SeanLSD

Je až neuveriteľné, ako dlho mi tento film unikal... Akčný americký prezident v réžií megalomanského Nemca podruhé ! V Emmerichovom DNI NEZÁVISLOSTI bol bojujúci prezident iba jednou čiastočkou blockbusterovej mozaiky, krajan Petersen urobil z lietajúceho prvého muža hlavného hrdinu vlastnej (ale pravdaže aj týkajúcej sa osudu sveta) bojovej akcie. Je neuveriteľné, ako veľmi tí Nemčúri Ameriku milujú. Snáď nikto nenatočil v áčkových baleniach tak pateticky oslávné ódy na USA a ich lídrov ako títo dvaja. AF1 je labutia pieseň desaťročia veľkorozpočtových akčných filmov fascinovaných zázrakmi techniky, s nabitým dejom v izolovanom dopravnom prostriedku ( lietadle, vlaku, ponorke, napr. NEBEZPEĆNÁ RÝCHLOSŤ 1-2, PREPADNUTIE 1-2, KRVAVÝ PRÍLIV, BOEING 747 V OHROZENÍ, TURBULENCIA 1-3 ), a to v dobe, kedy nastupuje videoklipová éra Michaela Baya a kedy nepriateľmi už definitívne prestávajú byť Rusi v akejkoľvek podobe, a komunisti predovšetkým. S istým časovým odstupom pôsobí tento film ešte o trochu neuveriteľnejšie so svojim pozadím, v ktorom USA zachraňujú ruskú demokraciu, ale stále je ukážkou skvelej klasickej akčnej réžie a charizmy H. Forda a G. Oldmana, ktorí dokázali svoje papierové čiernobiele charaktery poľudštiť. A hoci Fordov prezident, správny chlap na svojom mieste, čestný a spravodlivý vojnový hrdina, ktorý dokonca ovláda ruštinu, si ako obvykle dokáže ľahko získať sympatie, presvedčivá pravda v tomto filme vyšla z úst Oldmanovho teroristu : “Vy, čo ste zabili státisíce Iračanov, aby ste ušetrili päták za galón benzínu, ma budete poučovať o vojne ?”

Súhlasím s väčšinou, že film je vlastne veľmi jednoduchý, ale pritom totálne nejasný a na rozdiel od všetkých ostatných si myslím, že začiatok je skvelý, halucinačné sekvencie geniálne a deštrukčný záver nudný.. - príliš veľa výbuchov, príliš malo vysvetleni.. Proste je tu všemocná energia Akira a keď si neprečitate komiks, choďte do prdele.

Tematická originalita a formálna nápaditosť, aké v českom porevolučnom filme nemali páru (a nemajú veľmi ani dnes) , podané zázračne nenáročnou formou, v spojení so širokou škálou použitých druhov humoru (od parodovania filmových žánrov k čiste slovnému) robí z tohoto filmu dielo, ktoré neprehliadnuteľne vyčnieva z hladiny nielen českej, ale aj stredoeurópskej kinematografie – a invenčnosťou, resp. odlišnosťou od všetkého ostatného, či už spriemerovaného alebo nie, úrovňou remesla a komplexitou ho radím do malej skupinky totálne výnimočných a vrcholne nápaditých filmov (spolu s napr, maďarskými REVÍZORMI). ___ Jo, a rozhodne by to chcelo 2vojku!

Tsukamoto už vo svojich dielach rozpitval túžbu, zvedavosť, bolesť, lásku i smrť. A teraz, ako posledná kvapka toho, prečo ho nekompromisne zaradím do nesmrteľnej galérie géniov, obnažil pred očami menej vnímavejších samotnú esenciu strachu, ako veličiny samej osebe. Desu, ktorý je jednoducho a prirodzene prítomný vo všetkých zložkách univerza, môže sa zhmotniť kdekoľvek a kedykoľvek, nie je ničím hmatateľným ani nepochádza z ničoho konkrétneho. Alebo je pravdou, že každý strach je vo svojej podstate strachom zo smrti ? Môže byť všetko strašidelné ? . . . . A JE ? Prečo sa niečoho báť a iného zase nie, prečo sa ten bojí toho a iný onoho, čím to je a čo je všetkým mysliteľným hrôzam spoločné ? Je to čas, je to priestor, je to hmota sama osebe v ľubovoľných tvaroch, ktorá naháňa hrôzu ! A všetko, čo sa z nekonečnej desuplnej a hrôzostrašnej reality čo len trošku vymaňuje, je tými záchvevmi svetla, tou pominuteľnou radosťou, tými chvíľami blaženosti, ktoré zo života robia zázrak a činia ho tak cenným, nenahraditeľným, nádherným a bolestným . . ? . .možno, azda, hádam . . . a práve z nich dokázal Majster utkať v najtemnejšom plátne beznádeje zlatou niťou pevnú sieť opory a povznesenia, hrdosti na život vzdorujúci prázdnote, ktorý môžem sám naplno žiť. Jeho príbeh detských tráum a samotného nedefinovateľného strachu je prežiarený vnútorným jasom a svieti ako pochodeň na ceste rozbúrenou priepasťou. Obrazom nevinného a šťastného detstva v závere tohoto putovania, ktoré odíde navždy a už nikdy sa v tak životne prežitej či sprostredkovanej myšlienke ani spomienke nevráti, mi Pán Umelec zarazil do duše ďalší klin. Sedel som na druhý deň takmer oslepený slnečným jasom a plakal nad tým strateným pocitom absolútneho bezpečia, až zúfalo nostalgický a hlboko šťastný, že som aj ja kedysi niečo také mohol zažiť, a že mi to niekto dokázal takto dokonale znovu priblížiť. Že mi zase raz kompletne rozbúral predstavu o svete a predviedol mi nielen ešte väčšie hrôzy, ako som si vedel predstaviť, ale hlavne privodil pocit vďačnosti za každý jeden okamih, ktorý môžem cítiť, pozorovať, ovplyvňovať a prežívať . . .

Začiatok je nanič... - prečo ma majú zaujímať rodinné problémy prapredkov, keď si o nich bľabocú svojim prajazykom bez titulkov ? Namiesto snahy porozumieť sa ponáram akurát tak do potvrdzovania toho, že pravdepodobne nie sme pred 20 000 rokmi v Európe, ako hlása úvodný titulok, ale v Amerike (aj tá hatlanina ostatne pripomína indiánske jazyky). A podobných pošmyknutí je tu viac. ___ Následný survival je už lepší - ale nič úžasné ani svetoborné sa nekoná, navyše dosť prekáža vyslovene maliarska farebnosť, respektíve digitálna umelosť obrazu. ___ No, a potom príde to hlavné - a príbeh chlapca a jeho vlka je... jednoducho pekný. Hoci som ťažko prekonával znechutenie ľudstvom dokumentované už prvou scénou, ktorá dokonale evokovala pasáže z Harariho Sapiensa o vražednom druhu primáta, ktorý príliš rýchlo vystúpal na vrchol potravného reťazca a vyhubil stovky živočíšnych druhov už dávno predtým, než sa začali jeho písané dejiny. A táto nechuť, podporená ešte dodatočne prečítaným faktom, že kvôli natáčaniu zabili nejakých bizónov (hej, nie sme predsa v kinematografickom praveku!, také veci sa už dnes kvôli filmom nerobia !!!), úplne neprešla, ani keď som si uvedomil, že to vlastne malo byť o pravom opaku - o Tom, ktorý nechcel zabíjať. Takže zabíjať kvôli jeho príbehu (a svojej zábave, zisku, umeleckému zámeru či čomukoľvek inému okrem prežitia seba samého) zvieratá, ktoré sme ako druh už niekoľkokrát priviedli na pokraj vyhynutia, by malo o to viac vážne poškodiť karmu tvorcov - ak už nie ich svedomie. ___ Skutočne čisto pozitívne emócie vlastne napokon zabezpečil hlavne ten československý vlčiak v hlavnej úlohe. ___ Napokon sympaťák chalan a sympaťák vlk nájdu k sebe cestu - ale skrze príliš rýchle skrotenie! Pritom o tom mal ten film byť predovšetkým a na to sa mal teda zamerať - a nie odbyť to jednou dlhšou scénou, aby sme sa už čím skôr mohli znovu vrhnúť do víru dobrodružstiev pred zeleným plátnom! Tu nastalo ďalšie podstatné zlyhanie a spreneverenie sa vlastnému zámeru, tá hlavná škoda ALFY! Skonštruovaná bola tá fabula krásne... - ale musela ustúpiť prehliadke nádherných efektov, ktoré rušili surovosť boja o prežitie (v dobe, kedy bojom o prežitie bol samotný život a divočinou všetko) aj všetky aspekty vytvárania toho osudového puta medzi človekom a psom, celé to bohatstvo pocitov prekonávajúcich inštinkty v širokom rozsahu od strachu a nedôvery, cez všetky tie stupne trvajúce v skutočnosti pravdepodobne mnoho generácií, až po hlboké až intímne priateľstvo. ___ PS. Neodbytne sa mi natíska otázka, či sa tí dvaja nezblížili len preto, že sú obaja na pokraji smrti a mimo svojej svorky,., Nebola akousi druhou, skrytou ideou v pozadí ALFY myšlienka, že o naozajstný pokrok / vývoj / zmenu alebo ako si to už kto nazve, sa zaslúžia obvykle tí vyradení stratení outsideri, ktorých už ich vlastná skupina (svorka, tlupa) dávno odpísala ?

Odpoveď na otázku, ako neísť z blata do kaluže, resp. ako nájsť konečne nejaký režim, ktorý by vás nemanipuloval, je jednoduchá - nikam nechodiť a najprv si zamiesť pred vlastným prahom!

Selfmademan Cameron dovolil selfmademanovi Rodriguezovi aby si natočil svojho TERMINÁTORA. A podobne ako keď Spielberg musel krotiť Baya, aby vznikli vynikajúci prví TRANSFORMERS, tu naopak producent a režisérsky kolega za chrbtom so svojimi ťažkými miliónmi umožnil maximálny rozlet Rodriguezovho talentu. Perfekcionizmus jedného a nadšenie druhého ukázali, aké perfektné a radostné blockbustre môžu byť. Za tie prachy to rozhodne vyzeralo... k tomu chutné herecké obsadenie a našlapaný drnčivý soundtrack. Yes! Toto ma [dúfam] nikdy neprestane baviť.

Vďaka zaujímavému prostrediu, krásnej kamere, čarovnej hudbe a Stevenovej charizme je tento Seagalov autorský projekt pútavý a dobre pozerateľný aj mimo akčných scén, ktoré sú správne drsné a cool, a jeho ekologický aktivizmus a šamanský mysticizmus sú mi vrchovato sympatické. Akurát si nemyslím, že je zvlášť ekologické vyhodiť do vzduchu vrtnú plošinu...

Dožil som sa toho - a vlastne ani neviem, či som tomu rád, pretože to mnoho napovedá aj o mojom vlastnom veku - že Michael Bay natočil svoj dospelý film.

Páčilo sa mi to hodne, a o mladých v USA to vypovedalo viac než všetky tie ich prisprostlé seriály ( hoci nutno povedať, že tie decká neboli o mnoho odlišnejšie než akýkoľvek náhodne vybraný priemer u nás ). Bez démonizácie aj idealizácie. zdanlivo veľmi nestranne, necháva režisérka päticu vybraných stredoškolákov rozprávať a prežívať ich maturitný ročník... ale celkom zásadná otázka v tomto prípade je, do akej miery bola skutočne „objektívna“ a iba „náhodou“ „pri tom“. Neviem si predstaviť, že by sa dali aktéri natáčať pri niekedy aj mimoriadne intímnych či usvedčujúcich situáciách, a ak, tak bez nejakého toho „hrania“. Vychované v krajine konzumu a televízie musia si predsa uvedomovať, že sa stávajú hviezdami svojej vlastnej show, hoci možno inak zameranej ako obvyklé vysielané senzácie a triviality... Alebo že by sa tam všade režisérka vyskytla iba „náhodou“ ? Je samozrejme otázne, koľko času s nimi celkove strávila a koľko materiálu natočila, teda z čoho všetkého sa dalo vyberať... Dokument z natáčania tohto dokumentu by bol možno zaujímavejší než samotný AMERICAN TEEN...