Volodimir2

Vojna už bola na spadnutie, situácia v prihraničnom pásme už nebola udržateľná a takmer celý československý národ očakával opatrenia na obranu svojej vlasti. Nakoniec všeobecná mobilizácia bola vyhlásená 23.9.1938 o 22,30 hod a v tento deň vstúpila Československá republika do brannej pohotovosti (ukončená bola 31.12.1945). K 30. septembru 1938 bolo na obranu Československa pripravených v zostave štyroch poľných armád (I. armáda Kutná Hora armádny generál Sergej Vojcechovský), (II. armáda Olomouc divízny generál Vojtech Luža), (III. armáda Kremnica Armádny generál Josef Votruba), (IV. armáda Brno armádny generál Lev Prchala). Pri obrane republiky sa počítalo aj s vybudovanými 260 ťažkými a 9630 ľahkými objektmi stáleho opevnenia. Hlavný nápor Wehrmachtu mal smerovať na rajón obrany IV. armády. Všetky československé nádeje udusil postoj Veľkej Británie, Francúzska, Maďarska a nôž do chrbta v tejto pohnutej dobe dalo aj Poľsko (Varšava v ultimátach posielaných československej vláde od 21. septembra po vzore nacistického Nemecka žiadala okamžité odstúpenie československých území, na ktoré si poľský štát robil od roku 1918 nárok). Celkovo v mierovom stave v tej dobe nosilo uniformu 244-tisíc mužov. Pri mobilizáciách 12. a 17.9. 1938 po ich vystrojení a vyzbrojení bolo pripravených bojovať už 460 tisíc príslušníkov všetkých zbraní. Všeobecná mobilizácia povolala 18 ročníkov I. zálohy a časť príslušníkov II. zálohy (potrebných špecialistov). Celkovo bolo všeobecnou mobilizáciou povolaných do zbrane 1 127 000 mužov. Keď odpočítame vojakov z nemeckou a maďarskou národnosťou dostaneme sa k číslu 1,3 milióna vojakov v zbraní. Na druhej strane bez mobilizácie Wehrmacht disponoval armádou o sile 1,5 milióna vojakov. Ale prišla Mníchovská dohoda (alebo ináč zmluva, diktát alebo zrada) podpísaná 30.9.1938 o 02,30 hod. zástupcami Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska. A táto zrada znemožnila vojakom československej armády stretnúť sa v boji s nepriateľom a brániť svoju vlasť. Veľmi veľa z nich sa s touto situáciou nezmierila a odišli do zahraničia, respektíve sa zapojili do domáceho odboja. Film nám predstavuje osudu vojakov v prvej línii presne v smere pripravovaného hlavného útoku Wehrmachtu. Z tohto dôvodu bolo sídlo vojenského hlavného stanu rozvinuté v priestore Vyškova u Brna, to si osobne pripravoval NGŠ armádny generál Ludvík Krejčí, ktorého do funkcie veliteľa vojsk určil prezident republiky Edvard Beneš. Paradoxom je, že v Kottingbrunnu u Viedne bola na letisku pripravená letka nemeckých lietadiel, v prípade vyhlásenia vojny mali bombardovať zámok v Račiciach, sídlo veliteľa armády generála Krejčího.

Film je o jednej z najkontroverznejších postáv obdobia Protektorátu Čiech a Moravy. Zaujímavý postupný prerod Emanuela Moravca z bývalého legionára, demokrata a masarykového stúpenca v osobnosť kolaborujúcej s hitlerovským nacistickým režimom (právom býva označovaný, ako český Quisling, pomenovaný po nórskom symbole zrady). Jeho aktivita sa mu vyplatila a bol menovaný ministrom školstva a ľudovej osvety, zakladal českú obdobu Hitlerjugend pod názvom Kuratórium mládeže v Čechách a na Morave. Až do konca vojny organizoval verejné zhromaždenia na ktorých nabádal k poslušnosti a lojalite k Tretej ríši. Vzhľadom k tomu, že bol postrachom pre český ľud uvažovalo londýnske velenie o možnom atentáte na neho. Nakoniec svoj život ukončil sám v deň vyhlásenia Pražského povstania, kde sa bál oprávneného hnevu ľudí. Emanuel Moravec je stelesnením hrdinu z ktorého sa stane zradca a kolaborant. Obdobne skončili aj jeho deti mladší syn člen Hitlerjugend zahynul pri nálete a starší bol v roku 1947 popravený za účasť v SS jednotkách.

Autobiografický príbeh, ktorého udalosti sa odohrávajú tesne po vojne. Dej sa odohráva v meste Suchan (Сучан) na ďalekom východe v malom špinavom banskom meste, kde je aj zajatecký tábor japonských vojakov. Išlo o zajatcov zo Sovietsko-japonskej vojny (9.5.1945 až 1.9.1945, išlo o oslobodzovanie Mandžuska a Sachalinu s priľahlými ostrovmi). Tu do zajatia padol jeden generál, 525 dôstojníkov a 11 700 vojakov, ktorí boli rozdelení do rôznych pracovných táborov. Určená kvóta týchto zajatcov pracovala aj v troch baniach v oblasti Suchanu (neskôr Gamarnik a dnes Partizansk), išlo o nekonečnú zónu gulagov. Hlavnými postavami sú Valerka a Galja a prebieha príbeh o priateľstve, prvej láske a sklamaní vo svete plného zloby, ktorý končí tragicky. Valerkove detstvo, je detstvom Sovietskeho režiséra a scenáristu Vitalija Evgenieviča Kanevského, ten sa dostal z tejto ponurej dediny na základnú vojenskú službu, kde sa mu dostali noviny a v nich bol vypísaný konkurz. Na ten on zareagoval a tak sa mu podarilo v roku 1960 dostať na Všeruský štátny inštitút kinematografický S.A, Gerasimova (VGIK). V poslednom ročníku bol odsúdený za znásilnenie spolužiačky na 8 rokov väzenia. V roku 1977 dokončil inštitút, jeho prvým filmom bol "Tajomstvo pre celý svet". Film " Stoj, Zomri, Oži!" bol ukončený v roku 1989 a sovietsky divák ho vôbec neprijal, ale pre jeho neadekvátnu kritiku všetkého ruského ho kladne prijala západná Európa. Gorbačova perestrojka skončila, situácia v Sovietskom zväze sa mu vymkla z rúk a tak západ kladne vítal všetko, čo bolo na nich útokom. Keď tento film získal ocenenie Zlatú kameru, režisér a scenárista Kanevski vycestoval do Francúzska a už sa späť nevrátil. Film nakoniec neprijala ani západná kinematografia. Neprijala ani druhý diel tohto filmu "Nezávislý život" (Самостоятельная жизнь), 1992, ktorý sa točil už vo Francúzsku a aj keď je to film opäť o Suchane a Stalinových gulagoch do dnešného dňa nebol v Sovietskom Rusku premietaný. Prvý diel opakovane premietli v Sovietskom Rusku v roku 2004 a pre absolútny nezáujem ho z kín stiahli. Ale ešte k filmu, je to film povojnovej krajine v ktorej ale vojna neprebiehala. Všade dookola je množstvo udalosti, ktoré divák nechápe prečo sú tam ale autor na ne odpoveď nedáva. Ide o svet obývaní mrzákmi, zlodejmi, vrahmi, neustále všetko pod vplyvom alkoholu, prostitúcia. No aká bude nasledujúca generácia, ktorá vyrastie v tomto ľahostajnom prostredí od rodičov ale aj škôl? Neverím, že v meste Partizansk je skutočne taká generácia. A ešte niečo k názvu filmu Stoj, Zomri, Oži!, je v tejto oblasti názov pre detskú hru.

Remake tohto filmu " Max a Helena" Velká Británie / USA, 1990. Aj tento film je sfilmovaný podľa knihy, autorom ktorej bol Simon Wiesenthal, pod názvom Max a Helena. Išlo o skutočný príbeh z koncentračného tábora na Ukrajine, ktorý bol vyrozprávaný tomuto lovcovi nacistov, ktorý pomohol dolapiť 1100 vojnových zločinov a prečo ten počet nebol o jedného viac sa dozvieme z tohto výborného filmu. Film zobrazuje osud židovskej dvojice Maxa a Havy,(Heleny), ktorí žili v poľskom mestečku Zloslów až do začiatku vojny.

V minulosti som napísal komentár k českému filmu Narušiteľ z roku 2019 a rozhodne som sa vyjadril, že už žiaden film od režiséra a scenáristu Davida Baldu nechcem nikdy vidieť, o niečo neskôr sa objavil film Krehká identita od Zuzany Piusi a ten bol ešte horší a tak som si myslel, že ich už nemôže nič prekonať. Omyl je pravdou, tu zrazu príde film Zavrhnuté svedectva od Dávida Pavlíka a ten dokázal prekonať všetko. Nebudem tu vyvracať nezmysly podávané pamätníkmi, ani renomovaného historika, ale uvedené myšlienky mi otvárali nôž vo vrecku. Pri posudzovaní Slovenského štátu si treba uvedomiť, že samostatné Slovensko nevyhovovalo len Slovákom, ale hlavne Nemcom. Kontrolovať krajinu za pomoci niekoľkých úradníkov je tajný sen každého diktátora. A to sa na Slovensku Hitlerovi úplne podarilo. Za plnej okupácie by síce mohol „vytrieskať“ zo Slovákov viac, ale za cenu neúmerne sa zvyšujúcich nákladov – vojsko, represálie, sabotáže, atentáty. Model Slovenského štátu plne zodpovedal nemeckým predstavám – samozrejme len do času „konečného riešenia“. Slovenský štát od 15.3.1939 do 21.7.1939 potom Slovenská republika až do Tisového podpisu kapitulácie v Rakúskom kláštore Kremsmünster veliteľovi XX. zboru americkej 3. armády brigádnemu generálovi W. A. Collierovi. Už samotné vyhlásenie Slovenského štátu bolo protiústavné. No a niečo k sporným problematikám, ktoré odzneli v tomto dokumente. – Ak by Tiso nevyhlásil Slovenský štát, obsadili by nás Maďari (oni aj tak vtrhli na Slovensko 23.3.1939 – Malá vojna)??? – Vojna išla len okolo nás Slovenského štátu sa vôbec netýkala ( Pri obsadzovaní Moravy 15. marca nemecká armáda prenikla na Slovensko až po rieku Váh a toto územie obsadila, všetok využiteľný materiál sa z obsadených území odvážal (všetka vojenská výstroj, výzbroj a všetky lietadla)??? – Slovensko nemalo nezamestnanosť (bodaj by malo, 52 689 bolo na východnom fronte, 46 867 chlapov robilo na nútených prácach v Nemecku a Rakúsku, 71 000 židov odvlečených zo Slovenska, 37008 cigánov nerobilo, Slovensko malo 332000 maloroľníckych hospodárstiev na ktorých pracovalo 57% národa a vysídlením 20000 obyvateľov českej národnosti už nemal kto poriadne robiť)??? - Gardisti nikdy nikomu neubližovali, robili si iba svoju robotu (protižidovské akcie, aktívna kolaborácia s nacistami, vyhľadávanie partizánov, vraždenie civilného obyvateľstva, viď súdne procesy 1948 a 1958)??? - K Sovietskej armáde dezertovalo len 60 slovenských vojakov (len zo Zaisťovacej divízie v roku 1941 dezertovalo 59 v rokoch 1942 a 1943 až 388 slovenských dôstojníkov a vojakov)??? – Povstanie nám nebolo treba, to nebolo národné ani slovenské, pre nás to bolo najväčšie nešťastie (priamo povstanie bol aj útok na klérofašistické vedenie štátu, snaha byť na strane víťazných mocnosti , zabezpečilo nezávislú politiku Slovenska a svoju svojbytnosť v rámci ČSSR, pomoc pri oslobodzovaní Československa)??? – Chudáci Nemci museli prísť a nás oslobodiť ( a čo nacistické represálie, 111 vypálených obcí, 5304 zabitých ľudí, 80000 odvlečených do koncentračných táborov z nich sa 70000 nevrátilo domov, aktívna účasť pri týchto akciách slovenských gardistov)??? – partizáni (to je samostatná zložka povstania aj pre mňa otázka veľmi sporná)??? Ťažko je už dnes zistiť, čo čakali predstavitelia Slovenského štátu od takej slepej spolupráce s Nemeckom. Hitler sa vôbec netajil osudom slovanských národov a bezpochyby by po víťaznej vojne pracoval na likvidácii Slovanov ako takých a myslím si, že smetisku dejín by ostali aj títo mudrci a ich komentáre z tohto dokumentu. A na záver perličku. Tento film sa mal mať premiéru v popradskom kine Tatran 8.8.2018 (dátum iste náhodný dve osmičky predstavujú písmena HH Heil Hitler?), ale kompetentný nakoniec stiahli svoj súhlas z odôvodnením, že film je silne politický a názorovo nevyvážený. A tak sa dá povedať, že film je úplnou sprostosťou.

Pred pár dňami som sa vyjadroval k filmu "Fotograf z Mauthausenu" a opäť som sa dostal k filmu z tohto koncentračného táboru v Rakúsku. Teraz som sa venoval lekárovi z Mauthausenu Dr. Albertovi Heimovi. A opäť klasika dokument, ktorý sa Francúzom úplne vymkol z rúk. Neznášam polovičatú alebo nedokončenú robotu. A spracovatelia tohto dokumentu si nedali ani tú námahu, aby si naštudovali tohto vojnového zločinca od a po z. Ja sa budem venovať len tomu, čo nie je v dokumente. V roku 1933 začal študovať medicínu najskôr vo Viedni, tu aj vstúpil v roku 1935 do ilegálnej nacistickej strany. Od roku 1937 študoval na univerzite v nemeckom Roostocku, aby sa vrátil do Viedne kde v januári 1940 promoval za doktora. V apríli 1940 sa prihlásil do Waffen SS a po základnom výcviku bol od augusta 1940 umiestnený v zdravotníckom náhradnom prápore SS-VT, ktorý sídlil v budove ČVUT na Karlovom námestí v Prahe. V apríli 1941 bol zaradený ako inšpektor koncentračných táborov a začínal ako táborový lekár v koncentračnom tábore Sachsenhausen. V júni 1941 sa už hlásil v koncentračnom tábore Buchenwald až od júla zakotvil v koncentračnom tábore Mauthausen. Tu za krátke obdobie do 23.11.1941 podľa vlastných poznámok dokázal zabiť pri operáciách 243 väzňov a usmrtiť vpichom injekcie priamo do srdca s testovacou látkou preukázateľne 53 väzňov. Z Mauthausenu odchádza a to bolo jeho životné šťastie, ináč by skončil po vojne, ako všetci zo 61 odsúdených vojnových zločincov z tohto koncentračného tábora. 24.11.1941 bol premiestnený do nemocnice SS vo Viedni, kde pôsobil ako vzorový lekár, ako aj na rôznych doplnkových pracoviskách SS. Od 20. októbra 1942 nastúpil ako lekár vojenskej nemocnice v Oulu vo Fínsku k 6. horskej divízii, tu sa zúčastnil na pokračujúcej vojne na fínskej strane proti Sovietskemu zväzu. Koncom roku 1944 boli divízie SS presunuté na západný front a zúčastnili sa bojov v bitke o Ardeny, kde neuspeli. Nasledovala operácia Nordwind (1.1. až 25.1.1945, útok proti 7. americkej armáde ) v oblasti horných Vogéz. Zostatky SS divízie „Nord“ sa vzdali 3. americkej armáde generála Pattona. SS Hauptsturmführer Aribert Ferdinand Heim bol umiestnený do zajateckého tábora v Ludwigsburgu do konca 1946 a potom do Hohenaspergu odkiaľ bol na základe rozsiahlej vianočnej amnestie prepustený na slobodu dňa 22.12.1947. Po prepustení zo zajateckého tábora sa ešte 2 roky schovával, ako robotník v Heilbronnu a nakoniec v roku 1949 sa vrátil späť do normálneho života. Začínal ako pomocný lekár v Bürgerhospital v Friedbergu v Hesensku. Heim, neskôr si urobil atestáciu gynekológa a otvára si ambulanciu v Baden Badene. Po skončení druhej svetovej vojny sa Heim nedostal pred súd. Prvé zareagovali rakúske úrady a vydali 28.3.1950 zatykač na Heima a keďže obsahoval nesprávne osobné údaje (meno Heribert a miesto narodenia Ingstfeldom), polícia nemohla konať. Zareagoval aj doktor z Mauthausenu a vzdal sa v decembri 1956 rakúskeho občianstva a prevzal nemecké. V 60-tych rokoch začala konať aj prokuratúra v Baden-Badene a 13.9.1962 vydala na neho zatykač. Informátor ho včas upozornil a stihol z Nemecka ujsť. V júni 1979 vyniesol berlínsky súd v neprítomnosti rozsudok nad Aribertom Heimom, pokutu 510 000 DEM za to, že neetickým spôsobom spôsobil smrť najmenej 100 väzňov v koncentračnom tábore Mauthausen. Keďže pokuta bola nevymožiteľná bol predaný jeho majetok (nájomný dom v Berlíne). Tým bola sťažená jeho ekonomická situácia na úteku. Ale ušiel aj spravodlivosti a podobne ako stovky až tisícky nacistických zločincov, vďaka sieti tajných podporných organizácii šťastlivo unikli spravodlivosti. A tak si ešte stále žijú pod ochranou diktátorských režimov Latinskej Ameriky alebo Španielsku, respektíve v znepriatelených arabských susedov štátu Izrael. No a na záver k dokumentu, získané informácie nad rámec filmu, by poslúžili na natočenie aj druhého dielu.

Už mnohokrát som písal o histórii 2. svetovej vojny, ktoré sa môžu skladať aj z takých malých epizód, ktoré sa na prvý pohľad zdajú nevýznamné, ale v svojej podstate každý takýto príbeh je dôležitý a zaslúži si väčšiu alebo menšiu pozornosť. V pozornosť musím dať, že podstatu tohto filmu vytvárali väzni v koncentračnom tábore, tí vyčerpaní, vystrašení ktorí vedeli, že pre mnohých z nich to môže byť posledným okamihom. A aj tak neváhali a zapájali sa do táborového odboja a odporu. Španieli si spomenuli na svojich hrdinov, ktorí boli držaní v koncentračnom tábore v severnom Rakúsku v Mauthausene. Medzi nimi bol aj Francesco Boix, ktorý bojoval v Španielsku proti Francovej diktatúre v občianskej vojne (1936 až 1939), neúspešne. Nakoniec odporcovia Franca, republikáni, utiekli do Francúzska a pripojili sa k odporu proti nacistom po obsadení Francúzska. Gestapo a Vichistická polícia ich však v roku 1940 izolovali a všetkých španielskych bojovníkov odporu internovali v koncentračnom tábore Mauthausen. Francesco Boix sa dostal do Mauthausenu už v januári 1941 a keďže plynule ovládal nemecký jazyk robil tlmočníka a od augusta začal pracovať v Erkennungsdienste, fotografickom oddelení správy tábora. Jeho úlohou bolo vyrábať identifikačné fotografie väzňov a dokumentovať udalosti v tábore. Pomocou väzňov sa mu podarilo zachovať a schovať až 20 tisíc negatívov, ktoré boli použité v americkom procese v Dachau v proti 61 obvineným z Mauthausenu (23.4.1946 až 13.5.1946 vynesených 58 rozsudkov trest smrti a 3 rozsudky doživotného väzenia, po odvolaní 9 rozsudkov trest smrti bolo zmenených na doživotie). Ale hlavní vinníci, veliteľ tábora Franz Ziereis bol postrelený americkými vojakmi na úteku ale o 2 dni zomrel (25.5.1945), jeho zástupca pre výrobnú činnosť, mimoriadny sadista, Georg Bachmayer zastrelil svoju manželku, deti a aj seba 8.5.1945 a šéf táborovej polície Karl Schulz sa schovával v Československu. Zadržaný v roku 1956, 30.10.1967 vynesený rozsudok 15 rokov väzenia (ak by bol súdený v roku 1946 dostal by taktiež trest smrti). Schulz bol 10 rokov vo väzbe a tak po vynesení rozsudku mu zostatok odpustili a zo súdu odišiel, ako slobodný občan. Žil až do roku 1984, na rozdiel od nášho hrdinu vo filme fotograf z Mauthausenu Francesco Boix zomrel na zdravotné komplikácie, ako následok jeho pobytu v koncentračnom tábore v roku 1951, ako 30 ročný.

Seriál je síce z 2. svetovej vojny, ale tak trocha z iného súdka. Predstavuje nám iných hrdinov, tých ktorí nasadili svoje životy, aby ochránili množstvo iných. Pre mnohých sú to úplne neznámi hrdinovia, ktorí vykonali neuveriteľné skutky a preto uvádzam pár faktov k jednotlivým dielom. 1. diel Doolittlov nálet. Ide o všeobecne známy akt z 18.4.1942 kedy podplukovník Doolittl s ďalšími 15 dvojmotorovými bombardérmi B-25 bombardoval hlavné mesto Japonska. Celú akciu môžeme vyhodnotiť ako vynikajúci technický úspech, ale na druhej strane táto akcia mala len propagandistický význam, nakoľko lietadla nenapáchali významnejšie škody. 2. diel Wingate a Chinditi. Dokument je o britskom generálmajorovi Orde Wingate, ktorý vytvoril zvláštne výsadkárske jednotky chinditov, ktoré zvádzali hrdinské boje v tylu japonských vojsk v Barme. 3. diel Čierny prápor drží líniu. Dokument sa venuje 333. poľnému delostreleckému práporu počas 2. svetovej vojny. Išlo o rasovo segregovanú jednotku americkej armády, ktorá bola nasadená v bitke o Bulge, tu padli do obkľúčenia a vyznamenali sa neskutočným hrdinstvom. 4. diel Manstein drží líniu. Dokument sa venuje unikátnej strategickej taktike poľného maršála Erich von Mansteina kde mobilným obranným bojom zastavil sovietsky postup a v boji o Charkov utrpela Červená armáda nepríjemnú porážku (14.3.1943). Tento ťah je dodnes považovaný za vrchol vojenskej stratégie. 5. diel Šťastný Laycockov únik z Kréty. Dokument sa zaoberá špeciálnym komandom plukovníka Roberta Laycocka, ktorý kamufloval a úspešne sabotoval nemecké ozbrojené sily na Kréte po dobu ústupu britských vojakov. (Rovnako velil špeciálnemu komandu s úlohou zabiť Rommela, neúspešná akcia 17. - 18.11.1941.) 6. diel Útek z Arnhemu. Operácia Jericho bol bombový útok nízko letiacich spojeneckých bombardérov dňa 18.2.1944 na väznicou Amiens vo Francúzsku. Cieľom bolo dostať na slobodu členov francúzskeho odporu a politických väzňov. 7. diel Útek cez Bránu pekla. Bitka pri Korsun-Čerkasy kde sa v obkľúčení Červenej armády na konci januára 1944 ocitlo 60 tisíc nemeckých vojakov (5. tanková divízia SS Wiking a 5. pešia brigáda SS Wallonien). Bitka bola príkladom krutosti bojov na východnom fronte ale aj nezmyselnosť Hitlerových rozkazov. Keď sa bitka 19.2. ukončila podarilo sa prelomiť pekelnú bránu jediným možným smerom cez ľadovú rieku Gmiloj Tikich. Stovky mužov sa utopilo, tisícky podľahli po delostreleckých paľbách. Napriek tomu sa podarilo dostať z obkľúčenia viac ako 36 tisíc vojakom na nemecké línie v Lisjanke. 8. diel Obliehanie Kohimy. Bitka na Kohime v severovýchodnej Indii, blízko hraníc s Barmou sa uskutočnila od 4. apríla do 22.júna 1944 a tu britská armáda zastavila postup japonskej armády do Indie. V Kohime bol japonský agresor zastavený, porazený a prinútený ustúpiť. 9. diel Morshead oblieha Tobruk. Operácia Sonnenblume (6.2. až 25.5.1941) prinútila spojencov k ústupu za egyptskú hranicu. Generál Archibald Wavell nariadil generálporučíkovi Leslie Morsheadovi aby so svojou 9. austrálskou divíziou bránil Tobruk po dobu dvoch mesiacov, pokiaľ sa preskupia sily a prídu posily. Moirshead svojou umnou taktikou odolával obrovskej presile poľného maršala Rommela nie 2 ale 8 mesiacov. 10. diel Skutočný most príliš ďaleko. O tom je krásny samostatný film Príliš vzdialený most, 1977. 11. diel Evakuácia po Baltskom mori. Keď vojna vstupuje do svojich posledných mesiacov, takmer 2 milióny Nemcov žijúcich vo východnom Prusku utekajú pred postupujúcou Červenou armádou, ktorá už nerozlišuje medzi nemeckými vojakmi a civilistami. Začala jedná z najväčších evakuácii druhej svetovej vojny. 12. diel Operácia Pedestal. Do roku 1942 sa boj medzi spojencami a osou o kontrolu Stredomoria zameriava na malú Maltu. Toto je príbeh o konvoji nákladných lodí so zásobami jedla, paliva a munície pre Malťanov ale aj pre ich kolonizátorov Britov. Tento vydarený konvoj je jedným z ďalších príkladov efektívneho klamania zo strany Britov. 13. diel Mooreov pochod. Dokument je o Ronaldovi Joseph Mooreovi, vojakovi Nového Zelandu, ktorý spoločne so svojou hliadkou prežili v bitke pri Kufre v Šerife 31.1.1941. A keďže vlastní predpokladali ich smrť, nikto ich nehľadal a tak 300 míľ sa vybrali pešo bez zásob jedla a vody cez púšť. Myšlienka na zverejnenie týchto dokumentov je veľmi dobrá. Väčšina z týchto dokumentov bola nafilmovaná, ako samostatné filmy už skôr.

Nemám najlepšiu mienku o francúzskych dokumentaristoch, ktorí sa snažia približovať konkrétne dejiny druhej svetovej vojny z pozície samotného Nemecka. A čím ich je viac, tým pevnejšie presvedčenie mám, že to vôbec nevedia robiť a stále sa pýtam, prečo sa nevenujú svojim dejinám z obdobia 2. svetovej vojny. Tu je čo vysvetľovať. Rozsah dokumentu je do roku 1942 a po tomto roku. Ozrejmuje udalosti, ktoré sú známe každému laikovi. Ale pre istotu ich zhrniem. Hitler nebol dobrým vojenským stratégom a už vôbec nie veliteľom. Prvá základná chyba sa odohrala v Dunkirku, kedy nechal z popola vstať Britom ich armádu. Nedotiahnutá vojna s Britániou kvôli Barbarosse. Nepripravenosť wehrmachtu na boje v zime. Rozdvojenie armád na 2. smery 1. armáda pokračovala v bojoch na Kaukaz a 6. armáda Paulusova pokračovala v bojoch o Stalingrad. Prelomenie šifry Enigma. Najväčšia a najzbytočnejšia bitka u Kurska. Obrovské chyby v bojoch v severnej Afrike El Alamein a hlavne porážka v Tunisku. Zle vyhodnotená situácia pri otvorení 2. frontu. A v neposlednej rade bitka v Ardenách v roku 1944. Ale vôbec som nechcel rozoberať príčiny ani dôsledky nakoľko to všetko je perfektne popísané v jednotlivých filmoch v konkrétnom zameraní.

Film je skutočnou udalosťou. Ide o málo poznaný príbeh z obdobia blokády Leningradu. Otázkou pri riešení tejto problematiky je, prečo Wehrmacht neobkľúčil aj Ladožské jazero, ktoré sa stalo dôležitou tepnou života pre Leningrad? Na túto oblasť mali podľa nemeckého velenia zaútočiť fínske jednotky, ich cieľ mal byť prekročiť rieku Svir a spojiť sa s nemeckou 16. armádou. Fíni ale nevkročili na sovietske územie a tak ostala táto cesta otvorená. A túto výhodu začal využívať aj nový dočasný veliteľ leningradského frontu generál Žukov (od 11.9.1941 odvolaný maršal Vorošilov). Hneď rozhodol o prepravení kadetov z vojenských škôl na pomoc frontu. Dňa 16.9. boli študenti leningradských námorných škôl, námornej lekárskej akadémie a hydrografickej správy námorníctva v prístave Osinovets nalodení na čln č. 752. V tej dobe už boli na lodi dôstojníci a civilní pracovníci týchto škôl spoločne s rodinnými príslušníkmi. Celkovo 1200 až 1500 ľudí. Cieľom bol prístav Novaja Ladoga. V noci 17. septembra bol presun uskutočnený. Ale preťaženie lode a búrka mala za následok jej potopenie. Na signály SOS prvé zareagovali stíhačky Luftwaffe a potom aj bombardéry. Preto bol výsledok tejto tragédie taký katastrofálny. Remorkéru Orol a delovému člnu Železnjakov sa podarilo zachrániť 24 respektíve 216 ľudí. Zaujímavosťou je, že táto tragédia bola do roku 2004 utajovaná v archívoch Ruskej federácie a od tej doby sa začalo rozsiahle vyšetrovanie a jeho súčasťou je aj tento film. Preto je Баржа № 752 predovšetkým pre mnohých úplne neznámym údajom ale v historickom podaní je o tejto lodi tento film. Dej filmu sa zameriava na kadeta Kosťu, ktorý bol povolaný na vojnu ale jeho otec, plukovník Gorelov, nechce riskovať život svojho jediného syna a tak ho zaradí medzi evakuované osoby. Chápem, že dnes už asi veľmi ťažko uvidíme filmy z tzv. pôvodnej sovietskej klasiky, zamerané na oduševnenie a boj za vlasť aj s nasadením života. Ale to vôbec nie je cieľom tohto filmu. Snaží sa nám ukázať nezmyselnosť vojny ako takej a ako sme všetci bezbranní pri používaní násilia a to je jedno akými prostriedkami je prezentované.