Nag0

Komédia, dráma a thriller. Po hodine sledovania tejto kórejskej produkcie by bežný divák azda aj pozabudol, že tento film nie je výsostnou komédiou. Prezentácia hlavných postáv s ich ekonomicko-spoločenským postavením, životným štýlom, dômyselnosťou a vynaliezavosťou síce v retrospektíve nesedí nejak úžasne, ale pre komediálne zameranie prvej polovice filmu sa jej absolútne nič nedá vytknúť. Postupná prešibaná infiltrácia buržoáznej domácnosti rôznymi členmi ústredného zoskupenia je proste famózna. Človek sa nevie dočkať ďalšieho strategického kroku v obliehaní luxusom presýteného obydlia, pričom scéna večere po asi hodine filmu, sťa by reprezentácia tureckej hostiny v ruinách Konštantínopolu završuje toto načrtnuté ťaženie. V tomto bode ale nastáva zvrat, a na scénu sa dostáva už skoro zabudnutá dráma a thriller. Zvrat je to teda nečakaný a drastický, a obávam sa, že budem patriť do skupiny ľudí, ktorej až tak nesadol. Už spomínaná dômyselnosť a vynaliezavosť si dávajú pohov, sympatie k postavám sa vytrácajú, dejové zvraty evokujú pocit nepochopenia a neadekvátnosti, no a samotný záver poskytuje len neprepracovanú pointu, ktorá za chvíľu vyšumí z hlavy. Takže po slušnom rozbehu prišlo sklamanie, a musím sa už myslím že po tretí krát za sebou prikloniť k trom hviezdam pre kórejský film, čo ma opäť mrzí.

Málo času, rýchle ústa, výprava potiahnutím kulisy do záberu, efektné a efektívne, bez straty prehľadu. Určite na niekoho počudovanie je toto môj prvý Wes Anderson a áno, farby sú sýte, kompozície premyslené a príbeh rozprávkový. Čo dodať, short & sweet a pre mňa len s jednou gigantickou príbehovou dierou, takže sa vidíme opäť a pravdepodobne onedlho pán Anderson.

Triezvy a autentický scenáristický klenot, ktorý ostáva nad vecou, a ktorý sa vzhľadom na tému zázračne vyhýba premrštenej sentimentálnosti. Každý z osudov hlavných aktériek má čo ponúknuť, každý prezentuje kus o niečo odlišnej príbehovej linky, inej perspektívy, inej problematiky, ale nikdy neodvrácujúci zrak od ústredného motívu. Síce som zaregistroval istú chvíľkovú kostrbatosť vo vývoji jednej z týchto postáv, pričom záverečné rozuzlenie pritlačilo na pílu v osudovosti na môj vkus dosť signifikatne, na celkový dojem to nejaký závratný efekt nemalo, čo pre tento krát vyjadrím silnými štyrmi hviezdami.

Idea ľúbostného trojuholníka je všeobecne známa, avšak v tomto prípade je obávam sa potrebné na opísanie komplexnosti romanticko-sexuálnych eskapád hlavných predstaviteľov skočiť do o niečo hlbších geometrických vôd. Neortodoxné vykreslenie vzťahovej dynamiky a kompozície aktérov diváka dosť expresne posúva od klasického ľúbostného polygónu s tromi vrcholmi najskôr k navýšeniu týchto vrcholov na štyri, a teda k transformácií na o niečo pikantnejší tetragón, pričom postupom deja a nástupom nového hispánskeho vrcholu, nás tento privádza v synchronizácií s ostatnými vrcholmi k pentagonickému vyvrcholeniu tejto občas nie príliš dobre zahranej ságy, hlavne teda vo sférach amerického osadenstva. Ak by sme dokázali pridať dostatočný čas k tejto postupnej geometrickej transformácií, som si istý, že pri nastolenom tempe by bol ľúbostný euklidovský priestor čoskoro vyčerpaný, a nám by neostávalo nič iné, len sa posunúť od pána Allena k niečomu tvarovo menej exotickému, a tvárovo viac konzistentnému.

Dune nejakým nevysvetliteľným kauzálnym sledom udalostí prischlo moje 1000. hodnotenie na tejto platforme, a som teda rád, že nemusím začínať druhú tisícku nejakým odpadom, práve naopak. Zameriam sa na príbehovú líniu, keďže pozitíva v podobe kulís, zvuku, či CGI ostali zachované, pričom bojové scény sa priam zlepšili. Prvej časti Duny som vyčítal okrem iného veľa sľubov a málo dodávok proaktívneho prístupu hlavnej postavy, v časti druhej však čuduj sa svete Paul sťa by Mohamed na steroidoch pokračuje v nastolenom tempe z poslednej pätiny prvej časti, ba ku koncu priam presahuje očakávania v podobe metaforických kalerábov, ktoré mi boli natlačené do hlavy naposledy. Je to nepochybné zlepšenie, pričom tomu ani nemôžem vytýkať to, že ako Paul, tak aj kvázi nový záporák (ktorý mi v istých pasážach nesmierne pripomínal hlavného zombie z Ja Legendy) sa len priamočiaro hrajú na tomto mimozemskom pieskovisku, nasledujúc svoje predurčenie. Z iného mužského osadenstva spomeniem len cisára, ktorý bude nepochybne ten najslabší článok celej tejto reťaze, a Stilgara, z ktorého sa vykľula celkom dosť sympatická postava. A teda zatiaľ čo chlapci sa hrajú na piesočku, tie primárne nitky ako by boli ťahané tými skutočnými spicegirls. Chani, Jessica a dokonca aj cisárova dcéra majú čo povedať, ich akcie sú o niečo viac nevyspytateľnejšie v porovnaní s mužským osadenstvom, a celkovo dejovej línií pridávajú hlbší rozmer, pričom sú tu náznaky príchodu novej spicegirl, ktorá by mohla tiež zásadnejšie zamiešať kartami. Summa summarum ak by boli tieto dve prvé časti unifikované, určite by som im nedal menej ako 4*, čo znamená, že na vyváženie misky váh v tomto prípade siahnem po najvyššom hodnotení, pričom skutočné rozuzlenie, sa podľa všetkého dostaví v tretej časti tohto solídne sa vyvíjajúceho púštneho monumentu.

Lynch je schopný zvoliť adekvátnu dávku mystérie, vzbudiť záujem o postavy, či prekvapiť časovaním rozum ochromujúcich scén, avšak v tomto prípade to pokrivkáva na všetkých týchto frontoch. Úvodná epizóda nastavuje latku relatívne vysoko, vytyčuje hlavnú dejovú líniu, okruh neznámeho, prezentuje kvantum potencionálne zaujímavých postáv s prísľubom postupnej gradácie odhaľovania tejto nateraz len sčasti odkrytej mozaiky. V ďalších epizódach sa vynára zopár odpovedí, no poväčšine sa vynárajú nové otázky, avšak s ohľadom na hlavnú dejovú líniu idú skôr horizontálne ako vertikálne, a niekoľko z nich neznie práve zaujímavo, čím začína škrípať už spomínané dávkovanie mystérie. Tu nastáva hlavný problém, a to s pôvodne načrtnutým kvantom postáv, ktoré postupom času azda všetky disponujú nejakou internou mystériou či tajomným prepojením s inou postavou. Aspoň polovica týchto postáv nemá priestor niečím zaujať, a teda sondy do ich problematiky len zbytočne naštrbujú pre diváka načrtnutý vzťah s hlavnejšími postavami, ktoré následne tiež trpia nedostatočným priestorom, čím pre zmenu trpí už spomínaný záujem o tieto postavy. Napokon sa ocitáme v poslednej epizóde kde prichádza čas hlavolamov, a aspoň ja som sa ocitol v situácií, kde mi bolo prakticky ukradnuté, kto komu čo kde spravil. Možno je to celé celkom pekne zabalený darček, ale záujem o jeho obsah bol zo mňa obávam sa postupne a zdá sa, že do veľkej miery nenávratne odstránený.

Táto trojdimenzionálna fiktívno-retrospektívne-aktuálna dejová línia, ukrýva v každej svojej zložke kus toho pravého orechového, či už je to v podobe postavy detektíva, stretu rôznych ekonomicko-sociálnych vrstiev v romantickej eskapáde či emočné úskalia nóbl umeleckého života. Najviac priestoru dostáva fiktívna časť, v ktorej som vyššie uviedol ústredný bod detektíva, ktorý ale určite nedokázal utiahnuť zvyšok nie príliš súrodého sledu udalostí a jednania postáv, čo obávam sa dosť podrýva celkové vyznenie filmu. Ironické ale je, že práve táto časť disponuje uspokojivým vyústením, na rozdiel od restrospektívno-aktuálnej dejovej línie, kde nám je predostrený nevyvážený až zbrklý záver, ktorý opúšťa diváka v dosť nevhodnom momente, a kvázi len podčiarkuje nešťastnú ambivalentnosť celého diela.

Ako fanúšik kolapsov vlnových funkcií, gravitačných singularít či obecnejších myšlienok ľudí, ktorí stáli za týmito ideami, som si v istých momentoch deja celkom prišiel na svoje. Einstein, Bohr či Heisenberg ako otcovia podoby fyziky, ako ju dnes poznáme, boli síce sporadicky a limitovane, ale predsa len rad za radom prezentovaní na plátne, a dokonca im bolo umožnené predniesť niekoľko viac ako priemerných replík, čo vidím ako veľké plus. Hlavné pódium patrilo pravdaže Oppenheimerovi a jeho súkromnému, profesionálnemu a občianskemu životu, pričom z nejakého dôvodu bol dôraz kladený na život posledne menovaný, čoho som až taký fanúšik už teda rozhodne nebol. 10 megatonový náklad o záživnosť ochudobneného politikárčenia si odkrojil vskutku nemalý kus z 3 hodinovej dĺžky filmu, pričom to bolo hlavne na úkor vykreslenia súkromného života hlavnej postavy, jej romantických vzťahov, ktoré sú tu fakt len na periférií, pričom vzťahy rodinné priam postrádali existenciu. Záchrana sa síce stále prezentovala v podobe vykreslenia projektu Manhattan (a to hlavne vo fáze testu), či rôzneho apelovania na problematickosť charakteru tohto nukleárneho závodu (ktoré sa vynáralo po celej dĺžke filmu s vyvrcholením na konci), pričom na pílu sa ale ani v týchto ohľadoch príliš netlačilo, čo opäť len poukazuje na trochu nevyužitý potenciál načrtnutej látky. Síce teda trošku ostávam kývať hlavou nad pomerom vyobrazenia životných úskalí hlavnej postavy v tejto biografickej dráme (čo má taktiež za následok, že za nejakým nukleárnym posolstvom sa skôr vydám za Kubrickom), Nolanov obsiahly dej ale určite neurazí, a má potenciál priniesť bežnému divákovi nejednu myšlienku na zamyslenie, prípadne mu priblíži scény z jedného z najdôležitejších období ľudskej histórie, ktorého dopad sme ešte stále naplno nepocítili.

3 (aj keď silné) hviezdy, a to som fanúšik púštnych scenérií. Villeneuve mi už jeho niekdajším sci-fi počinom, ktorý som mal možnosť vzhliadnuť v kine (Arrival), priniesol istú dávku obtiaží pri vstrebávaní dejovej látky, a obávam sa, že druhý sci-fi pokus nie je na tom o nič lepšie. Duna je krásna. Monumentálnosti vyobrazenia rôznych technologických či živočíšnych kolosov, vynárajúcich sa spod hlbín vody či piesku, klesajúcich, stúpajúcich či len tak sa vnášajúcich s adekvátnym hudobným doprovodom nemôžem absolútne nič vytknúť. To isté platí aj pre kulisy a kostýmy, ktoré len podčiarkujú vysokú úroveň vizuálnej stránky, a teda v tejto sfére nemám problém sympatie s odporúčaniami návštevy kín, či vysokými hodnoteniami na základe týchto načrtnutých kladov. Nesúlad u mňa nastolil až môj vzťah ako diváka k postavám, či nevyvážená dynamickejšia akcia. V prvom rade je tu hlavná postava, od ktorej skoro každý očakáva isté veľké veci, avšak žiadnej takejto manifestácie sa divákovi nedostáva až po nejaké prvotné náznaky v poslednej pätine filmu, čo bol pre mňa trošku "too little, too late" moment. Na čo sa človek dovtedy díva sú vidiny, heroické počiny osadenstva zachrániť hlavnú postavu (niektoré horšie ako iné), dosť nevýrazné akčné scény (hlavne súboje) a jedno-dimenzionálne až polopaticky vyobrazené záporné postavy. Pravdupovediac budem ešte váhať pri hodnotení, keďže tie mĺkvejšie a statickejšie scény tomu fakt pristali, pričom dynamické lapsusy by sa tomu azda do veľkej miery dali odpustiť, nateraz to budú už ale avizované silné 3 hviezdy.

Why are you doing this?...Nie som si istý, čo má cítiť divák, ktorému je odopreté vysvetlenie motivácií postáv, či jasné odkrytie posolstva snímku. Veľa krát som zažíval pozitívne pocity, keď mi bolo v rámci deja ozrejmené, prečo sa veci udiali tak, ako sa udiali a prečo sa niekto choval tak, ako sa choval. Znalosť okolností zdá sa veľa ľuďom prináša kladný zážitok, otázka prečo, je v nás od útleho detstva, no ako sa odpovede a pochopenie stávajú zložitejšími, tak sa aj znižuje naša vôľa na pýtanie sa a odpovedanie na túto jednoduchú otázku. Požadovať teda od filmu vysvetlenia, pričom sme zvyknutí, že naša existencia nám ich prirodzene odopriera, je pre mňa na teraz zaujímavý paradox, ktorý ale určite zjemňuje naša schopnosť subjektívnej semiotiky, skoro bez akéhokoľvek ohľadu na zvolený súbor znakov. V každom prípade, bez vysvetlenia alebo s ním, načrtnutá brutalita prináša istú správu, a zdá sa mi, že pre niekoho môže byť jej obsah vcelku nadmerný, pri správnom rozpoležení však surovo trefný.