Ten Druhy

Čakal som viac, než mi LAMB/ADA mohla ponúknuť.  Čiastočne som sa nechal oklamať, toto ani zďaleka nie je horor, ale tichá rodinná dráma zľahka okorenená fantastickými prvkami. A predsa som mal permanentný pocit, že sa niečo stane... To je vlk v ovčom rúchu, alebo satan, ktorý sa skrýva pod rúškom, hovoril som si pri pohľade na bytosť s ľudským telom a hlavou jahňaťa, no môj dojem bol skôr rozpačitý a komický. Biblická symbolika však bola zreteľná a zúfalí rodičia, ktorí stratili dcéru si privlastnili, čo im nepatrilo. Dúfal som, že je zarobené na poriadnu zápletku, ale nikto sa  výraznejšie neprejavil. To podstatné som sa dozvedel za 5 minút a ďalších 100 minút som počítal ovečky a sledoval každodenný život islandských farmárov, ktorí neboli zhovorčiví. Predpokladám, že každý, kto vysoko ohodnotí tento film, pochváli jeho metaforiku a povie, že je alegorický, no mne jednoducho nesadol.

Sklamanie a ľadová sprcha. Adela show má všetky predpoklady skončiť v žumpe televíznej zábavy, teda presne na mieste, odkiaľ čerpá svoje námety. Banášová, ktorá sa zatiaľ prezentovala inteligentným humorom, nonšalanciou a šarmom, teraz prepiera stokrát prepraný bulvár, podľa možností ten najprízemnejší. Možno je trochu nútená, ale predsa nie je nesvoja, čo je akiste zarážajúce. Štruktúra show, ktorú moderuje neprináša nič, čo by sme už nevideli. Realizátori tohto programu sa neštítia zájsť až za hranicu ľudskej dôstojnosti. Teraz mám na mysli najmä diel s Bartošovou, o ktorej rozpoložení určite niečo vedieť museli a predsa ho využili ako studnicu škodoradostných poznámok. Dojem z vyslaného redaktora s ilustračnými fotkami v pozadí, ktorý sa zjavuje na veľkej obrazovke a má osviežovať a rozbiehať vtipnú diskusiu, je prinajmenšom rozpačitý. V podstate je to len ďalšia z bŕzd programu, ktorému chýba invencia, základná filozofia a najmä jasný cieľ. Ale také plytké témy zrejme nevylepší ani nápadité spracovanie.

Kolumbijská ducharina je vcelku poriadna rarita, keďže málokto si spomenie, okrem telenoviel a niekoľkých drám, na nejaký horor z tejto krajiny. Za milión dolárov ide o zaujímavý projekt mladého režiséra (Juan Felipe Orozco) s presvedčivo vytvorenou atmosférou, dobrým výberom hercov a vhodným hudobným doladením. Isté kvality tohto hororu potvrdzujú aj správy aj o pripravovanom americkom remake s Nicole Kidman v hlavnej roli. Inak Al final del espectro obsahuje plno klišé, najmä ázijských ghost hororov, na čele s čiernovlasou vlasaticou, dievčaťom vyliezajúcim z obrazovky, ktorej mokré vlasy neomylne padajú do tváre. Horor sústreďuje pozornosť na osamelo žijúcu mladú ženu (Noëlle Schonwald), ktorá má strach z medziľudských vzťahov a verejných priestranstiev, preto sa izoluje vo svojom byte a do jej života vstupujú prízraky. Tento horor kladie známu otázku: či možno veriť tomu čo vidíme. V mladej hrdinke rastie podozrenie, že jej susedia sú duchovia. Vega je agorafobička, ale jej strach sa časom mení na iný druh strachu - klaustrofóbiu a evokuje potrebu úniku z malého izolovaného sveta. Film mal dobrý potenciál.

Také uruguajské tapas, iným slovom vcelku vydarená jednohubka, teda remeselne zvládnutá "vyvražďovačka" s dobrou temnou atmosférou, efektívnym gore a uveriteľnými postavičkami. Skupinka divákov sa zíde v kine, niektorí nie preto, aby si pozreli Frankesteina, ktorého práve hrajú, ale aby sa ukryli pred dažďom alebo sa oddávali erotickým radovánkam. Je tu partička tínedžerov, mladý párik, jedna opustená slečna, asi 11 ročný chlapec, čo tajne pozerá tento neprístupný film, aj zanedbaný starec, ktorý nemá kam ísť... Film premieta mladá dcéra nemocného premietača a v hľadisku je vraždiaci psychopat (Come Ojos = Požierač očí). Medzi filmom na plátne a dianím v hľadisku je vždy nejaká súvislosť. Skrátka, je to film vo filme s množstvom odkazov, taká pocta talianskemu giallu a jeho pokračovateľovi: americkému slasheru. A dážď vonku zvýrazňuje nostalgiu.

Skupina mladých musí núdzovo pristáť s výletným lietadlom na ostrove neďaleko Seattlu. Ostrov je však neobývaný iba zdanlivo. Rodina, ktorá odmieta výdobytky modernej spoločnosti a žije v zbožnej viere podľa desatora, je od začiatku podozrivá. Asi päťdesiatročné deti bývajú s prísnymi rodičmi a správajú sa ako maloletí školáci. Zo strany hercov je to však nepresvedčivé teátro. Prehnaná starostlivosť o mŕtve dieťa, akoby bolo živé, ale presvedčivo vyzerá. Aj hrozivo. Ďalej je to už klasický slasher. Jeho nevýhodou je, že divák má možnosť vidieť prevažne len mŕtve telá: na útese, v lese, na pláži... Šialenej rodinke by možno viac pristal exploitation. V závere sa však karta prekvapivo obráti a posledná preživšia čudných obyvateľov vyhladí... Horor tak získa plusové body.

Pilot ma zaujal spôsobom rozprávania, ktoré vo svojej podstate popiera tradičný "americký hororový príbeh" a pripomína skôr surrealistické náhodné stretnutia bizarných udalostí. Nasledujúci dej sa odvíja na princípe voľných asociácii a dá sa len sotva predvídať, čo sa môže stať kameňom úrazu, pretože masový divák má rád všetko pekne predžuté a hneď úvode by rád vedel o čo ide. Zápletku príbehu zatiaľ chráni nepreniknuteľné tajomstvo. Napriek tomu však pilot sľubuje, že ho uspokojí strašidelnými scénami a čiernym humorom, často v nečakaných chvíľach a v obrátenom poradí. Mám také tušenie, že to bude ešte dráždivo pervezné, zamotané a mrazivé. Chlapík navlečený v čiernom latexe (pozri poster filmu) totiž nepôsobil ako manžel domácej pani, ktorá v závere zistila, že je tehotná.

Presne takéto filmy sa mi zarezávajú pod kožu. Vystavané na princípe kontrastov. Mrazivá tragédia presiaknutá atmosférou detstva.

Nikdy by som neveril, že Amiši, títo prostí poľnohospodári, mi pomôžu pochopiť hlboký význam milosti. Odpustenie naozaj lieči bolesť, hoci to znie ako fráza. Amish Grace je Alfa Romeo medzi televíznymi filmami.

V príbehu o mladej a krehkej krajčírke Thane z New Yorku 80. rokov, ktorá je znásilnená, sa všetko dôležité pre klasicky chápaný subžáner rape and revenge odohrá počas úvodných 20 minút. Veľmi opatrné scény sprznenia mladej dievčiny aj odplaty nasledujú bezprostredne za sebou. Oveľa drastickejšia je predzvesť znásilnenia (muž v maske zlého klauna) a jeho dôsledky (odstraňovanie tela). Situácia, ktorá vyvstane potom je naozaj veľmi bizarná. Thanu strašia vlastné predstavy, má dotieravého šéfa, zvedavú susedku a mrazničku plnú kusov rozporcovanej mŕtvoly. Čo s tým? Režisér Abel Ferrara sa zameriava na psychológiu hlavnej hrdinky, pozoruje zmenu Thany z bezmocného dievčaťa na akčnú ženu, ktorá už vôbec nerozpráva, ale vyjadruje sa iba streľbou z pištole. Svoju pomstu rozširuje na všetkých mužov, ktorých zabíja kdekoľvek hlava-nehlava. Hoci film Ms. 45 neobsahuje dynamický príbeh, je zaujímavé sledovať ako sa vyvinie. Myslím, že má čím prekvapiť, lebo nepredvídateľnosť je jeho hlavnou devízou.

Erwin Leder hrá sadistického maniaka excelentným spôsobom, akoby ním bol aj v skutočnosti. Veril som mu každý pohyb, gesto, reakciu. Filmový príbeh zachytáva psychopatov krátky pobyt na slobode, ktorý skončí presne tam, kde začal: vo väzení. Vo filme je len minimum rozhovorov postáv, pohyblivé obrázky sprevádza jeden súvislý vnútorný monológ psychopatického vraha. Svet videný jeho očani, je zároveň zrkadlom jeho čiernej duše - temný a zvrátený. Bezradný psík pobehuje a oňucháva kaluže krvi, zatiaľčo psychopat odťahuje stuhnutú mŕtvolu domácej pani. Také surové, neopracované a bezprostredné ako realita sama. Angst je film, z ktorého sála chlad. Chvíľami som mal husiu kožu.