Volodimir2

Film je skutočnou udalosťou o málo známej epidémie týfusu v Terezinskej pevnosti. Dňa 3.5.1945 veliteľ Terezina Heinrich Jöckel uvoľnil kasárne E 1 (tzv. Sudetské kasárne) pre väzňov z Malej pevnosti, ktorí boli nakazení týfom. Prvý prípad týfového ochorenia sa objavil 24.4.1945 a potom sa už začal nekontrolovateľne šíriť. Na pomoc prišla 4.5.1945 skupina českých lekárov a zdravotných sestier ale aj celá rada dobrovoľníkov z celého Protektorátu. Týfusová epidémia kulminovala v dobe medzi 6. až 16.5.1945 kedy už bol Terezin úplne uzatvorený a bola vyhlásená 14 dňová karanténa. Vďaka zlepšeniu podmienok, ale predovšetkým obetavosti uzatvorených ľudí začala epidémia pomaličky ustupovať. Aj tak na nákazlivé choroby zomrelo v závere vojny viac ako 1500 väzňov, alebo bývalých väzňov a niekoľko desiatok zdravotníckeho personál. Dievčatá, zdravotné sestry ešte pred maturitou odchádzajú na výzvu pomáhať do terezinskej pevnosti v čistučkých bielych uniformách s rovnako čistými túžbami a snami. Ako sa postupne špinili ich uniformy vytrácali sa pomaličky aj tieto ideály a túžba po úteku z tohto prostredia rástla. Aj tu je viditeľný pohľad už na iné dievčatá, ktoré v rámci krátkeho obdobia dospeli a podarilo sa ukázať ich vnútorné hrdinstvo aj v kontexte väzňov, ktorí chceli utiecť a oni ich zastavili svojimi telami aj keď myšlienkové pochody mali iné.

Film "Boj o Moskvu" sa natáčal vo vojenskom výcvikovom priestore Libava. V dokumente je spomínaný presun našich tankistov z tábora do Veľkej Střelnej. Tá taktiež bola súčasťou VVP Libava, ale zaujímavosťou je, že túto dedinku obývalo predovšetkým nemecké obyvateľstvo, ktoré hneď po 2. svetovej vojne v rámci odvety za príkoria z doby vojny boli v priebehu roku 1946 odsunutí do Nemecka a hneď bolo rozhodnuté o začlenenie obce do vznikajúceho vojenského výcvikového tábora Mesto Libava. Likvidácia zástavby obce prebiehala aj za mojej účasti v roku 1972 pri spojeneckom cvičení „Štít 72“, kedy bola obec letecký bombardovaná. Ďalšia časť filmu za účasti našich a sovietskych vojakov sa odohrávala na Mostecku, konkrétne v obci Dolního Jiřetína, ktoré sú v tomto filme raritnou spomienkou, lebo tie domy dal Ozorov vyhodiť do povetria.

Seriál nám predkladá na vzorke letcov situáciu vo vzduchu z pohľadu RAF, dostali sa do nej 1. diel poručík, George Frederick "Buzz" Beurling, kanadský pilot, 31 zostrelov, 2. diel kapitán, Douglas Robert Steuart Bader, britský stíhací pilot RAF, (v roku 1931 prišiel o obe nohy), 22 individuálnych zostrelov, 3. diel britsko, americká a kanadská osádka Lancastru v zložení pilot kpt. Frederik Manuel Miffin, technik seržant Norman Cyril Jackson, navigátor seržant Frank Lewis Higgins, strelec seržant M.H.Toft, bombometčík Norman Hugh Jonhnson, zadný strelec seržant John Harison a ich nesplnená letová norma, kedy boli zostrelený, 4. diel A taktiež sa dostali aj afroamerickí čirni piloti bojujúci v 332. stíhacej peruti RAF, 5. diel kapitán, Francis Stanley "Gabby" Gabreski (nar. Franciszek Stanisław Gabryszewski, (plukovník po vojne v Kórei), americký stíhací pilot, 28 zostrelov vo vzduchu a 3 na zemi. Do tohto výkvetu sa dostal aj pilot z Vietnamu, ktorý išiel mimo môjho záujmu. Chýbali mi tu aj piloti iných národnosti napríklad aj sovietsky pilot A.M. Maresiev, ktorý obdobne ako kapitán Bader prišiel o obe nohy a pilotoval stíhacie lietadlo. Ale seriál nech je návodom aj pre našich dokumentaristov, ako pekne by sa dali rozohrať bojové zážitky aj našich pilotov uvádzam vo vzorke (a ešte obrovská spústa našich letcov). 1. peruť RAF Karel Kuttelwascher najúspešnejší český pilot RAF (18 zostrelov), 311. čs. bombardovacia peruť kpt. Ján Veselý, 111. peruť RAF Jan Miloslav Mansfeld (10 zostrelov), Otmar Kučera (potom veliteľ 313. stíhacej perute 6 zostrelov), 122. peruť RAF stíhači Otto Smik (najúspešnejší slovenský pilot, 11 zostrelov, v roku 1944 velil 127. peruti RAF), Tomáš Kruml, František Fajtl (1942 veliteľ perute, viď komentár Jejich osud aneb Byl jsem sestřelen), 138. peruť RAF ( peruť pre zvláštne účely) 55 bojových akcii Leo Anderle (velil aj 311, peruti RAF), 303. poľská peruť RAF Josef František (17 zostrelov), 1. československé krídlo a jeho prvý veliteľ Aloiz Vašátko (8 zostrelov), 312. československá peruť RAF František Peřina (12 zostrelov), 312. československá peruť RAF zakladateľ perute Josef Stehlík (ako jediný bojoval na všetkých troch frontoch východný, západný, Británia, 10 zostrelov), 310. stíhacia peruť a potom 1. československý letecký pluk (východný front) Leopold Šrom aj Václav Cukr (8 zostrelov), 313. československá stíhacia peruť RAF jeden z veliteľov a potom veliteľ československého stíhacieho krídla Karel Mrázek (4 zostrely), Inšpektorát československého letectva vo Veľkej Británi maršal Karel Janoušek. Zámerne som u západných pilotov uvádzal aj hodnosti, ktoré dostávali po skončení vojny. Ale nikde u navigátora, strelca respektíve bombometčíka nenájdeme hodnosti armádny generálov ako to je v Čechách respektíve na Slovensku. O tom som písal v komentáru František Fajtl.

Úspechy Nemecka v Európe v roku 1940 podnietili aj Japoncov k smelým plánom. Keďže už mali severnú Čínu v područí, rozhodli sa zmocniť južnej Číny aj britských a francúzskych kolónii v juhovýchodnej a južnej Ázii. Tak by mohli uvoľniť armádu pre boje v Pacifiku. Film rozpráva príbeh o najväčšej a najdlhšej bitke, ktorú začala 8. armáda pod vedením Čínskej komunistickej strany a veľkého počtu obyčajných ľudí v severnej Číne počas antijaponskej vojny. Aj keď hlavnou vojenskou silou vo vojne s Japonskom bola Kuomintang (Čínska národná strana), politický súper komunistov, v tejto bitke hrala prím práve Červená armáda. Názov tejto bitky je Veľká vojna sto plukov, na ktorej sa zúčastnilo 105 plukov, partizáni a milície a viedol ju komunistický generál Peng Dehuai. Išlo o jedinú významnú operáciu čínskych komunistov v druhej svetovej vojne. Veliteľ Červenej armády Zhu De uvoľnil a dal zmobilizovať 46 plukov do 115. divízie, 47 plukov do 129. divízie a 22 plukov do 120. divízie pre boj proti japonským útočníkom. Táto bitka bola rozdelená do troch etáp. Prvá etapa (20. augusta - 10. septembra 1940), druhá etapa (22. september - 5. október 1940) a posledná tretia etapa (6. októbra - 5. decembra 1940). A výsledným efektom bolo, že Červená armáda obsadila územie s počtom obyvateľstva viac ako 5 miliónov, oslobodila 73 osád, uskutočnilo sa 1824 bitiek. Bolo zabitých 20 645 japonských vojakov a dôstojníkov a 5155 vojakov bábkových armád (spolupracujúci čiňania, cisárska armáda Manchúrie, mongolská armáda, kórejská armáda, a armáda Bielogvardejcov), zajatých bolo 281 japonských vojakov a 18 407 bábkových vojakov, civilov zahynulo 46 380, celkovo zničili 2993 vybudovaných japonských pevnosti, zničili viac ako 500 km železníc, a 150 km ciest ale aj 260 mostov a staníc. Zmocnili sa obrovského množstva zbraní a zbraňových systémov. Červená armáda prišla o 17 000 ľudí. V závere roka prešla japonská armáda do protiofenzívy vďaka ktorej časť územia si dobila naspäť. Reakcia japonských vojsk bola taktika troch „všetkého“ (všetko zabiť, všetko spáliť a všetko rabovať). Pozreli sme si ďalší z propagandistických filmov Čínskej komunistickej strany.

Dopozeral som ešte uvádzaný ako československý dokument s nádherným názvom Vojnový korešpondent. Ešte aj vstup je ako slobodný vysielač Československa z Veľkej Británie, Volá Londýn a myslím si, že tu už som sa stratil v otázkach neviem či aj nie sexuchtivej redaktorky so starým senilným pánom. To nie je ako urážka, ale priebeh jeho života na ktorý akosi pozabudol, alebo nechcel povedať, sa budem snažiť trochu priblížiť. Nenávidel svojho autoritatívneho otca. Druhú vysokú školu už nedokončil začala sa 2. svetová vojna a Mucha nastúpil ako dobrovoľník 24.9.1939 do novovznikajúcej československej jednotky. Presunuli ich do výcvikového priestoru vo francúzskom Agde. Tu sa už formoval československý náhradný prápor. Od polovice októbra už mohli zostaviť 1. československý peší pluk. Mucha v hodnosti vojaka bol zaradený k 2 rote 1. pešieho pluku. Po napadnutí Francúzska Wehrmachtom bol 1. peší pluk v rámci československej divízie nasadený na front. Táto jednotka sa plných osem dní (od 11. do 18.6.1940) podieľala na obrane pozíc východne a juhovýchodne od Paríža. Prápor vojaka Muchu bránil prechod cez rieku Seinu. Keďže francúzski ženisti u mesta Montereau-Fut-Yonne vyhodili most do vzduchu cez rieku Seinu, Muchova jednotka už nemohla ustúpiť na južný breh. Pluk sa ocitol bez pomoci pod silným leteckým a delostreleckým bombardovaním a prešiel najtvrdším ústupovým bojom, kde boli veľké straty na životoch. Nasledoval 400 km ústup k Stredozemnému moru do mesta Seté, kde čakali na evakuáciu do Veľkej Británie. Touto evakuáciou 4,5 tisíca československých vojakov skončila začiatočná kapitola československého zahraničného odboja. Príslušníci 1. československej divízie boli presunutí do Cholmodeley u Chersteru, neskôr do Peamingtonu , kde sa mali venovať výcviku a pomáhať obyvateľom pri odstraňovaní následkov bombardovania. Tu sa zoznámil so svojou druhou manželkou Britkou Geraldine Mary. 4.4.1941 bol preradený k štábnej rote MNO a 15.5. k náhradnému telesu MNO, využil otcove konexie a začal pracovať ako rozhlasový reportér britskej verejnoprávnej rozhlasovej stanice BBC (British Broadcasting Company), vysielal denné 20 minútové správy , ktoré sa mu za celý deň nakopili a v roku 1943 sa stal vojnovým korešpondentom a už vysielal svoje správy z bojísk. 5.6.1944 zrušilo MNO jeho pridelenie k vojenskému oddeleniu MZV a o týždeň bol prijatý do RAF. V júni 1944 odišiel na západný front a cez Nemecko sa dostal až do Prahy. Tu stretol jemu neznáme vojsko zo 16. storočia na koňoch a ťavách (velbloudech), myslel tým na Červenú armádu v Prahe. Jeho služba a samotný pobyt v BBC neušiel pozornosti československých orgánov. Keď sa zblížil a začal spolupracovať s americkým žurnalistom Wiliamom N. Oatosom (americký špión) pred súdom vypovedal, že jedným z ľudí od ktorých získaval špionážne materiály bol práve Jiří Mucha, ktorý mal nenávistný pomer k ČSR. Aj preto bol Mucha 7.5.1952 odsúdený k 6 rokom nepodmienečne. Bol zaradený ako lekár v uránových baniach v Jachymove (Tam sa mu páčilo, ta dráma, kupovali si platne s vážnou hudbou a počúvali ich). Po dvoch rokoch podpísal spoluprácu s ŠtB a bol na podmienku prepustený. Získal meno „Anti“ a jeho konšpiračný byt využívala ŠtB pre kompromitáciu členov diplomatických zborov. Tu sa odohrávali orgie, nahí ľudia medzi nimi aj Hapka, Havel, Mucha atd., Dokonca nahí nechodili len po byte ale aj na verejnosti pred dom. Takže toto všetko náš skvelý Vojnový korešpondent zabudol uviesť. Viedol svoju vlastnú súkromnú vojnu proti nacizmu ale aj komunizmu..

Presne to isté, ako som písal o Františkovi Fajtlovi sa vzťahuje aj na ďalšieho nášho hrdinu z radov západného frontu s prostredia pilotov RAF. Ide tentokrát o Karla Mrázeka, ktorý v roku 1939 opustil protektorát a cez Poľsko sa dostal do Francúzska. Neskôr bol prijatý do RAF a cez 313. československú stíhaciu peruť sa vypracoval až na veliteľa Československého stíhacieho krídla. V súčasnej dobe je presýtený filmový trh o pilotoch RAF a nie len o tých našich z Československa. Zatiaľ českí dokumentaristi sa rozhodli ísť v dokumentoch jednotlivo pilot po pilotovi a neviem či to je tá schodnejšia a lepšia cesta. Veľká Británia s Kanadou natočili výborný 6 dielny dokument pod názvom Nebeskí vojnoví hrdinovia a tu sú v záberu práve tí najlepší svetoví piloti aj na Spitfiroch. Dnes som si pozrel dokument o pilotovi Františkovi Fajtlovi, ktorý ako jeden z mála lietal na západnom aj východnom fronte. A hneď po ňom tento o Mrázekovi. Nechápem prečo autor v názve nechal názov Veliteľ Wingu, keď pre neho aj pre nás by bolo zrozumiteľnejšie Veliteľ krídla. Aj on v povojnovej dobe sa nevyhol perzekúciám. Čiastočne bol rehabilitovaný v roku 1968 a plne až v roku 1989. Viem si predstaviť niekoľko dielny seriál s názvom Letecké esa a išlo by o všetkých týchto našich hrdinov.

V súčasnej dobe je presýtený filmový trh o pilotoch RAF a nie len o tých našich z Československa. Zatiaľ českí dokumentaristi sa rozhodli ísť v dokumentoch jednotlivo pilot po pilotovi a neviem či to je tá schodnejšia a lepšia cesta. Veľká Británia s Kanadou natočili výborný 6 dielny dokument pod názvom Nebeskí vojnoví hrdinovia a tu sú v záberu práve tí najlepší svetoví piloti aj na Spitfiroch. Dnes som si pozrel dokument o pilotovi Františkovi Fajtlovi, ktorý ako jeden z mála lietal na západnom aj východnom fronte. Tá cesta v rokoch 1938 až 1939 bola pre všetkých rovnaká a obdobne to bolo aj cez Francúzsko do Británie. Už v roku 1941 slúžil v 313. československej stíhacej peruti a v roku 1942 už bol veliteľom letky RAF. V roku 1942 bol zostrelený nad Francúzskom, ale podarilo sa mu dostať do Španielska, kde bol zatknutý a internovaný v koncentračnom tábore. Odtiaľ sa dostal na východný front a následne na pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Aj on v povojnovej dobe sa nevyhol perzekúciám. Čiastočne bol rehabilitovaný v roku 1968 a plne až v roku 1989. Viem si predstaviť niekoľko dielny seriál s názvom Letecké esa a išlo by o všetkých týchto našich hrdinov.

Film je natočený podľa rovnomenného románu a je autobiografickým dielom Edvarda Valenta. Odohráva sa v dobe od roku 1943 (v rozhlase odznie výmena NGŠ v Taliansku, vo februári 1943 sa ním stal Vittorio Ambrosio) až do oslobodenia protektorátu. Keďže je to psychologická dráma je nám všetkým jasné, že nie každý dejovú líniu filmu pochopí. A dnes som to pre zmenu ja, ktorý nevie prečo tak zložitým spôsobom musela byť vyslovovaná hlavná myšlienka, že v takej dobe, ako vojna, môže byť aj zbabelec. Zbabelec, ktorý ani nechce a stane sa hrdinom. Aj napriek kladnej kritike filmu, mne to až také terno nepripadlo. Hodnotím ho ako slabučký film, ktorý nám chcel veľa povedať, ale nepovedal takmer nič.

Predlohou tohto výborného filmu je rovnomenný román Emila Vachka, ktorý vyšiel v roku 1964. O čo ide, karlovarska továreň na klavíry Orfeus, keď záhadne zmizol jej majiteľ, podnik za podozrivých okolnosti prešiel do rúk nacistov. Všetkých devätnásť vyrobených klavírov sa predalo pod cenou a až potom nacisti zistili, že v dvoch klavíroch boli uschované šperky a peniaze, ktoré si heinleinovci z karlovarska chcú privlastniť na financovanie svojho politického boja. Dej filmu je situovaný do obdobia tesne pred Mníchovskou dohodou, obsadením Sudet, kedy Česi museli utekať z Čiech hlbšie do vnútrozemia, zhabaný im bol majetok nemeckými spoluobčanmi. Tu sa v prvom rade preukazovali povahy ľudí, ktorí dlhé roky bývali tesne vedľa seba. Pre zaujímavosť v roku 1937 nebol v Karlových Varoch ani jeden obchod s českým názvom a o chvíľku nebol v češtine žiaden nápis. Všetko v nemčine. Zaujímavé bolo aj hlásenie sa k nemeckej menšine, kedy až 90 % obyvateľstva na karlovarsku tvorili Nemci. Tieto fakty s narastajúcim nacizmom, ktorý postupne získaval na sile je nevyhnutnou súčasťou tohto filmu. Skutočným nepriateľom vyšetrovateľov nebol iba páchateľ ale aj pronacistický zmýšľajúci ich nadriadení. K 1.7.1939 bolo evidovaných celkom 171 401 utečencov z pohraničných oblastí smerom do vnútrozemia. Z toho bolo 141 037 Čechov, 18 673 Židov, 10 496 Nemcov (50 000 štátnych zamestnancov tam ešte ostávalo). Nech sa takáto história už nikdy neopakuje !

Pavlovi zomrela matka a otec si do hájovni priviedol mladú ženu Vieru. Ale ku svojej macoche zahorel láskou aj on. Situáciu v dome trocha upokojilo potlačenie povstania a znovu mobilizácia mladších ročníkov k odoslaniu na východný front. Do výberu sa dostal aj Pavol. Spolu s kamarátmi z transportu ušli a schovávali sa v silážnej jame. Tu ich zadržali nemeckí vojaci a nasledoval presun do koncentračného tábora na nemecké územie. Aj z tohto transportu sa mu podarilo utiecť. Po strastiplných útrapách sa mu podarilo pešo dostať do rodnej dediny, kde ho pritúlil gazda, ktorý za pomoci ženy a dcéry ho z toho najhoršieho dostali. Jeho macocha po smrti muža z dediny odišla ale láska v oboch pretrvávala. Pavol sa oženil so svojou záchrankyňou a mali spolu dve deti. Keď sa po rokoch objavila v novinách fotka Viery Pavol jej napísal. Srdce ju dotiahlo až k jeho svokrovi, ale keď sa dozvedela o jeho šťastnom živote, odišla bez toho aby ho navštívila.