Ten Druhy

Maria, llena eres de gracia je príbeh krehký natoľko, aby si divák uvedomil drsnú realitu latinskoamerického sveta. A tiež dosť osobný na to, aby poukázal na pálčivé spoločenské problémy. V jeho centre stojí Mária, maldé dievča z kolumbíjskeho malomesta, ktoré sa pokúsi vymaniť z ubíjajúceho stereotypu vlastného života. Hoci pracuje s kvetmi, jej existencia nie je ružová. Z nízkeho príjmu živí matku a sestru, ktorá vychováva dieťa bez otca. Film postupne odkrýva katastrofálnu situáciu hrdinky a ukazuje, že nemá šancu zlepšiť svoj život inak ako spôsobom nelegálneho zárobku. Stáva sa mulicou – teda ženou prenášajúcou drogy a vstupuje do sveta, v ktorom sú peniaze dôležitejšie než ľudské životy. Príbeh si naďalej zachováva komornú atmosféru a hoci je v ňom krvi pomenej, následky sú trvalé. Režisér prenikol do myslenia hrdinky a zachytil jej prerod z naivnej dievčiny na ženu uvedomujúcu si váhu skutočnej ľudskosti. K tomuto filmu som sa dostal náhodou a je pre mňa neklamným dôkazom, že aj z neznámeho titulu môže neočakávane vzísť niečo veľmi pôsobivé.

Tento historický film, ktorý František Vláčil nakrútil na motívy románu V. Kornera, rozpráva o rozporoch medzi rehoľnými dogmami a každodenným životom. Vláčil konfrontoval postoje a názory Ondřeja (Petr Čepek), ktorý túži po láske k žene a deťom, s krutými ideálmi a dogmami jeho priateľa bezcitného askétu Armina (Jan Kačer). Išlo o nadčasovú tému, prostredníctvom ktorej Vláčil vypovedal aj o spoločenskej realite 60. rokov 20. storočia, teda o rozpore medzi komunistickou dogmatikou a túžbou po slobodnom živote. Myslím, že film Údolí včel je dodnes divácky príťažlivý najmä kvôli svojmu výtvarnému riešeniu a myšlienkovej hĺbke.

Film Michaela Cimina neprináša výpravné obrazy vojnového ničenia, naopak vojnu vo Vietname necháva znovu prebiehať v psychike filmových protagonistov, ktorí sa k nej neustále vracajú v spomienkach a nedokážu sa zaradiť do priateľskej malomestskej spoločnosti, v ktorej vyrastali. Lovec jeleňov patrí skôr do skupiny rekapitulujúcich vojnových filmov, ktorý kladie viac otázok než odpovedí a viac ako spoločenské príčiny a politické dôvody vojny si všíma následky, ktoré nesie zanecháva na bežnom človeku. Vo filme sa síce zvýrazňuje etnický pôvod mladých vojakov, ale zaujímavý kontrast: potomkovia ruských emigrantov bojujúci proti komunistickému Vietnamu, ostáva nevyužitý. Lovec jeleňov je miestami veľmi uťahaný a rozvláčny... Mierne skrátenie aspoň o takých 15 - 20 minút by mu zrejme nezaškodilo, ba naopak, ešte by vylepšilo celkový dojem.

Jeden z pamätných hororov, ktoré vznikli v bývalom východnom bloku, ktorý si zakladá na postupnej gradácii deja a na mrazivej atmosfére . Vlčica je vlastne strašidelná gotická historka o prekliatej grófke zo zámku, ktorá sa z nevyjasnených dôvodov mení na vlčicu. Aj protagonista Wosinski je v podstate romantický hrdina, ktorý vzdoruje neznámej hrôze. Tento poľský horor narába s tajomstvom, obsahuje veľa znepokojujúcich podnetov, ktoré držia diváka v napätí až do prekvapujúceho a otvoreného konca. Navyše spracováva niekoľko zaujímavých tém ako posadnutosť, kliatba a odvrátenie od cirkvi, ktoré nikdy nestrácajú na diváckej atraktivite. A ešte: príšerné vytie vlčice v snehovej búrke je zvukom, na ktorý sa len tak ľahko nezabúda. Nazdávam sa, že Vlčica je aj s odstupom času pôsobivým diváckym zážitkom. Dávam 5 hviezd, a nielen z nostalgie.

Duchársky horor o posadnutej bábike, založený na miestnej legende o prízraku mŕtvej dievčiny, ktorá tragicky zahynula pri návrate z prvého svätého prijímania. Príbeh sa odohráva na konci 80. rokov minulého storočia, v  nejakom španielskom malomeste. Oživenie historickej doby prostredníctvom rôznych rekvizít, kostýmov, účesov a podobne je veľmi vydarené a patrí k tomu najlepšiemu. Sympatický je tiež kasting. Mladí herci naozaj dôveryhodne hrajú stretnutie s nadrirodzenom. Atmosféra graduje a je strašidelná, ako aj duch, ktorý opakovane šepká nepríjemným uhrančivým hlasom: "Stratila som bábiku. Je úplne sama a je jej zima". (To je aj slogan hororu, ktorý môžete vidieť na plagáte.) Mladí hrdinovia sú v ohrození, preto sa snažia odhaliť tajomstvo a pátrajú na vlastnú päsť. Problém je však ten, že sú na falošnej stope. V závere je už jasné, že skôr ako na  to dievča sa mali zamerať na niečo iné...  Vo filme je pomerne veľa opozeraného klišé, ale napriek tomu má šmrnc a nenudí.

Od začiatku to veľmi dobre odsýpa, fajnovo vybudovaná atmosféra, napätie, žiadny zbytočný šum, aj vedlajšia linka so školským šikanovaním  tam dobre zapadá. V hre je viacero možností, akým smerom sa príbeh vyvinie, a to nehovorím o tom, že to celé ťahá detský herec!  V druhej polovici prišla aj poriadna akcia, ale potom bol už obraz pre mňa príliš tmavý. Hoci som sedel v prednej rade amfiteátra, mal som občas problém rozoznať, čo sa deje.

Mám rád túto sériu, no nepotrpím si na nostalgiu, je lepšie, keď sa veci posunú ďalej. Tento film si hľadá vlastnú parketu, hoci sa tu stále používajú pôvodné nástroje na detekciu a lapanie duchov, spolu s autom Ecto-1, ktoré už pôsobia ako historické artefakty a teraz sú skôr zábavné.  Príšery sú takisto nezmenené. Nedesia a vyzerajú len rozprávkovo. Práve preto nás cestou do 80. rokov sprevádzajú deti, ktoré film naozaj dokážu utiahnuť až do chvíle, keď sa vytvára zdanie, že duchov už nezvládnu. A vtedy je jasné, že prídu na pomoc všetci dávni hrdinovia Ghostbusters, dokonca aj Harold Ramis in memoriam ako hologram, aby si vychutnali záverečný aplauz.  Prevažne som sa výborne bavil, len občas tomu padala reťaz, napríklad keď deti v škole na hodine pozerali Cuja a Chuckyho a bol v tom účel a čistý kalkul. Celkovo je to urobené dobre: s rešpektom, no nie s prílišným obdivom. Myslím, že si na svoje  prídu rovnako skalní aj diváci novej generácie.

Je to verný obraz tejto doby,  nekompromisná politická satira, ktorá nás núti zamyslieť sa komu, resp. čomu veríme. Dnes môže spadnúť ničivá kométa, alebo sa rozšíri smrteľná epidémia, zajtra sa zjaví trebárs Ježíš, ale s nikým to nepohne, no zopár chytrákov nájde vždy spôsob ako sa na tom obohatí a ostatní za to zaplatia. Peniazmi, životmi. Armageddon je dobrý biznis a show, tisíce mŕtvych sú len vedľajšie straty. Don´t Look Up, k zemi hľaď, drž hubu a krok! Sociálne siete a všetci influenceri sveta naozaj takto debilizujú spoločnosť, žijeme túto komédiu, ktorá už ani smiešna nie je,  zaujímavé, ale dosť modelové, myslím tento film, lebo s tou fikciou, čo žijeme sa asi zase nič nestane.

Oceňujem odvahu a chrabrosť, s ktorou sa tvorcovia pustili do filmového spracovania námetu, ktorý je veľmi literárny. Rozprávač, ktorý knižný príbeh posúva do nadosobnej a nadčasovej roviny, vo filme nemá až takú veľkú moc, hoci preberá aj úlohu literárnej „bielej postavy“, no má však ženský hlas poľudšťujúci  drsnú realitu a zvýrazňujúci emócie. Film je oveľa depresívnejší ako kniha, po dopozeraní zostal vo mne oveľa väčší pocit zmaru a beznádeje, a to som román čítal dvakrát. Postavy, ktoré sú výrazné a dôležité v literárnej predlohe, napr. Jožova krstná Hana Meľošová, sú tu na úrovni komparzu, naopak viac priestoru a významu nadobúda jej manžel (T. Maštalír), ktorý upozorňuje na negatívne javy na slovenskej dedine začiatkom 20. storočia. To platí aj pre epizodickú postavu Makovho biologického otca Gregora Biaľoša, ktorý tu doslova zažiari v skvelom podaní A. Bártu. Takisto J. Bárdos v roli Maruše je presvedčivá: krásna i rapavá. Nechápal som ako sa mohla utopiť, i keď zámerne, v sude s teplou vodou na pranie bielizne, nerozumiem tomu ani teraz po filme. Jula, ktorá je v románe priam stelesnenie utrpenia, úbohá chudera, ktorá dokonca žiada manžela Jozefa, aby ju zbil ("Jožko, veď ma len zbi! Ľudia ani neveria, že sme muž a žena."), vo filme oslňuje vnútornou krásou a vôbec nepôsobí ako mrzáčka. Až takú peknú som si ju na základe literárnej predlohy nepredstavoval. J. Kvantiková postrčila Julu do vyššieho levelu. Jozefa Maka mohol hrať ktokoľvek, veď je to človek ako milióny obyčajných ľudí, no D. Hartlovi sa podarilo stvárniť nielen túto vlastnosť, ktorú hrať ani nemusel, ale i nezdolnosť a silu čeliť nepriazni osudu. Predsa som však očakával niekoho silnejšieho, kto by vyzeral menej chlapčensky... Jozef Mak tvrdo makal ako drevorubač, vláčil ťažké vrecia na dunajské lode a navyše je to posledný preživší, v podstate všetci jeho blízki tragicky zahynuli. Zato Jožovho brata Jána Maka som vďaka J. Lojovi nevnímal až natoľko záporne. A nakoniec to, čo so sebou dorobila D. Mórová v roli Makovky si zaslúži poklonu. Tvorcovia sa držali predlohy a súčasne ju svojsky interpretovali. Hoci kniha ponúkla na záver istú katarziu, film je zničujúci, toto je peklo na Zemi, kde postavy nemajú šancu dožiť sa staroby, no možno zafunguje ako silná facka; nebuďte pasívni, preberte sa.

Spracovaná veľmi vážna téma, Rezniček tentoraz doplatil na svoju nadprácu, ale zaujala ma iná vec,  a to prienik do súkromia pána ombudsmana. Pelan spáva so svojou 18 ročnou bývalou študentkou? No to už je trocha moc, v tomto kontexte mi to nesedí, veď to nie je kamarát do dešte po 30 rokoch...