PEZ

Dobry a informacne vyzivny dokument o vplyve hlinika na zdravie. Najprv mame moznost vidiet, kde vsade sa v sucasnosti hlinik pouziva (kedze jeho vyuzitie je prakticke a lacne, tak je to naozaj velke mnozstvo denno-dennych situacii) a nasledne ako moze byt nebezpecny, ked sa dostane do tela. Velkym plusom dokumentu je, ze je to lekarsky dokument, ktory sa nesnazi iba prehnane strasit, ale podklada dane fakty oficialnymi vyskumami a konkretnymi pripadmi. Ak sa hlinik dostane do tela, male mnozstvo vie telo vylucit, vacsie mnozstva sa ukladaju postupne do mozgu, kde po nejakom case mozu sposobit rozne ochorenia (napr. Alzheimer), neskor dokonca i smrt. Rad by som pochvalil verejnopravnu TV, kedze som film videl na STV2. Kazdemu odporucam - dozvedel som sa veci, o ktorych sa bohuzial bezne nehovori. Je dobre vediet, ze nie je zle obmedzit caste pouzivanie alobalu na desiatu (napriklad).

Ciernobiely komorny (sic) film z Francuzska 30. rokov. Znacne sarkasticka sonda do jedneho panstva, kde dojde "spravit karieru" - na prvy pohlad seda myska - mlada komorna. Tato jednoducha premisa sluzi na ukazku upadku mravov, na to, ze kazda rodina skryva nejake tajomstva. O co prekvapivejsie je, ze nova komorna nielen pristupi na dane pravidla hry, ona ich este vylepsi. Tajomnost, nejednoznacnost a nepredvidatelnost dalsieho vyvoja deja su najvacsie klady filmu. Skoda, ze zaver (naschval) nedopovie niektore otvorene temy. Jeanne Moreau v roli mladej komornej skvelo-skvela, zaujimavostou je, ze v roku 1964 vyhrala cenu pre najlepsiu herecku na festivale v Karlovych Varoch prave za tento film.

Je zaujimave sledovat, ako vacsina Allenovych filmov po roku 2000 prilis u kritiky neboduje (ono priznajme si, az tak originalne tie filmy nie su - ked uz nic ine, kopec podobnych filmov natocil predtym prave Woody Allen), ale mne sa nesmierne pacia. A potom z casu na cas natoci Woody nieco ine a kritika sa ide zblaznit. Pri Matchpointe som suhlasil, tunak uz menej. Ano, Cate Blanchett podala neuveritelny vykon, uz kolkaty krat v kariere. Ten Oscar, Zlaty Globus, BAFTA a ocenenie na asi kazdom vyznamnom festivale (po celom svete) nikoho neprekvapuje, ale film ako taky mi vela nedal. Nemam problem s depresivnymi filmami, ani postavami, pokial u mna postava alebo pribeh nejakym sposobom zarezonuje. Blue Jasmine mi nic take neposkytla, takze okrem skveleho herectva, peknej kamery a ukazky toho, ako postihla kriza americkych bohacov, som mal iba jeden velky sucit s hlavnou postavou (skor preto, ze jej nikto nepomohol ako kvoli jej osudu ako takemu). 6/10

Standardna "dnesna" komedia, kde si trulo razi svoju cestu nepristojnym svetom, aby nakoniec s pomocou veskereho usilia a stastia dosiahol svoje. A k tomu zopar prasackych vtipkov. Mne osobne Ben Stiller nevadi, vcelku mam rad jeho filmy, takze Along Came Polly nevytrca z jeho filmografie ziadnym smerom. Par scen vtipnych, ostatok klise. Ale kuknut sa to da. Philip Seymour Hoffman zas o dve triedy vyssie - kazdu scenu, v ktorej sa objavil si ukradol pre seba. 6/10

Dalsia trefa do cierneho od HBO. A pritom namet znie (pre mna) tak nelakavo. Prvych 20 minut je spoznavacich - s prostredim, s na prvy pohlad "sialenou", ci pre tych viac tolerantnych "nezvycajnou" (pokrocili autismus) Temple Grandin. No potom je to uz herecky koncert Claire Danes hodny absolutoria. Vyborny scenar, dobra rezia a dvojica Julia Ormond, David Strathairn jej vydatne pomahaju. Bravo, podat takuto temu sposobom, ze film dojme (a to vyrazne) a zaroven ukaze, ze kazdy tu ma svoje miesto, len si ho musi najst - klobuk dole. Nehovoriac o osvete ohladom autismu a poukazani na to, ze sa autistickych deti, ci dospelych netreba bat, naopak treba prejavit empatiu - vela krat nemusia byt az tak "mimo", ako to na prvy pohlad vyzera. Ale spat ku Claire Danes - bez prehanania zivotny vykon (a to asi aj do buducna, i ked nerad by som tuto talentovanu a stale velmi mladu herecku podcenoval), hodny vsetkych tych oceneni vratane Zlateho Globusu. Keby sa nejednalo "iba" o televiznu produkciu, stopercentne by mala v ruke aj Oscara. Vzdy som ju povazoval za dobru a peknu herecku, ale tu ukazala nieco, co nema kazdy. Totalne prevtelenie do uplne inej osob(nost)y, navyse zamaskovana a schudnuta na nepoznanie. Najlepsie vsak je, ze cely pribeh je zalozeny na skutocnosti a realna Temple Grandin stale zije a posobi ako profesorka a publicistka! 4 a pol hviezicky.

Tak to dopada, ked sa presvihne povodny termin. Po dopozerani revolucnej a paradnej jednotky, som sa uprimne tesil na pokracovanie (ci predkracovanie?). Rok na to zacal Rodriguez rozpracovavat napady a scenar a planoval obsadit do hlavnej role Johhny Deppa. Avsak cas plynul a Sin City 2 stale nikde. Medzicasom zomrela Brittany Murphy, ako aj Michael Clarke Duncan. Nakoniec sme sa pokracovania predsalen dockali, akurat ubehlo "zanedbatelnych" 9 rokov. To uz mohol Roberto fakt ten rok pockat a bola by dvojka aspon na vyrocie. Smola je, ze za tych 9 rokov je svet uplne inde a spravit rovnako vyzerajuci film vyzaduje aj daco navyse, napriklad premysleny pribeh so silnymi postavami. To druhe by aj bolo, to prve su tri nie uplne prepojene pribehy (ak neratame prostredie jedneho hriesneho mesta). Darmo tu hviezdi cela plejada hollywoodskych hviezd, darmo to vyzera cele coolovo, pribeh nema az na par vynimocnych scen co ponuknut. Tempo je tiez znacne pomale a po chvilke si divak na formalnu stranku tak zvykne, ze ju az tak velmi nevnima. Takze u mna no-go, hlasim navrat k paradnemu comicsu a Rodriguez nech toci radsej prehnaneho a hlavne lacneho Macheteho, nie taketo zbytocne drahe experimenty - Sin City 2 je najdrahsim filmom v celej jeho kariere a co sa tyka zarobkov, ide o slusny pruser - tam kde jednotka zarobila stvornasobok nakladov, dvojka ledva nahrabala polovicu svojho budgetu. Niet sa co divit.

Nemladneme...A uz aj Michael Douglas nam zostarol. Nieze by sa to udialo teraz cez noc. :) Nastastie je stale vyborny herec. A Diane Keaton uplne to iste. Klasik zanru Rob Reiner natocil tuctovu, neoriginalnu, no napriek tomu prijemnu melodramu (so stipkou humoru) pre starsich. Ono je to presne ten typ filmu, ktory nicim neprekvapi, ale spominani dvaja herci maju taku charizmu, ze bolo prijemne sledovat ich spolocne peripetie. Ako oddychovka na dlhe zimne vecery ok. Vhodne pre nasich rodicov a pre fanusikov Michaela a Diane. 6/10

Viac ako 5 rokov natacania, k tomu viac ako 3 roky skladania skvelej doprovodnej hudby dnes uz legendy Philipa Glassa (mimochodom ten vystupi v Juli v Bratislave!). A to najprv Phili Glass odmietol hudbu zlozit, lebo "on soundtracky nerobi". Vysledna hudba sa reziserovi tak velmi pacila, ze podla nej kompletne prestrihal cely film. Vysledok je skvely, co dokumentuju ceny divakov na festivaloch v Sao Paolo a Varsave (a este par dalsich oceneni). I ked sa jedna len o zostrih kratsich ci dlhsich zaberov bez jedineho komentaru, vypovedna hodnota je silna. Ako reziser povedal, nie je to boj proti slovu, iba niekedy takyto zostrih ukazok vplyvu cloveka na prirodu vypovie viac ako akykolvek komentar. Jedinecne dielo a u mna zazitok. Aj ked neskorsie Naqoyqatsi ma odrovnalo este viac (novsi, cize modernejsi film z technickeho hladiska a plus sviznejsie tempo). Priznavam, ze par zaberov bolo na mna pridlhych, ale i tak odporucam tento originalny film kazdemu. Ukazka toho, akou hybnou silou sa clovek stal.

Dokument, ktory strucne zhrnul zakladne info. Takze na osviezenie, co sa stalo a co vysetrovatelia zatial zistili, fajn. Ale nic navyse. Viac nevieme ako vieme. Hadam sa o tejto zahade dozvieme viac o par rokov v inom dokumente.

Asi najznamejsia filmova auto-nahanacka (spolu s tou z The French Connection) a jedna z najlepsich. Este aj dnes ma silu. Reziser spravil vyborny krok, ked naschval nedal do pozadia ziadnu hudbu - rev Mustangu a Dodgeu urobili atmosferu ako remen. Steve McQueen trval na tom, ze natoci vsetky sceny sam, pod natlakom svojej zeny ale predsalen par scen pustil kaskaderovi. No nie(len) vdaka legendarnej nahanacke je Bullitt dobry film. Je to v prvom rade prave Steve McQueen, ktory film svojou charizmou neuveritelne taha - tomu neustale kladie polienka pod nohy slizky politik v podobe genialneho Roberta Vaughna (ten sa po rokoch sam vyjadril, ze zo vsetkych postav, ktore hral, je najviac hrdy na to ako zahral Waltera Chalmersa). A potom je to este vcelku dobre vymysleny pribeh, ktory sa velmi pomalinky cely film rozmotava. Je pravda, ze na dnesne pomery je film velmi pomaly (takze pre niekoho to bude dnes uz nuda), ale mne sa naopak pacili dlhe a preto realisticke sceny, kde operacia strelneho zranenia netrva dve sekundy a kde vysetrovanie vrazdy nie je vyriesene v labaku behom jedneho poobedia. Realicnost je tou magickou velicinou, ktora ma vtrhla do deja a nepustila ani napriek velmi kludnemu tempu. Stary poctivy kus s neprehliadnutelnym hlavnym hrdinom a rovnako neprehliadnutelnou nahanackou. (Cinematik 2014)