SeanLSD

Neskutočný paškvíl, a to ešte aj na bessonovčinu, ktorej scenáre sú tvorené v prestávkach medzi nakrúcaním iných bessonovčín...Tie ale bývajú aspoň naozaj zábavné, čo aj bez rozmyslu miešajú piate cez deviate. Avšak tento americko - francúzsky výplodok (čo je asi také slovo ako tento film), kde dve Hispánky rozprávajú anglicky vo francúzskom filme pod vedením nórskych režisérov je takým katastrofálnym mišmašom, že si človek snáď ani nevšimne ich absolútnu neobratnosť vo filmovom remesle. Pritom som sa tak tešil na lahodnú oddychovku. A stačilo tak málo - a tie dve energické šťabajzny by to s prehľadom a nadhľadom utiahli. O tom svedčí tých zopár roztomilých scénok, ktoré film nemohli zachrániť a ktoré pozostávali výlučne z ich dialógov typu : "Prečo všetko komplikuješ ?" "A ty prečo nerozmýšľaš ?"

Pravdu povediac, čakal som, že budem plakať ako decko. Láska a smrť, smrť a láska, neoddeliteľné jedno od druhého. Ale prečo, preboha ich ťahali nie osudovo, ale ako sopeľ na rukáve ? Veď scenár nebol zlý, čo aj príliš pokojný – ale zas čo by som chcel od záhrobnej romance ? - ale hlavne herci si na svojich postavách zgustli, ešte aj ten Pitt, ktorý by vlastne pre svoju kariéru hviezdy mohol hrať len takýchto drevených Smrťákov zabíjajúcich šarmantnou nudou – ale že sa mi ústredná trojica zdala, aspoň jakž-takž tie 3 hodiny utiahlo. Vlastne to bolo skvelé tak ako tak, nemusí byť všetko besné ako roj kobyliek a nabité dejom a zvratmi, že sa mi až oči dovnútra lebky obracajú, už som tým moderným tempom aj sám dáko zdegenerovaný. Dlhé mi pritom nevadí, práve naopak a koniec-koncov, k čomu inému tak pasuje a patrí pomalý rytmus ak nie ku smrti a láske ? Len by to asi chcelo k plnému vychutnaniu onej atmosféry mať po celú tú uťahanú stopáž milovanú slečnu po boku... ale so slečnami, ech, ťažká to dnes romantika...ukecaná ako scenáristi Joea Blacka. Zmätená ako on, chudák, na Zemi. A tiež tak trochu nasilu.. Hej hej, aspoň že tá smrť je taká jednoduchá – tak sa s ňou dá ľahko vyrovnať – aspoň tá je jasná a jednoznačná... A dane.

Pohodová superhrdinsko-rodinná zábavička, ktorá je - ako obvykle, ale v tomto prípade, ešte omnoho viac - zábavnejšia vo fáze stretávania sa so superschopnosťami a svojou novou identitou - než v konflikte s nepriateľom - čo je ináč tiež škoda, lebo stelesnenia siedmych smrteľných hriechov boli veľmi príjemné a spolu s Markom Strongom hravo prekonávali tých ligotavých nabúšencov. Ich detskí predstavitelia naproti tomu vyslovene vynikajúci - vo výsledku tak prekvapivo viacej tiahne rodinná línia - tu podľa môjho gusta ešte o to viac, že sa jedná o rodinu, ktorá si to pomenovanie zaslúži, a nie o povinné oslavovanie na základe pokrvného príbuzenstva. SHAZAM! výborne odráža detský svet zaplevelený komiksami a chlapčenské sny o superschopnostiach. Tak nejak príliš ale v ich svete aj zostáva, čo je - pravdaže v závislosti od veku diváka a počtu ním zhliadnutých komiksových filmov - pri konfrontácií s novým svetom zábava, ale pri akčnom pokračovaní bez výraznejšej réžie docela o ničom. Kľudne by to šlo aj bez padúcha - a s prehľadom by to tak bol lepší film.

Ó, aký to krásny výtvor pop-kultúrnej zábavy ! Holmesovi to páli, chvastá, chlastá i udiera na výbornú, skvele z neho urobili všestranného hrdinu novej doby - a taký pravdaže nesmie robiť nič iného než zachraňovať svet ! Herci sú do jedného krásni, presní a dokonalí - a čo viac, scenár im dopriava neuveriteľných galónov frajerskosti, že by si to človek s nimi zaraz vymenil, ako majú vždy elegantne navrch aj nad najväčšou zlobou a ako šarmantne nezranení vychádzajú aj z tých najväčších rúbačiek. Hans Zimmer je štandardne skvelý, ale nominovať ho za túto jednoduchú kompozíciu na Oscara potom, čo si ho roky nevšímali, je poriadny krok vedľa. A čo si ešte zaslúži najväčšie uznanie, hoci to kdekto považuje za samozrejmosť, je famózna práca architektov a dizajnérov, vypiplaná do najmenších detailov, vytvárajúca atmosféru toho hrdého, špinavého, nebezpečného Londýna, umasteného olejom, zaprášeného uhoľným prachom, pary syčiace z gigantických stavieb a strojov pod večne zamračenou oblohou najmocnejšieho mesta sveta. A spôsob, akým to Rousselot nasnímal, aj keď digitálne to bolo chvíľami až príliš slabé. Tak nejak ale mala vyzerať LIGA VÝNIMOČNÝCH. A keď už som všetko tak strašne vychválil, ako to, že to dohromady nelahodí tak, ako som zvyknutý ? Typické prekliate neduhy Hollywoodu - otravná doslovnosť, zbytočná prekombinovanosť a trápne megalomanstvo. Koľkokrát už som na ne nadával . . . a ešte budem ?

SHOWGIRLS vraj dosiahli povesti tak zlého filmu, že ho v USA začali znovu premietať na špeciálnych predstaveniach. A aj mne sa vždy akýmsi zvrhlým spôsobom páčili - od Verhoevenovej réžie sa totiž nedá odtrhnúť aj keby nešlo o aktivizáciu najprimitívnejších chlapských pudov. SHOWGIRLS sú totiž jej zásluhou neskutočne dravé, dynamické, vyzerá to skutočne veľmi sexy a súčasne rafinovane – teda podobne ako jej hrdinky – a predstaviteľky. V tanci sa síce príliš nevyznám, ale je mi jasné, že tieto dievčatá museli zamakať ďaleko viac než väčšina tých, ktoré nikto neobviňuje, že iba na plátne ukazujú kozy. A pritom je ten film tak pravo verhoevenovsky dvojznačný. Nie ani tak tým, že je striedavo neuveriteľne vzrušujúci aj totálne asexuálny, čoho dosahuje extrémne sprofanovanou nahotou, ale skôr tým ako podvratne popri tej svižnej, ľahkej zábave ukotvenej na chtíči vo výsledku pôsobí. SHOWGIRLS sú súčasne tá show aj silné sociálne príbehy za ňou, niečo ako ROCKY, ale pritom rozvracajúce hollywoodsky model amerického snu á la PRETTY WOMAN, keďže aktérky sa nedostávajú k vysneným pozíciám tak úplne nevinne. Nie je to rozprávka o dobrých dievčatách, čo ku šťastiu prišli, ale o vydretých cieľoch a obetiach, ktoré treba kvôli ním priniesť – vrátane vlastnej duše. Dej sa odvíja na pozadí nesmierneho luxusu, z ktorého sa však v jeho optike stáva iba pozlátko, pod ktorým sa odhaľujú tie najnižšie pudy boháčov i chudobných. A s Kyleom McLachlanom akoby sem priplával poriadny kus halucinačnej atmosféry Davida Lyncha.

Bez De Nirovej charizmy a Murphyho dlho nevideného, a preto zvládnuteľného ksichtu by to bol len ďalší dobrý komediálny námet, spracovaný polovičato. Vlastne je aj tak. Polosebareflexia, ktorá sa vysmieva TV praktikám zobrazovania reality, pričom ich sama používa. Show sa ešte iba začne točiť a už musia naraziť na 15 metrového žraloka v obore zbrojárstva, zbraň, ktorú nikto nevidel. Že je USA chorobne patologicky preplnená showbiznisom, je celkom zrejmé, veď podobne už to začína vyzerať aj u nás. Je ale popritom vskutku aj tak nebezpečnou krajinou, že sa tam každý policajt minimálne raz do týždňa ocitne v prestrelke alebo automobilovej naháňačke ? To potom ďakujem pekne, nikam nejdem, strčte si niekam celú tú svoju skvelú show!

Tvrdý, studený, nemilosrdný a mimoriadne precízne realizovaný film, ktorý, podobne ako tematicky i formálne blízky KONZULTANT nenecháva nikoho na pochybách, ako to vo svete skutočne funguje. Kým podobne minimalistický, sústredene herecký a réžijne do detailu rozvrhnutý Scottov úlet (lebo inak sa to v kontexte jeho filmografie ani nedá nazvať) sa odohrával okolo nejasnej hranice zákona, SICARIO je súčasne na oboch. Po zhodnotení oboch, nesmierne beznádejných filmov uvažujem nad tým, do akej miery je táto strašidelná podoba Mexika zámerná.. Pretože ak tam panujú len spolovice takéto pomery, ktorý slušný Američan by nepodporil zostrený dozor, oslabenie právomocí mäkkých verejných inštitúcií, upúšťanie od demokratických zásad a vyššie výdaje poriadkovým silám, ktoré jediné, po zuby ozbrojené dokážu zvládnuť takýto brutálny, bezcharakterný chaos ? Svet predsa patrí silným, a ja sa nehádam, pretože „kým bude chcieť 20 % populácie šňupať a fajčiť to svinstvo, poriadok je to najlepšie, čo sa dá robiť“ A legalizácia drog je stále príliš odvážne tabu... Každopádne, čerpať svoje vedomosti o tejto krajine iba z týchto filmov, nikto by ma nedonútil prejsť za ten drôtený plot, oddeľujúci oba, natoľko odlišné svety, kam sa toľko Američanov bez strachu vydáva za zábavou.

Ozvláštniť si vedomie omamnými látkami v záujme oživenia prúdu pekelných obrázkov nemusí byť najlepší nápad pred hocijakým filmom. Zvlášť pred niektorými a stopercentne pred týmto. Túžil som po tom, chcel to a tešil sa . . a dostal viac, než by som si vôbec bol schopný predstaviť . . Bez ohľadu na to, ako bude pôsobiť pri ďalších sledovaniach je to zatiaľ jediný film, ktorý mi nielen počas, ale aj dlhé hodiny a dokonca dni po ňom predviedol, ako vyzerá pravé peklo. Pre inteligentnejších odporúčam recenziu s ktorou mi nedá nesúhlasiť : http://www.nekultura.cz/film-recenze/silent-hill.html

Oproti známejšiemu ABSOLVENTOVI, ktorý poukazuje na latentné problémy Ameriky tak akosi cez filter a optikou jedinej osoby, SILKWOODOVÁ je omnoho komplexnejší obraz a priama obžaloba z pozície omnoho komplexnejšie vykreslenej spoločenskej vrstvy. Toto je iná Amerika ako tá z vyblýskaných hollywoodskych trhákov aj stredostavovskej idylky a jej vzťahových problémov. Taká, kde sú aj tie krásne domčeky na predmestiach obklopené nepretržitým hlukom a smradom z tovární, kde vás popáli rádioaktivita a nikoho to nezaujíma a keď to začne príliš zaujímať vás, viac než to, že máte prácu a svoj denný kus chleba, koledujete si o odstránenie. Tak ako Silkwoodová... PS. Hrdinovia (či skôr obete) tohoto filmu, ozajstní hrdinovia (teda obete) pracujúcej triedy, majú rozhodne viac dôvodov búriť sa než hlavná postava známejšieho NIcholsovho filmu. Ale na rozdiel od bohatých detičiek, ktoré utiekli z blahobytu a stali sa hipíkmi, nie sú robotníci takí zaujímaví. Jedným z dôsledkov ich do dneška pokračujúcej, neviditeľnej vzbury je Donald Trump ako prezident najmocnejšej krajiny sveta...

Svojim posolstvom predchnutým kresťanským duchom je tento film, ktorý Felliniho preslávil po celom svete, jednoducho krásny a čistý ako Duch svatý. Z pôvodného zámeru vytvoriť "chmúrnu rozprávku" vzniklo nadčasové veľdielo, ktoré má čo povedať každému, kto je ochotný načúvať. Film, ktorí jedni označili za "zradu neorealizmu" a druhí zas vyzdvihovali jeho "čisté kresťanstvo", pritom nebol myslený ako jedno ani druhé, šlo len čisto o vyjadrenie autorovho pohľadu na svet, strachu zo samoty, vízií zániku, znechutenia z našej civilizácie a nádeje, že ľudské hodnoty napriek všetkému pretrvajú. Nezačnem radšej rozoberať, či sú oné vyzdvihované hodnoty položené na správnych základoch alebo sú iba útechou pre slabých, chudákov a hlupákov, odpoveď by som aj tak nenašiel. Podstatné je, že CESTA je silne znepokojivá, nenechá diváka chladným a prinúti ho rozmýšľať, čo bol presne jeden z cieľov, ktoré Fellini svojimi filmami chcel dosiahnuť, hoci si to možno ani sám neuvedomoval. Každopádne, neexistuje vo svetovej kinematografií veľa filmov vyjadrujúcich sa tak výstižne a pôsobivo k téme pokory. Mám len trochu problém s tým, že je pre mňa z filmového hľadiska trochu málo výrazný, inak by som s hodnotením neváhal.