edie sedgwic

Nadherny a zaroven divacky velmi narocny film. Priznam sa, ze knihu som necitala (udajne je ovela komplexnejsia), napriek tomu ma dej zasiahol a trpela som spolu s hlavnymi hrdinami. Vela toho nenarozpravaju, ich emocie k vam vsak prenikaju z kazdeho poru ich tela. Paci sa mi, akym sposobom do seba postupne jednotlive kusky pribehu zapadali a ich spontanna prepletenost. Film ma natolko zasiahol, ze som sa rozhodla precitat si knihu, aj ked to obvykle byva opacne.

Pre mna velmi prijemna sexisticka zabava. Vela nasilia, zbrane, rychle auta a zeny s velkymi prsiami. Russ Meyer sa na nic nehra a presne to mam na nom rada. Vo filme sa nonstop nieco deje a takisto je tam mnoho necakanych zvratov. Vlastne presne to, co som od neho ocakavala :).

Vec sa ma tak, ze cim viac Sorrentinovych filmov pozeram, tym viac sa ho neviem nabazit. Jeho hrdinovia to nikdy tak uplne nemaju v hlave v poriadku presne ako on, ale prave to ich robi jedinecnymi. Cely film v sebe nesie akusi beznadej, nemoznost vymanit sa z pazurov vlastneho osudu. Reziser ukazuje na viacerych pribehoch, ako sa clovek ocitne uvazneny vo vlastnom nestasti a co je najhorsie, este ho aj bez slova prijme. V hlavnej ulohe skvely Toni Servillo, ktoreho uz teraz mozeme pokojne zaradit do siene velikanov nielen talianskej, ale svetovej filmografie.

Reziser sa velmi srdcervucim sposobom pokusa nadrziavat samovrazednej atentatnicke a donutit divaka aby s nou sympatizoval a neodsudzoval ju. Na mna vsak ta hra ktovieako nefungovala. Po vizualnej stranke je to kvalitny film a vzdy ocenim neopozerane tvare, ktore este k tomu vyborne hraju, napriek tomu reziserovi na jeho hru na city neskocim. Nasilie nie je riesenie a samovrazedne utoky uz vobec nie. Bez kompromisu.

To neustale skriekanie mi postupne zacalo liezt na nervy a ked prisla scena s monstrom tak som jednoducho uz dalej nemohla. Mozno som tomu mohla dat este jednu sancu ale prislo mi to tak strasne stupidne az som mala pocit ze som v Palace Cinemas na nejakom trapnom hollywoodskom horroriku.

Problem tohto serialu je, ze tu uz takych bolo stovky. Vyhoda tohto je vyborne herecke obsadenie a k tomu taka zvlastna farebnost a prichut, clovek pri pozerani takmer citi vonu cerstvo upeceneho chleba. Neviem, ci sa tvorcovia zrazu zlakli prilis pomaleho tempa alebo bola nizka sledovanost, ale posledne 2-3 casti naberu taky rychlu spad, az sa da povedat, ze su sflaknute.

Dalsi dovod, preco sa oplati pozerat slovenske filmy. Cely film ma v sebe nieco nadherne tajomne, ktore zostane ukryte a dava mu nadych magickeho realizmu. V jednoduchosti je krasa a tento film je toho dokazom.

Obsadenie Madsa Mikkelsena do role Hannibala bol vynikajuci tah, v zvysku serialu som sa vsak tak trochu stracala. Snazi sa tak trochu sokovat obludnostou vrazd, ale uz som taka otupena, ze som ich komplexnost ocenit nevedela ocenit.

Ja aj celkom chapem tu metaforu a ocenujem jej spracovanie, napriek tomu mi bolo miestami trochu trapne. Postavy to s grotesknostou tak trochu prehnali.

Kedysi davno som zacala pozerat tento serial a bola som tak trochu znechutena. Potom som vsak nan pocuvala tolko chval az som sa rozhodla dat mu druhu sancu a tentoraz to vyslo. Serial ma chytil svojou divnostou a tou juzanskou vysinutostou, ktora ma vzdy fascinuje. Urcite sa pustim aj druhej serie.