SeanLSD

Ospravedlňujem sa za vulgárnosť, ale nemôžem inak – a aspoň trochu vyvážim tie chválospevy, čo za boží film to je... No každý má svoj názor - priznávam sa bez mučenia, že som k DJANGOVI pristupoval s predsudkami, ale tie sa napokon ukázali ako neopodstatnené.. Ten film bol totiž ďaleko horší. Takže už tu máme nielen tradičnú otravnú tarantinovskú ukecanosť, ktorá nevie kedy prestať, ale dokonca aj neznesiteľnú teatrálnosť !? Dokonalá ľudová taškarica v scéne s KuKluxKlaniakmi, ako vystrihnutá z nejakej estrády, opakované hlúpe deklamácie, ktorým ak by sa neprepožičali prvotriedni herci, vyzneli by priam dementne, a v sídle Calvina Candieho potom dochádza doslova k absurdnej dráme, ktorá sa zvrhne v neuveriteľnú krvavú frašku! Chýba mi tam už len nejaký černošský zborový spev a vokály v pozadí... To nebol pokazený film, ale čistá katastrofa! Fantastická kamera, ktorá nemá čo snímať a nehorázni herci, čo stvárňujú len obsesie pána režiséra. Dve hodiny sa nič poriadne nedeje, okej, nevadí, aj keď atmosféru veľmi nechytám, domyslí sa, ale potom príde odrazu séria nezmyselných, neopodstatnených zvratov, ktorými sa celá námaha okolo psychologickej drobnokresby zruší ako prasknutie bičom na negrovom chrbte i tvári otrokára. Takú debilitu som nevidel, ty vole! Čo vám k tomu všetkým dávali LSD ? Pre mňa definitívny dôkaz, že Tarantino nie je prvotriedny autor, ale zveličená režisérska superstar s nafúknutým egom, ktorej sa prepáči kadečo a keď do svojich žvástov zapletie ešte nejakú tú myšlienku, všetci sú hneď celí posratí. Pritom totálne opakuje šablóny z BASTARDOV, ktoré ma už tam srali, ale iba to, no tu navyše vonkoncom nemajú zmyslu.. Tam bola postáv hromada, dokázal som to s ľútosťou akceptovať, ale tu je ich iba pár - zázračný čierny Superman a  Skopčák, čo má uchlácholiť nemecký národ za to, že im predtým ukradol kus (ne)slávnej histórie, rovnako ako ich slizký plantážnicky protivník a jeho farboslepý posluhovač sú skvele navrhnuté, rozpracované a zahrané postavy, s ktorých osudom nedokáže Tarantino zmysluplne naložiť a dramaticky ich opodstatniť. Mali mu dať dramaturga, a nie Zemeguľu. Kým nie až tak NESLÁVNYMI BASTARDAMI som bol iba sklamaný, NESPUTANÁ DJANGOVA hlúposť, zbytočná neopodstatnená rozmáchlosť a scenáristická nemohúcnosť prezentovaná ( a navyše oceňovaná ) divákmi i kritikmi ako nejaký zázrak, ma doslova pobúrila. Dávno som sa necítil nejakým filmom tak urazený - a pritom znudený k smrti. Pre mňa stručne jedno veľké WHAT THE FUCK ? Zlatý Glóbus, do riti? Zlatý Glóbus za scenár, no kurva!

Tak trochu neviem, čo si počať s týmto rodinným katastrofickým hororom. Tu sa totiž možno viac než kedykoľvek predtým natíska otázka, či ide o prachsprostú komerciu využívajúcu tragické udalosti, lahodiacu divákovej extáze zo skazy alebo chvályhodný umelecký počin inšpirovaný humanitou / inšpirujúci humanitu. Ak si film kladie za cieľ upozorňovať a približovať reálne hrozné skúsenosti tisícov ľudí po celom svete, nebolo by lepšie venovať prostriedky investované na veľkolepú rekonštrukciu ( 30 mil. dolárov ) - alebo keď už, tak zisk z filmu - priamo obetiam prírodných katastrof ? Je potreba na to upozorňovať dojemným veľkofilmom, ak existuje toľko skutočných videozáznamov alebo dokumentárnych simulácií týchto smrtiacich vĺn ? Dalo by sa to brať ako filmárska výzva, keby napr. takí Emmerichovi trikári podobné kúsky už nezvládli skôr a omnoho efektnejšie. A keď už sme vložili toľké prostriedky na zvládnutie presvedčivej autenticity, prečo tomu celému hádzať kolík pod nohy už od začiatku jasným happyendom a obsadením západnej buržujskej rodiny do hlavných rolí ? Prečo nie nejakú obyčajnú thajskú či indickú rodinu, ktorej katastrofa vzala celý dom, majetok a polovicu príslušníkov, ale západniarsku rodinku, ktorá mala to bohovské šťastie, že prežili všetci a zostala im trvalá iba psychická ujma a traumatická spomienka, no vzápätí po prežití a ponachádzaní sa už leteli súkromným lietadlom švajčiarskych poisťovákov do najluxusnejších nemocníc a neporušených domovov istených tučnými kontami ? Akoby sme hovorili - nejaké tsunami, čo ako rekordné, by nikoho nevzrušovalo, keby nezasiahlo aj hromadu prachatých bielych turistov ( a najlepšie Američanov, preto na nich premenujeme aj španielsku rodinu, o ktorej film reálne je ). Tsunami 2004 si vzalo za obeť do štvrť milióna ľudí, koľko celých rodín asi prežilo absolútne neporušených potom, čo sa s tým božím dopustením stretli zoči-voči ? Ak chceme naozaj ukázať krutosť tej pohromy, prečo nie sú hrdinami ľudia, ktorí prišli o všetko, celé príbuzenstvo, majetok i zdravie ? Jasné, pretože tým ani nenapadne robiť z toho námet filmu, ktorého by sa chytil producent, majú totiž inšie veci na práci - prežiť sa musia snažiť trvale, väčšinu svojho života, mnohí s katastrofou či bez nej. Ak zisk z takéhoto filmu, činiaci vyše 100 miliónov, nejde na pomoc chudobnejším a nešťastnejším postihnutým, ťažko nájdem pre IMPOSSIBLE nejaké skutočne oprávnené nadšenie. A to pri všetkej úcte k filmárskej stránke, ktorá sa prekvapivo nevyžíva v katastrofilných záberoch a z až dokumentaristicky riedkeho príbehu umne ťaží čo sa dá až do tej miery, že vytvára novú podobu žánru, čiste hororovými filmovými prostriedkami prechádza k reálnemu hororu a v krvavých detailoch i vypätej emotívnosti ukazuje, že dosť trýzne, strachu a nechutnosti existuje aj v skutočnom svete, i bez všetkej krvilačnej mánie a nenásytne zvrhlého skúmania fyzických i psychických hraníc človeka v súčasnom filmovom horore.

Ach, tí horkokrvní Švédi ! Hneď sa rozpália. A človek pritom ani nič nespozoruje... Proste Dychovka, taká čo som nezažil od pradávnych Formanových začiatkov. K tomu maximum významu a vtipu v tých najúspornejších záberoch, strih raz za 5 minút, ale geniálny, pohyb kamery raz za film, no famózny a filmový efekt raz za hodinu, odrovnávajúci. Primitívne jednoduchá náplň obrazu, ale objemná tak, že sa do nej vmestí zásluhou presného zvukového kontrapunktu ešte aj ďalší príbeh, odhalenie vnútra či doplnenie skutočnosti. Akoby z filmovej učebnice, montáž poskladaná jednoducho ako domino, ale schopná na viacerých úrovniach odhaliť prepojené a svojské spoločenstvo na viacerých úrovniach aj neskutočne temným humorom vyjaviť pravdy o živote. Ak to človek nečaká, príde k nemu TY, KTORÝ ŽIJEŠ ako tichá nálož, prostá i prekvapujúca ako aktovka školáka. Najradšej by som to pustil Woodymu Allenovi... a mnohým ďalším...

Čo povedať človeku, odsúdenému na smrť ? O čom sa s ním rozprávať ? Čo sú to za ľudia, ktorí sa chcú pozerať na popravu ? Chcelo by sa mne niečo také, aj keby som bol otcom obete ? Prečo sa na to musím dívať vo filme ? Viem predsa, že sa také veci dejú, ale ako sa s tým vysporiadať ? Čo keď aj tak zúfalo osamelí ľudia prídu o všetkých blízkych ? Čo keď už človek nič nedokáže cítiť ? Čo keď už človek sám sebe nepripadá ako človek ? Keď už nevie, čo je to radosť ani ako vonia žena ? Keď je postavou, ktorá je bezcitná alebo srab, jedným zo sráčov, ktorých manželky a matky boli k ničomu, ktorých jedinou radosťou sú sladkosti, keď je chudobný, tučný a čierny v južanskom štáte plnom zabrzdených hovád ? Neviditeľne režírovaný brilantný ( a nevyhnutný ) herecký koncert ( hoci si nemyslím, že by si zaň práve Halle Berry zaslúžila Oscara ) v tom type filmov, ktorý som prestal pozerať, lebo mi kazia už aj tak premenlivú radosť zo života... Keď pri poslednom zábere prišlo to staré známe mrazenie na chrbte, stelesňujúce zmiešané pocity, bolo mi ťažko i povznesene a tak trochu všetko jedno.

Spisovateľská inšpirácia, čo k akým velefantastickým veledielam by viedla, nie je práve to najpútavejšie, čo si viem predstaviť vo filme - ak nevidím priamo autorovi do hlavy, ak nie je pošahaný, alebo ak nežil životom Londona, Hemingwaya či Bukowského. Životy aspoň stoviek iných spisovateľov, ktoré inšpirovali ich diela, boli určite zaujímavejšie ako rodinné záležitosti akéhosi viktoriánskeho gentlemana. Príbeh vedúci k vzniku Petra Pana nie je práve z tých najdramatickejších... trúfam si povedať, že nebyť toho, že ide o rozprávkový kult anglofónneho sveta, nikdy by takýto film nevznikol. Dlho šlo preto pre mňa iba o rodinnú viktoriánsku históriu, ktorá mala to jediné šťastie, že na jej pozadí vznikla nesmrteľná knižka, históriu dojímavú a nešťastnú, no nijako výnimočnú... pritom však nádherne natočenú, s krásnou hudbou, zlatým Johnnym a neodolateľnou Kate, ktorá zatieni každého svojho hereckého partnera, s takou samozrejmosťou, talentom a príťažlivosťou, že ju začínam skutočne milovať. Pre to všetko i príbeh sám som sa napokon ( očakávateľne ) predsa len roztopil a film dokončil rozcitlivený s nádejou, že budem raz schopný stvoriť a urobiť pre niekoho niečo podobne krásne, nielen spisovateľsky, ale hlavne ľudsky, že som ako autor i človek schopný vytvárať také nezabudnuteľné, magické okamihy, ktoré môžu život zmeniť na čarovnú rozprávku.

Polovica 80. až polovica 90. rokov bola zlatou érou týchto veľkých filmov o zmyselnosti a erotizme, tematicky od prachsprostých obtiahnutých vlhkých oblečkov kdekade tancujúcich a ľahkých vlnivých a odhaľujúcich vo fatálnej romantike až po husté freudovsky-psychologické nakladačky a reflexia spoločenských zmien v postavení pohlaví. Najviac ale fičali úchylky, čím zvrhlejšie a bizarnejšie, tým lepšie. Rozvracačské, problematické, burcujúce, dráždivé. A pokiaľ sa pamätám, alebo som videl, nikto to nedokázal s takou intenzitou ako Polanski v tom majsterštyku. Dobre si pamätám, čo HORKÝ MESIAC porobil s mojim mladistvým erotizmom v dobe, keď som si mohol tak najviac ulietať na bikinách v Baywatchi.

Opäť hrozne intenzívny Polanski, neznesiteľne provokatívny, spoločensky závažný a pritom atmosférický, thrillerovo napínavý a prekvapivo prekvapivý - tým, že som z hľadiska všetkých týchto faktorov okrem žánru očakával, že sa dej ku skutočnej, objektívnej pravde nedopracuje a divákovi zostane bez ohľadu na možný záver iba mučivý nepokoj, že sa nedozvie, či spravodlivosť bola vykonaná, alebo nie, resp. či nebola vykonaná príšerná nespravodlivosť... Najhoršie - i najlepšie, ako sa to vezme - na celom brilantnom filme ( hlavne dialógovo ) je, že keď sa napokon k finále prepracuje a zbaví človeka pálčivej neistoty, nie je spokojnejší... pretože to celé svojou ľudskosťou ( nie v pozitívnom slova zmysle ) získa omnoho brutálnejší rozmer, nejednoznačnejší a pritom pochopiteľnejší - pohnútky k celej tej príšernej histórií, dennodenne sa opakujúcej kdekoľvek na svete, sú svojim spôsobom jednoduché a prirodzené a človeku ( hlavne mužského pohlavia ) tak (ne?)pochopiteľne lákavé. A to desí.

Celkom dobre dokážem pochopiť, ako to David S. Goyer myslel v rámci vystupňovania série. Smrť ( tentokrát definitívna ) blízkeho, celé komando nových parťákov, bojovné ženy, čo sú dnes tak strašne v móde, neriešiteľný bazálny konflikt s tými, ktorých chce chrániť, snaha dobrať sa psychologickej hĺbky hrdinu a do cesty mu postaviť toho najhoršieho, ikonického, starobylého protivníka. K tomu Goyer aj kadečo pochytil z režisérskeho umenia, to nepopieram, ale celku chýba jednota a švih, šťava, štýl a atmosféra. Je to ako epizóda seriálu... ktorý ostatne mal nasledovať.

Guillermo del Toro pritlačil - je tu viac bitiek, sekačiek, mŕtvych, viac akrobacie i coolovosti v podobe drsných hlášok a jointov, viac hororu a úchylnej barokovej dekadentnosti. Elektroniku vystriedal rap, a chladné nočné tóny obľúbené del Torove odtiene červenej a zlatej, ale inak je okrem umocnenia deja zachovaná štruktúra jednotky. Že si upíri vybrali ako hlavný stan Prahu, a matička hrá rovnako dobre ako všetci tí strašní drsniaci, ma neprekvapuje. BLADE II má všetkého viac, než jeho predchodca, ale celkove je to menej dobrý film. I keď iba o trošku.

Ani po rokoch nestratil Blade svoje kúzlo. Krvavá sekačka v rytme dravej elektroniky je stále štýlová, zábavná a mocná, takisto ako jeho strieborný meč, kožený plášť a slnečné brýle. Kde sa stratil Stephen Norrington ?