melis.cuga

Za hudby Beethovena sledujeme v nádhernom noir štýle osud človeka ktorý bol nikým a aj to dokázal pohnojiť. Vykonštruovaný príbeh je ku koncu už mierne pritiahnutý za vlasy ale forma ho dopĺňa priam úžasným spôsobom. Nie som veľkým fanúšikom bratov Coenovcov ale toto dielo svojím spracovaním naprosto vyniká z klasickej každodennej filmografie. Navyše naratívny hlas Thorntona je natoľko podmanivý a zúfalo ubitý, že dáva hlavnej postave ďalší rozmer čo sa týka jej absolútnej zbytočnosti. Čo môžem povedať? Film ma naprosto uchvátil...

Človek je zvláštne stvorenie. Človek sa totižto dokáže aj v najväčšom meste na svete obklopený ľuďmi a ich nesmiernou pozornosťou cítiť ako najosamelejšia bytosť vo vesmíre. Výraz tváre BIlla Murrayho v sebe nesie toľko trpkosti a osamelosti, že už chápem preco Sofia Coppola šila túto úlohu práve pre ňho. Lost in Translation je najromantickejším filmom bez lásky aký poznám. Jediný dotyk, pohladenie alebo pohľad v tejto snímke obsahuje toľko energie a iskrenia ako môžeme nájsť vo všetkých ostatných hughgrantovských dojákoch dokopy. Po prvom, druhom, desiatom, xtom sledovaní stále nedokážem prísť na to ako dokázala Coppola preniesť na plátno to absolútne holé jadro nekonečnej osamelosti a životného prázdna. Bez zaslzenej hudby, bez romantických gest, bez intríg a ospravedlnení hlavných postáv považujem záver filmu za jeden z najsmutnejších a zároveň najkrajších filmových finishov aké som mal možnosť vidieť. Obraz Billa Murrayho sediaceho v šere za barovým pultom v sprievode klavírnej hudby popíjajúceho whiskey a fajčiaceho cigáru by som si najradšej zarámoval a zavesil na stenu. Bravo

Mrazivý obraz našej zvrátenej spoločnosti ktorý nalieha na každý morálny aspekt ľudskej duše. Dychberúce herecké výkony a režisérov cit pri gradovaní jednotlivých scén robia z tohto filmu ukážkový apel na otázku rasizmu, ktorý sa však nevnucuje tak ako sme na to z iných filmov zvyknutí. Pri niekoho potenciálne príliš vykonštruovaný príbeh, avšak neviem si predstaviť ako inak by sa dali skĺbiť všetky zložky ktoré vo filme vidíme. Pre mňa je Crash jednou krásnou, emocionálne vypätou jazdou ktorá u mňa zanechala niekoľko scén naveky zapísaných v pamäti.

Po rokoch som sa opäť vrátil ku Fight Clubu. Aby som bol presný tak po 7 rokoch. Za 7 rokov Vám v hlave ostane len jemná myšlienka ktorá vraví niečo v štýle "Fight Club? Pamätám si, že sa mi to páčilo". Až teraz som však pripravený povedať čo si o tejto bizarnej anti/pro-utopickej (vyberte si) anarchistickej satire naozaj myslím. Fight Club je všetkým čím chcete aby bol. Je to psychologická akčná dráma s naozaj jemnou linkou pochybnej love-story a nádychom Fincherovského thrilleru, ktorý má buď slúžiť ako wake-up call pre všetkých konzumných požieračov Ikea nábytku, alebo ako vierohodný návod ako založiť teroristickú skupinu uprostred veľkého mesta. A zatiaľ čo mnohí onanujú nad definíciou odkazu, ktorý sa nám snaží prenechať tento chytrý scenár, ja sa bavím na tom s akou silou dokázal film šokovať. Helena Bonham Carter bola paradoxne príťažlivo odporná a dvojica Norton Pitt vyhráva celý film bez jediného pochybenia. Právom v top 200 a možno aj v top 200 trochu prinízko...

Fincher vo svojej Hre rozbieha naozaj divokú a zamotanú jazdu ktorá Vás núti s napätím sledovať ako sa pomaly hlavný hrdina dostáva do čoraz väčších malérov, až kým Vás svojou finishovou fackou nepreberie z tohto snového dobrodružstva. Skvelé 2 hodinky ústia do finále ktoré je síce originálne, ale rozhodne nie dokonalé.

Každá jedna scéna z tohto filmového diamantu je maličkým čriepkom ktoré po založení do umeleckej koláže tak jemne skladanej pánom režisérom vytvárajú nervy drásajúci a surový pohľad do duší ľudí ktorým jednoducho osud nepraje. Nádherne smutný film ktorý núti diváka pracovať a rozhodne mu nič nepredkladá na striebornom podnose. Po Amorres Perros to Inaritu vytiahol medzi elitu. Smekám...

Siahodlhá, skrz naskrz zamotaná a audiovizuálne neuveriteľná poéma. Žánrovo naprosto odlišný film ktorý sa snaží diváka povodiť po mnohých alternatívnych realitách cez ktoré ma chápať jednoduchý dej. Rozhodne zaujímavý projekt ktorý však postráda hĺbku potrebnú na to aby sa zavŕtal do pamäte. Lahôdka pre oko aj ucho totiž neobsahuje myšlienku dostatočne silnú na to aby pozdvihla tento snímok do vyššej kategórie. Tak či onak však rozhodne príjemný film ktorý si treba pozrieť už len kvôli výdatne inovatívnej réžii a naprosto odlišnému prístupu k filmárine. Jared Leto so svojou charizmou je len čerešničkou na torte.

Typizované postavy na každé známe životné klišé, nereálny až miestami smiešny príbeh. Koho to zaujíma? Americká krása dokáže udrieť do toho najslabšieho miesta s nesmiernou silou. Vypointované dialógy postavené na geniálnom scenári v sebe nesú všetkú trpkosť dnešného bizarného sveta. Režisér sa ani v jednej scéne nesnaží o samoúčelné citové vydieranie ale jednoducho predkladá divákovi tému v podobe v akej existuje. Rozhodne mi nevadí nadnesený a prehnaný príbeh kým plní účel. A tým je pre mňa dôjsť zimomriavkovou kúrou ktorou je Americká Krása až k uvedomeniu, že si tento život nesmieme nechať ujsť trápením sa nad maličkosťami. A to nie len kvôli nádhernému soundtracku, či Kevinovi Spacey ktorého výkon berie dych. (Scéna s gaučom, jednoduchá aká je, ma doteraz dokáže zaraziť...)

Musím sa k niečomu priznať. Aj napriek tomu, že mi Boylove filmy chutia a považujem ich za veľmi kvalitný prínos do sveta kinematografie, nikdy som ho nepovažoval za vysloveného génia. Z celej jeho filmografie mi je srdcu najbližšie paradoxne zrejme Sunshine, s ostatnými kúskami nie veľmi pozadu. Problémom u mňa totiž je, že nech je už témou jeho filmov čokoľvek, jeho rýchla a chaotická réžia ma nedokáže vtiahnuť do udalostí nech sa už snažím ako viem. Presne takýto prístup som mal aj k 127 Hours. Od prvej minúty sledovania som začal rozmýšľať ako roznesiem v zuboch zbytočnosť flashbackov ktoré postrádajú akýkoľvek plynulý príbeh, ako sa posťažujem na prílišnú dávku humoru a dôraz na bizarnosť akou je jeho tragická situácia prednesená. To všetko sa ma držalo asi 70 minút stopáže. Ak sa k tomu pridá vyslovene nepríjemný pocit zo sledovania kvôli mojej miernej klaustrofóbii, tak sa musím priznať, bol som sklamaný. A potom nastúpi finále. Boylov, pre mňa nečitateľný, rukopis sa zmení na naturalistické zobrazenie toho čo si nikto z nás nevie ani len predstaviť. A v momente keď Vám už aj tá posledná bunka v tele dýcha strachom a triaškou sa za hudby géniov z kapely Sigur Ros atmosféra vygraduje na nestráviteľné maximum. So slzami v očiach a zaťatou päsťou som sledoval záverečné titulky a prial si možnosť vychutnať si tento koniec ešte raz. Za ten záver dávam čistých 5, ale bohužiaľ zvyšok je len omáčka tak trochu málo slaná na to aby ste si ju dokonale vychutnali. Čiže 4...

Tento film má všetko. Herecké výkony ktoré zdvíhajú zo sedadiel, mrazivú a zároveň nádhernú hudbu, príbeh ohromných rozmerov ktorý od začiatku do konca zmieta diváka medzi realitou a ilúziou, a napokon ponúka scény ktoré útočia na city s neuveriteľnou razanciou. Posledná veta pôsobí ako prebudenie z tej najhoršej nočnej mory, len aby ste si uvedomili, že ste sa ocitli v ešte horšej. Scenáristicky pôsobivý film ktorý pre mňa bude navždy znamenať jednu zimomriavkovú extázu. Videné mnoho krát to stále nestráca na mysterióznej miestami až horrorovej atmosfére. Nepríjemná jazda ktorá nepozná happyending. Jeden z najlepších filmov aké som mal možnosť vidieť. PS: Max Richter: On The Nature of Daylight je pre mňa až dodnes, takmer rok po premiére, skladbou ktorá v sebe nesie toľko zúfalstva, bezmocnosti a trápenia, že si naozaj nedokážem predstaviť ktoré dielo by lepšie podčiarkovalo bezvýchodiskovosť situácie nášho hlavného hrdinu.