Dado

Štýlová obhliadka Hollywoodu na konci 60. rokov a dobových reálií, ktorá popri skvostnej výprave necháva vyniknúť predovšetkým skvele zohratej dvojici DiCaprio - Pitt. V pamäti mi toho ale pravdepodobne zostane ešte omnoho viac - od epizódnych úloh viacerých známych mien súčasnej kinematografie, cez vynikajúco poskladaný soundtrack, ktorý som si hneď po zhliadnutí filmu musel zadovážiť, až po režisérom už v minulosti odskúšané svojské pohrávanie sa s alternatívnou históriu. Zrejme predovšetkým zásluhou ideálnej súhry týchto prvkov mi vo výsledku vôbec nevadilo umiernené tempo, v ktorom sa značná časť filmu nesie. Scenár v nej pritom nemá za úlohu ani tak pracovať s plnohodnotným príbehom, ale skôr nás prostredníctvom spomínanej exkurzie úspešne doviesť k očakávanému vyvrcholeniu. V týchto okamihoch som si paradoxne prvý a posledný raz počas celého sledovania v duchu vravel, že to Tarantino mohol naškrabať ešte o niečo lepšie, predovšetkým v zmysle rozsahu a údernosti záverečných scén. (90%)

Technicky skvelé, a to ani nemusím použiť obligátnu frázu "na slovenské pomery". Práca s kamerou a zvuk dodávajú filmu tú očakávanú hustnúcu atmosféru už v opustenej budove psychiatrie a po presune do hôr ju ešte viac umocňujú. Celé dianie je však príliš zbrklé, až mám pocit, že orientovať v jednotlivých súvislostiach som sa dokázal iba vďaka znalosti knižnej predlohy. Tento nedostatok však má šancu aspoň do istej miery napraviť formát trojdielnej televíznej minisérie, čo sa však nedá povedať o hercoch. Tomáš Maštalír a Dávid Hartl stvárňujúci vedľajšie postavy sú skvelí, čo je však vo výsledku možno skôr škoda, keďže tým výrazne zatieňujú zvyšok obsadenia, ktoré spĺňa maximálne parametre nekonečných slovenských telenoviel. Film tak celkovou kvalitou príliš neprekvapil, no i napriek tomu som rád, že sa domácej produkcii aspoň z času na čas v kinách takto zadarí. Snáď sa v budúcnosti dočkáme aj adaptácií iných Karikových kníh, predovšetkým o dilógii Na smrť som presvedčený, že by dokázala výrazne zarezonovať aj ďaleko za hranicami našej malej krajiny (to by však chcelo asi "trochu" vyšší rozpočet). (60%)

Bizarná a v mojich očiach nie práve najpodarenejšia kombinácia hororu a komédie sa po dvoch rokoch dočkala pokračovania, v ktorom k tejto dvojici režisér a scenárista v jednom bez okolkov prihodil aj poriadnu dávku sci-fi. A ono to tentoraz prekvapujúco funguje! Samozrejme, ani zďaleka nie bezchybne, no i tak ide v porovnaní s predchodcom o krok vpred takmer v každom ohľade. Dianie je síce rovnako bláznivé, no tentoraz o poznanie vtipnejšie a vďaka spomínaným sci-fi prvkom, hoci nie príliš premysleným, aj originálnejšie. Obrovská osobná dilema hlavnej hrdinky navyše prináša dostatočný priestor na to, aby jej predstaviteľka mohla konečne ukázať, že jej herecký rozsah je širší než pár otrávených grimás pri x-tom prebudení sa do toho istého dňa. Pokiaľ si séria udrží tento stúpajúci trend, rozhodne nebudem otáľať so zhliadnutím prípadného pokračovania tak, ako tomu bolo tentokrát. (70%)

Príbehy zachytávajúce 2. svetovú vojnu a jej následky majú stále čo ponúknuť a ani The Aftermath nie je výnimkou. Oplýva predovšetkým znamenitou výpravou a vskutku svedomitým vyobrazením zdevastovaného Hamburgu. Príbeh ladený do tónov romantickej drámy ma však príliš neuchvátil; nemôžem ho síce označiť za nezáživný, no vzhľadom na spomínané obdobie na mňa dej pôsobil tuctovým dojmom. Ako celok to v tomto smere popri presvedčivej hereckej dvojici Keira Knightley - Jason Clarke (Skarsgård taktiež nie je márny, no skôr mi prišiel ako magnet na ženské publikum) dvíha čiastočne nahor záverečné rozuzlenie, ktoré napokon dalo celej zápletke dovtedy neočakávanú hĺbku. Vyzdvihnúť okrem toho musím vedľajšiu dejovú líniu s nacistickým odbojom, ktorá ma aj napriek obmedzenému priestoru dokázala zaujať a rozhodne by som nepohrdol samostatným filmom venujúcim sa práve tejto téme. (65%)

Ďalšia z radu sólových komiksoviek od Marvelu, pri ktorých naberám dojem, že by som si bohato vystačil s jediným komentárom, ktorý by som po menších úpravách mohol aplikovať pri každej z nich. Pokračovanie Ant-Mana je tak podľa očakávaní nenáročnou nahláškovanou jazdou, ktorej príchod po tretích Avengeroch trochu nečakane pomáha a zaoberanie sa záchranou stratenej matky je oproti "bežným" snahám o zachovanie existencie našej matičky Zeme príjemnou zmenou. Podobne, ako v prípade Strážcov galaxie, u mňa i tentoraz v porovnaní s prvým dielom viac zabodovalo pokračovanie. (65%)

Akčnejšie, dramatickejšie, audiovizuálne okázalejšie a konečne zahŕňajúce takmer všetkých obľúbených supehrdinov. Tak znie stručné súhrn dojmov z tretích Avengerov, ktoré zrejme majú najväčšiu zásluhu na tom, do akých výšin vyhnali fanúšikovia hodnotenie snáď najočakávanejšie komiksového filmu v dejinách. Po niekoľkých dňoch sprevádzaných postupným opadnutím prvotného nadšenia však musím konštatovať, že vypichnuté body z úvodu komentára sú iba luxusnou pozlátkou, ktorá pod povrchom skrýva typickú marvelovku - strhujúcu, vtipno-trápnu a hlučnú, avšak bez akéhokoľvek skutočne výrazného momentu či inovácie, ktorá by vo mne rezonovala dlhšie než pár hodín. Navyše, snaha o emotívny záver ma na rozdiel od iných nechala úplne chladným. To však má na svedomí samozrejme skutočnosť, že väčšina týchto srdcervúcich udalostí má v rámci MCU aj tak len dočasné trvanie. (75%)

Pokiaľ by si tempo a zábavnosť tej prvej udržalo aj zvyšných päť poviedok, nepovedal by som ani pol slova. Nanešťastie už rozprávanie o lupičovi-smoliarovi, ktoré nasleduje po úvodnej Balade Bustera Scruggsa, prudko padá do monotónnych a neoriginálnych vôd, na ktorých vlnách sa následne nesú aj všetky ostatné príbehy. Ten záverečný je navyše scenáristickým kŕčom ohromných rozmerov a z pôvodne uvažovaných troch hviezd ma pri hodnotení najnovšieho diela mojich "obľúbených" bratov Coenovcov donútil ísť ešte o stupienok nižšie. (45%)

To, že súkromný rebríček najlepších zhliadnutých filmov z roku 2018 budem upravovať aj nejaký čas po jeho uplynutí, som samozrejme predpokladal. Nerátal som však s tým, že mi do tohto poradia výrazne zasiahne akási nemecká dráma, o ktorej existencii som až donedávna ani len netušil. Asi aj vďaka tomu ma príbeh dvoch východonemeckých rodín, ktoré sa koncom 70. rokov rozhodli utiecť do SRN vo vlastnoručne zostrojenom balóne, tak výrazne oslovil. Je nepochybne namieste vyzdvihnúť kvalitnú výpravu či vynikajúce herecké výkony, no to, čo vo mne bude rezonovať najdlhšie, je jednoznačne atmosféra filmu. Budovanie ťaživého napätia začína prelínaním záberov z príprav na veľký útek s úzkostlivým pátraním tajnej polície a v záverečných minútach vrcholí priam neuveriteľne napínavým a strhujúcim spôsobom. Nemeckú kinematografiu budem odteraz určite sledovať omnoho pozornejšie. (90%)

To, čo nám BlacKkKlansman predostiera, technicky funguje bez rušivých zádrhov, či už hovoríme o rovine vážnej alebo odľahčenej. Rovnako tak herci stvárňujú rozmanité charaktery skutočne kvalitne, v prípade Washingtona a predovšetkým Drivera dokonca pôsobivo. Prečo teda iba tri hviezdy? Vysvetlenie je prosté - nedokážem sa zbaviť pocitu, že samotný námet postráda filmový rozmer. Prefíkaná infiltrácia černošského policajta do miestnej pobočky Ku-klux-klanu (hoci také ťažké to zrejme nebolo, keďže väčšinu členov očividne tvorili vidláci s vyššou telesnou teplotou než hodnotou IQ) sa na prvý pohľad javí ako pútavý materiál. Pokiaľ však verím v schopnosť Spika Leeho vierohodne zachytiť historické reálie, potom tieto udalosti nesprevádzalo nič natoľko výnimočné a pamätihodné, aby si vyslúžili viac než jednu zaujímavú reportáž v novinách. Najhoršie na tom v konečnom dôsledku je, že divákovi tak pravdepodobne najvýraznejšie v pamäti utkvejú záverečné zábery zo Charlotsvillu, ktoré sú samy osebe nesmierne silné, no vo filme pôsobia ako päsť na oko. (60%)

Najväčšia prednosť, ktorou Bandersnatch disponuje, je samozrejme snaha predostrieť ľuďom interaktívny príbeh, ktorý z nich dokáže spraviť niečo viac, než len pasívnych divákov. A v tom zároveň spočíva aj jeho najvýraznejšia slabina. Zahrávanie sa nielen s osudom postáv, ale i trpezlivosťou účastníka pred televíznou obrazovkou, dokáže za určitých okolností z pôvodne zábavného konceptu ľahko skĺznuť k otravnému, ba priam ubíjajúcemu výsledku, ktorý prehluší inak pozitívne pocity. Chápem, že vo svete Black Mirror bolo zrejme nevyhnutné vytvoriť svojskú nadstavbu (kvôli spoilerom nebudem konkretizovať) k už beztak originálnemu poňatiu, no napriek tomu sa nedokážem ubrániť dojmu, že menej mohlo v tomto prípade predsa len znamenať viac. (65%)