto žánrovom zaradení mu okrem Cameronových Votrelcov nemôže konkurovať žiadny iný film.

Perfektné stupňovanie akcie a perfektné obsadenie robia z Kontrabandu film, ktorý by si nemal nechať ujsť žiadny fanúšik pašeráckych thrillerov a akčných gangsteriek. Začiatok je pomalší a trochu nudí, ale je to len naťahovanie svalstva na bicepsoch Marky Marka a prvé testovacie rany. Približne od polovice začne Marky udierať a konečne zasahuje presne. Na konci mu už trochu dochádza para a finálny spodný hák nezasahuje diváka s takou razanciou, akú by si koniec Kontrabandu zaslúžil. Stále ale vyhráva na body a ja sa moc radujem, že si konečne môžem s čistým svedomím dať toho opičiaka do top ten hercov. Môže byť kľudne najväčšie drevo v Hollywoode od čias Van Damma, ale to ako sa neustále zlepšuje a maká na sebe, mi je neskutočne sympatické (aj keď za Maxa Payna by si zaslúžil nakopať zadok).

Môj obľúbený film je Starship Troopers (nie ako Guilty Pleasure! ja si vážne myslím, že je to top), preto som bol aj z Bojovej lodi milo prekvapený. Je tu ten vlastenecký nádych meniaci sa s nadhľadom na výsmech armády, rivalita meniaca sa na kamarátstvo v boji a ufóni, ktorým treba nakopať lode. Nakopať lode. Lode. Tu mám trochu problém. Hviezdna pechota je hodne kontaktný film, telo na telo (respektíve telo na klepeto ... telo na klepete?). Tu jedna loď bombarduje druhú loď a keď má dôjsť konečne na férový súboj invalida versus klepetník, tak mrzák naloží príšerke. Ale efekty sú dobré, herci dobrí a film nenudí, takže ak hľadáte jednoduché zábavné sci-fi na spôsob Transformers, tak môžem Bojovú loď odporučiť.

U mňa vládli nostalgia a melanchólia počas celého filmu. Asi kvôli tomu, že som sa cítil skôr ako ten Murray, keď išiel s fľašou vína rúbať stromy, ako ten malý chlapec, ktorý si myslí, ze zahasí smäd, keď bude cucať kamienky v ústach. Účasť známych tvárí (Norton, Willis) je filmu na škodu, lebo kradnú pozornosť diváka od ústrednej mladej dvojice, ktorá je zahraná famózne. Obidve postavy sú tak krásne naivné, ale pri tej zmeske absurdných dospelých postavičiek, zároveň jediné rozumné, takže v ich obsadení vidím asi najväčšie plus filmu. V jednej scéne vo mne dokázali vyvolať také množstvo pocitov, že som musel dať na chvíľu pauzu (plážový tanec). Film si určite budú pochvaľovať fanúšikovia pána Andersona a jeho citlivej a umnej réžie, ale odporučiť ho môžem všetkým dospelým, ktorí by sa radi vrátili do časov detských letných táborov a hier. Aj tú melanchóliu u mňa nakoniec vystriedala radosť, keď som pochopil, že tú detskú časť duše mám stále v sebe, len ju treba chytiť, aby neskočila z veže do priehrady.

Úžasná jazda. Snáď len trochu málo času pre takú bandu postáv. Logicky si niekoho obľúbite viac a niekoho menej, takže sa môže stať, že nebudete nakoniec spokojný s časom venovanom Vašemu avatarovi. Mne naskutočne liezol na nervy Jakuzzi, veľmi otravná, urevaná a zbytočná postava, ktorá paradoxne dostáva asi najviac priestoru (v bonusových dieloch 14-16 sa dokonca stáva postavou hlavnou). Zamrzí to hlavne kôli tomu, že ostatné línie seriálu sú veľmi výživné, ale nedostáva sa im toľko priestoru, či už sú to drsní mafiáni, alebo záhadní alchymisti. Každopádne celý seriál je plný akcie zasadenej do zaujímavých kulís, s množstvom dobre napísaných postáv a krásnou animáciou. Keď si k tomu doplníme geniálnu prácu s prelínaním časových linií a bezprecedentným miešaním žánrov, kedy sa v jednej scéne naháňajú a skotačia postavičky v komických klobúkoch, a v ďaľšej niekto naperie dve šupy z upilovanej brokovnice do hlavy malého chlapca z polmetrovej vzdialenosti, nejde inak ako odporučiť všetkým fanúšikom akčnejšieho animé, Cowboya Bebopa a Britských gangsteriek made by G. Ritchie.

Perfektný hudobný zážitok. Trent Reznor síce vymenil heroín za činky a nihilizmus za zdravý životný stýl, ale na koncertoch NIN stále dokáže v sebe namiešať tú dávku zlosti a túžby ničiť a drbať to do publika s takým istým zápalom, ako keď začínal s hudbou. Že už sa neváľa po zemi a nekope okolo seba? Ten pán má cez 40! Každopádne angažovanie Aarona Northa bolo dobrým ťahom, pretože okrem toho, že tento punkáč žije pre industrial, robí na scéne pekný bordel, takže v podstate zaskakuje za Trentovo mladé ja. Twiggy na base je ďaľšia dobrá voľba a navyše dáva tejto zostave NIN punc niečoho výnimočného.

Energiou napumpovaní RATM versus kotol rozpálených hispáncov. Skúšal som v tom dave nájsť niekoho, kdo neskáče, ale neúspešne. Na Killing In The Name som už skákal aj ja v obývačke. Škoda toho nasilu tlačeného dokumentu, myslím, že fanúšik RATM by si ho pustil tak či tak, nemuseli ho rozkúskovať a drbať medzi skladby.

Vysoký stupeň zábavnosti a potvrdenie nápaditosti Jossa Whedona. Môžete ho milovať, môžete ho nenávidieť, ale nikdo mu nemôže uprieť obrovský stupeň invencie, ktorá práve v The Cabin in the Woods dosahuje zatiaľ jeho maximum. Úplne iný pohľad na hororový žáner a hlavne nebojácnosť uchopiť ho a meniť doteraz neslíchaným spôsobom je asi najlepšia vec, aká sa hororu mohla stať.

Dlho som túto smečku hrdinov bojkotoval, pretože som bol sklamaný z ich sólo filmov (hlavne z Captain America), ale vysoké hodnotenia a prítomnosť pána Whedona ma mátali po nociach, až som nakoniec podľahol a film si pozrel a horko som zaľutoval, že som opovrhol kinom. Mark Ruffalo a.k.a. Bruce Banner a.k.a. The Incredible Hulk nečakane vyčnieval nad ostatnými, nehovoriac o jeho nahnevanom ja, kedy dominoval všetkým akčným scénam. Vizuálne je všetko koncipované do klasických marvelovských farieb a je to tak dobre, pretože Marvel konečne získava svoju vlajkovú loď, na ktorej úspechu má rovnaký podieľ kapitán (Whedon), ako aj posádka (Avengers). Radosť sledovať, ako sa súboj dvoch odvekých komiksových rivalov, stajní Marvel a DC, presúva z papierových zošitov na plátna kín.

Poznáte to, keď tak moc chcete, aby sa vám niečo páčilo, pretože máte pocit, že by sa vám to páčiť malo, ale tá chémia stále nejako nefunguje? Asi tak nejak to je medzi mnou a Teóriou veľkého tresku. Nevydržím to pozerať ani tri minúty, lebo vždy ma prepadne taký nepríjemný pocit trápnosti, že to musím vypnúť.