Volodimir2

Prvá vec, čo som musel urobiť pozrieť sa do slovníka cudzích slov, čo itinerár vôbec znamená a dozvedel som sa, že to je nejaký cestovný denník, alebo z českého prekladu plán popis cesty. Tak neviem, či to plne vystihuje tento dvojdielny dokument, ktorý nám nič nové neukázal. 1. diel Vzostup zločinca, tento diel nám už nemá čo nové predostrieť. Prechádza celým detstvom Hitlera, cez jeho politický boj až do uchopenia absolútnej moci v Nemecku. Vojenská cesta začala 7.3.1936 obsadením Porýnia a keď Francúzsko ani Belgicko nereagovalo s jedlom rastie chuť a nasledoval v roku 1938 anšlus Rakúska, potom si začal robiť chuť na Československo a podpisom Mníchovskej dohody už nasleduje 2. diel. Ale veru, čo by sa tu ešte dalo nové objaviť? 2. diel Vojvodca, dozvedeli sme sa, že doposiaľ bolo napísaných takmer 80 životopisov Hitlera. Ďalšou "ohromnou novinkou" bola fotka Hitlera v kostole, alebo na dvore v bunkri. Za porážku Nemecka môžu v prvom rade nemeckí dôstojníci, nemeckí ľud, ktorí neprejavil dostatok bojového ducha a samozrejme Židia. Ale taktiež aj že Hitlerových 12 rokov u moci patrí medzi najtemnejšie a najničivejšie obdobie v dejinách. Ak máte pocit, že som vám povedal niečo nové tak gratulujem. Tento dokument nám nič nové nepriniesol a nesie sa v duch všetkých novodobých francúzskych dokumentov, vždy to isté a nič nové pod slnkom.

Mám obrovskú slabosť na filmy z druhej svetovej vojny, najmä tie, ktoré sú založené na skutočnom príbehu. Film začína príhovorom generála Georga S. Pattona k vojakom, rozpráva príbeh pozoruhodného muža Marcela Marceaua (Manzhela - francúzskeho mimického herca). Prečo práve generál Patton? V dobe 2. svetovej vojny sa dvaja bratia Manzhelovi pripojili k francúzskemu odboju a prijali pseudonym Marceau (po slávnom francúzskom generálovi). V resistancii (francúzsky židovský odboj Organizácia Juive de Combat, OJC) zachraňovali 10 tisíce židovských sirôt pred rasovými zákonmi a ich umiestnením do koncentračných táborov. Marcel Marceau využíval svoje schopnosti klauna pri upokojovaní deti, keď ich vozil za hranice Francúzska do Švajčiarska. Po oslobodení Paríža, keďže ovládal angličtinu, sa stal styčným dôstojníkom generála George Pattona. Film je založený na skutočných udalostiach. Preukázateľne sa mu podarilo zachrániť a previesť cez hranice 350 židovských sirôt. Deti, ktorých rodičov, nechala vláda vo Vichy vyviesť do koncentračných táborov. Z týchto 75 000 Židov sa domov nevrátilo 72 500. Film nám približuje nemeckú inváziu do Francúzska v roku 1940 a o dôsledky zavedenia bábkovej vlády. Tu sa nám objavuje aj ďalšia historická postava Klausa Barbie „mäsiara z Lyonu“ (od roku 1947 agentom americkej tajnej služby CIA) . Odpor nám ukazuje mnohé z jeho zverstiev. Na odlachčenie nejaké zaujímavosti: vo filme hrala aj slovenská herečka Vica Kerekes, ale aj českí herci Matěj Seifert, Klára Issová a Marta Issová. Natáčalo sa aj v Prahe a Liberci (v uličkách Nového Mesta, v hotely Grand Bohemia, v priestoroch bývalej Živnobanky a na železničnej stanici v Liberci).

V prvom rade musím upozorniť, že sa vôbec nejedná o dokumentárny film, to sú len vytiahnuté archívne fotky, krátke filmy vzájomne nesúvislo pospájané a k nim je urobený príhovor v 5 jazykoch. O neskutočne zložitom spracovaní tohto filmu svedčí aj fakt, že Rosenblatt ho tvoril viac ako 3 roky. Vôbec sa nezaoberá politickým životom hlavných aktérov, ale len zmesou nejakých polopráv respektíve výmyslov. Nepochopil som prečo takýto film bol vôbec vytvorený a komu, čo mal povedať. Vôbec ma neprekvapilo, že pochádza z dielne americkej kinematografie a dokonca, že získal aj ich ocenenie.

Ďalší z vynikajúcich dokumentov Stanislava Motla, čiastočne sa odvíja v súlade s knihou Henryka Mandelbauma, väzňa v Osvienčime Birkenau číslo 189 970, ktorý bol zaradený do sonderkommanda v krematóriu číslo 3. Dokument je výborne zostavený má hlavu aj pätu a na to, že pamätník mal takmer 85 rokov, tie jeho vyjadrovania boli obdivuhodné. Má to však jeden obrovský háčik, Henryk Mandelbaum sa v tomto dokumente tak vehementne obhajoval, až je to všetko veľmi nápadné. Väčšina preživších a do istej miery aj židovskí predstavitelia všeobecne vnímajú väzňov v sonderkommandach veľmi negatívne. V koncentračných táboroch boli považovaní za zločincov, ktorí napomáhali nacistom napĺňať ich ciele. Dopomohli k tomu aj ich privilégia, členovia sonderkommanda boli slušne oblečení v dobrej fyzickej kondícii. Žili v slušných podmienkach a spali hlavne na slamníkoch. Netrpeli hladom, Nemci im umožnili vziať si jedlo, ktoré obete, ktoré oni viedli na smrť ponechali so svojim oblečením. Mali všetkého nadmieru. To vyvolávalo rozhorčenie ostatných väzňov. Z histórie vieme iba o troch povstaniach príslušníkov sonderkommanda, v Treblinke 2.8.1943, v Sobiboru 14.10.1943 a v Osvienčime 7.10.1944. Ich úlohou v Osvienčime Birkenau bolo pozdraviť prichádzajúcich väzňov a uviesť ich do spŕch a potom, že pôjdu na práce. Už tu mnohokrát museli používať násilie, aby všetkých natlačili do spŕch. Po splynovaní, členovia komanda vstúpili do komory, vybrali telá, obrali ich o cennosti, vylámali zlaté zuby a telá odniesli do krematórií. Ďalší prezreli odev a odniesli ho do „Kanady“. Takže príslušníci sonderkommanda boli poslednými, ktorí s nimi komunikovali ešte zaživa. Po vojne preživší členovia kománd to mali ťažké, existujú stovky prípadov kedy boli súdení ako vojnoví zločinci a boli aj popravení. Hlavné židovské organizácie túto prácu v koncentračnom tábore odsúdili ako zločin. Ale výborný dokument práve v dnešnej dobe, kedy riešime otázky potlačovateľov holokaustu, lebo ak nepoznáme pravdivo svoje dejiny alebo ich nechceme poznať a radšej pred nimi zatvárame oči môže sa stať, že sa zopakujú! Ďalšie filmy o práci sonderkommanda Útek zo Sobiboru, 1987 a Šedá zóna z roku 2001.

Hneď na úvod musím poznamenať, že výsadky odosielané z Londýna (spravodajským odborom exilového Ministerstva národnej obrany) do protektorátu boli nedostatočne pripravované, boli im dávané adresy už zatknutých členov odboja alebo už zomrelých občanov. Preto ich pohyb v Protektorátu bol obťažný a bez pomoci takmer nemožný. To nie je na ospravedlnenie ďalšieho počínania jednotlivých výsadkov. Dňa 8.4.1944 bol vysadený výsadok CHALK v zložení npor. Bohumil Bednařík, rtn. Vladimír Hauptvogel, čat. Josef Künzl a rtn. František Nedělka. Ich úlohou bolo pomocou radiomajáku Eureka navádzať spojenecké lietadla na cieľ a prijímať ďalšie výsadky v priestore južných Čiech. Táto skupina nemala zázemie a po prezradení sa podujala na rádiovú hru s gestapom pod názvom Seni. Podarilo sa im ale do vysielania zaradiť varovné signály a Londýn túto hru odhalil. Všetci výsadkári skončili vo väzení v Prahe. Spoločne s nimi bol vysadený výsadok SULPHUR v zložení npor. Adolf Horák a rtn. Oldřich Janek. Ich úlohou bol zber spravodajských informácii v priestore západných Čiech. Ani oni nemali pripravené zázemie a tak 20.4.1944 boli zadržaní gestapom a keďže prisľúbili spoluprácu, začali rádiovú hru Wallenstein, ktorú kvôli Janekovi sa podarilo prezradiť. Horák sa dal do služieb gestapa a prezradil aj skupinu Chalk. Obaja boli 1.4.1945 v Terezine popravení. Dokument sa pomocou pamätníkov pokúša vysvetliť ich zlyhanie.

Nemecko obsadilo sever Francúzska a atlantické pobrežie. Taliani pohraničné pásmo na francúzsko talianskej hranici, časť Francúzska pokračovala v boji pod vedením generála Charlesa de Gaulla na ktorého bol napojený aj aktívny domáci odboj Résistance a existovalo tu aj Vichystické Francúzsko, ktoré kolaborovalo s nacistami a odovzdávalo zámorské kolónie v prospech Spojencov a Japonska. Aj napriek všetkému tomuto poníženiu ešte nasledovalo to rozhodujúce. Hitler sa tešil na akt kapitulácie Francúzska. Spracoval podrobný scenár, ktorý ako by z oka vypadol potupnému aktu kapitulácie Nemecka po I. svetovej vojne. Hitler nechal vagon presunúť o pár metrov ďalej, symbolický na rovnaké miesto, kde pred 20 rokmi museli si Nemci priznať porážku. 22.6.1940 tak bolo v rovnakom železničnom voze podpísané aj druhé prímerie. Dve rovnaké krajiny ale v opačnom garde. Aj preto Francúzi v dobe vojny nenávideli Nemcov, zobrali im do zajatia 1 845000 vojakov, k tomu pribudlo 2,7 milióna ľudí odvlečených na nútené práce. Pod Pétainovým vedení sa gestapáci a kolaboranti dopúšťali brutálnych represálií, deportovali 78 382 židov a vraždili príslušníkov odboja. Dokument je veľmi jednoznačne zameraný a venuje sa výlučne situácii vo vagóne, aj keď predstavuje unikátne archívne dokumenty..

Maginotova línia bola vybudovaná v rokoch 1929 až 1939, to sú rozsiahle opevnenia rozprestierajúce sa po celej východnej hranice Francúzska. 450 km obranných objektov malo zastaviť nemeckú inváziu.. Dňa 21.8.1939 začalo Francúzsko mobilizovať Maginotovu líniu, ktorej úlohou bolo vytvoriť prvú obrannú líniu pozdĺž hraníc. Vojaci z mierových kasárni sa presunuli do pevnostných objektov, aby ich pripravili k boji. Avšak táto obranná línia sa neosvedčila, dala Francúzom nádej a táto pýcha francúzskeho vojenstva bolo nakoniec úplne neúčinné a zostáva do dnes jednou z hlavných traumatizujúcich epizód modernej francúzskej histórie. Protiveň tejto línie budoval Hitler v rokoch 1938 až 1940 Siegfriedovu líniu dlhú viac ako 630 km. Obsahovala 18000 bunkrov, tunelov a tankových prekážok. Začína v meste Kleve na hraniciach s Holandskom po hranici Nemeckého cisárstva po mesto Weil am Rhein na hraniciach so Švajčiarskom. Francúzom nepomohla ani Maginotova línia, ktorá bola hodnotená ako ríša snov. Po obsadení ich krajiny Nemci obsadili túto líniu, vyviezli do Ríše čo sa dalo a tak sa stala bezvýznamná. Čo nebolo pravdou, o tom svoje vie aj generál Patton, ktorý oslobodzoval Francúzsko.

V máji 1940 v rámci druhej svetovej vojny utrpelo Francúzsko najväčšiu vojenskú porážku v histórii. Na pokraji zúfalstva požiadal maršal Pétain o prímerie. (O tom ďalší film a komentár „1940 Tajomstvo prímeria“). Tým sa dostalo 1 845 000 francúzskych dôstojníkov a vojakov do zajatia Tretej ríše. Najskôr boli ubytovaní v táboroch zriadených vo Francúzsku v okupovanej zóne známych ako Frontstalags (išlo o internačné tábory zriadené vo Francúzsku medzi 1. svetovou vojnou a alžírskou vojnou). Odtiaľ nasledoval presun do táborov v Nemecku, konkrétnejšie 20 000 dôstojníkov išlo do Oflagov a poddôstojníci a vojaci do Stalagov. Správa každého tábora pozostávala z nemeckého velenia (Kommandantur) a dôverníka (zastupujúci vojakov v tábore) a dôstojníci mali aj svojho dekana. Asi polovica z nich pracovala v poľnohospodárstve, ostatní v továrňach a baniach. Tábory vo Francúzsku museli opustiť európski vojaci, lebo tu Nemci zavreli vojakov zo zámorských departementov, títo v očiach nacistov predstavovali menejcennú rasu a na nemeckej pôde nemali miesto. Išlo okolo 80 000 vojakov (43973 severoafrických, 15777 senegálskych, 3888 malgašských, 2177 indočínskych, 380 martinikských a 2718 klasifikovaných vojakov bez rasy. Títo pracovali na stavbe Atlantického valu a v lesoch Landes. Počet Francúzov v Nemecku sa neustále znižoval, už počas presunov do Tretej ríše sa podarilo utiecť 250 000 vojakom. V prvom roku bolo vrátených späť do vlasti z rôznych dôvodov 330 000 francúzskych väzňov. Do roku 1945 bolo zabitých alebo ináč nezvestných 51 000 väzňov, ďalších 210 tisíc francúzskych väzňov sa transformovalo do Nemecka. Väzni boli repatriovaní do Francúzska v lete 1945. Mnohí sa vrátili s opovrhnutím, že Francúzsko ich ponechalo v zajatí celých 5 rokov, ale na druhej strane mnohí väzni boli obvinení zo zrady, že sa nechali zajať bez boja. Ich návrat (vrátilo sa okolo milióna vojakov) bol sprevádzaný mnohými incidentmi, najvážnejším bol masaker z Thiaroye. Väčšina z nich sa do Nemecka vrátila do Francúzskej okupačnej zóny, kde sa chovali zo všetkých okupačných zón k civilistov a zajatcom najhoršie. Ale to už je ďalšia kapitola francúzskych dejín. Na záver niečo aj o dokumente, svojou kvalitou ma opäť Francúzi nepresvedčili. Nemci otvorili archívy s témou francúzskych vojnových zajatcov v roku 2012 a francúzski dokumentaristi sa pravdepodobne k nim nedostali. V dokumente chýbajú konkrétne historické údaje. Celý film sa zameriava na vládu vo Vichy a maršala Pétaina a na svedectva manželiek a deti jednotlivých väzňov v Nemecku. Chýbajú nám údaje o vzniku francúzskych jednotiek bojujúcich po boku wehrmachtu, respektíve v jednotkách SS, ale aj o masívnom kolaborantskom jednaní v zóne Slobodného Francúzska .

Tento výborný film bol spracovaný podľa novely José Maria Ferreira de Castro, portugalského spisovateľa, pod názvom Misia (A Missão, 1954). Dej filmu sa odohráva tesne pred francúzskou kapituláciou a počas obsadzovania nacistami. A celý dej sa točí okolo možného nápisu "Misia" na streche kláštora, čo by malo zabrániť prípadnému bombardovaniu lietadlami luftwaffe. Ale je tu háčik, podobný objekt má aj neďaleká továreň s priľahlými obytnými domami robotníkov s rodinami. A dilemu či, ochrániť 9 mníchov a obetovať rodiny s deťmi alebo bez nápisu riskovať možné bombardovanie kláštora, mnísi nie sú schopní vyriešiť. Nakoniec všetko sa vyrieši pri obsadení kláštora nemeckou posádkou. Výborne je vykresľovaný pohyb (správy BBC v rádiu) francúzskej vlády pod predsedníctvom Paula Raynauda, ktorá 10.6.1940 bola nútená sa premiestniť do Tour, odtiaľ do Bordeaux až nakoniec 16.6.1940 tento predseda s vládou podal demisiu a do Vichy sa už sťahovala nová kolaborantská vláda na čele s Pétainom. Francúzska pravidelná armáda bola vo svojich kolóniách, utekala z Dánska a posledná časť utekala z Dunkirque a kto sa mal postaviť wehrmachtu na odpor (nevycvičení robotníci, roľníci alebo inteligencia)? Preto 14.6.1940 vstúpili nemecké vojska do Paríža bez boja.

Podľa poviedky sovietskeho spisovateľa Viačeslava Kondratieva „Vykúpenie krvou“ bol sfilmovaný tento výborný film. V skutočnosti z bitky o Ržev ide o malú jednodňovú epizódu v bitke o dedinku Ovsjannikovo. Bitka o Ržev nebola bitkou o mesto ale išlo o úlohu zničiť hlavné sily nemeckej skupiny armád Stred na rževsko-vjazemskom predmostí 150 km od Moskvy. Tu do Rževského výbežku sa musela nemecká armáda stiahnuť pred sovietskymi vojskami. Stalin 5.1.1942 vydal rozkaz , aby Ržev Kalinský a Západný front oslobodili za týždeň od nacistov. Rozkaz bol splnený 20.3. na ďalší rok 1943. Pobyt nemeckej armády pred bránami Moskvy predstavoval obrovské riziko. Len v priebehu roku 1942 sa odohrali štyri skutočné operácie aj zo strategickými cieľmi, zahnať nemeckú armádu čo najďalej od Moskvy. Mnohokrát nezmyselne vedené boje mali na oboch stranách neskutočne množstvo padlých, odhaduje sa na strane Červenej armády 776 889 stratených vojakov a na Nemeckej 400 tisíc. Napríklad tu padla celá 33. armáda generála Jefremova aj s jej veliteľom. Aj tu mi nedá sa upozorniť na strašnú cenu, ktorú museli zaplatiť všetky národy, ale predovšetkým ten ruský za to, že vyhnali nacistov zo všetkých štátov ktoré okupovali. Takže si myslím, že nie je na mieste znevažovanie spomienok na ruské obete. Teraz k filmu. Kondratiev podáva svoju autobiografiu z tejto bitky o Ovsjannikovo. Ide o drsný, nejednoznačný ale čestný obraz skutočnej udalosti. Film sa snaží neskresľovať príbeh podáva ho čo najčestnejšie a najpravdivejšie, ukazuje udalosti také, aké v skutočnosti boli. A v Červenej armáde boli skutočne velitelia, tí mali svojich politrukov a na nich ešte dozerali aj orgány NKVD.