Paldiny

Zábavná kravina, ktorá nemá s hororom nič spoločné no i tak ma dvakrát vydesila. Prvý raz pri známych scénkach z Terminátora 2, pri ktorých nechýbal ani mladý John Connor a druhý raz pri opísanej príbehovej linke z Kultu hákového kríža. Lenže pozor, ono sa neopisovalo. Oba menované filmy vznikli až po Triede 99´ a ja prepočítavam čoho svedkom som sa zrovna stal. A nutno dodať, že tam, kde napríklad taký Kult končil, tam Trieda iba začína, samozrejme v tých najbéčkovejších vodách s detskými gangmi a robotickými učiteľmi, ktorí im dávajú na prdel (doslova). A síce mi viac sedela vážnejšie poňatá Trieda 84´ tu som si tiež pohmkával nad odvážnymi nápadmi scenáristov, ktorí sa nesrali s korektnosťou, nad drsnou Lesterovou akciou, odfrkoch a trikoch, ktoré dopadli lepšie ako napríklad v ten rok vypustenom Robocopovi 2.

Plagát klame. Žiadne zúbky gauč z Möbelixu nevycerí, zato pobije pár ľudí mimo záber a unudí tláchaním o prevteľovaní duší a čarodejníctve. Pobavili vlastne len dve scénky a aj na ne som si musel počkať do druhej polovice filmu. A to je na vraždiaci gauč trestuhodne málo, škoda, tešil som sa.

Pozeral som to síce celý deň, ale štyroch hviezd je film hoden. Najmä svojich rovesníkov predbehol o desiatky rokov a to vo všetkých možných kategóriách aké som dokázal vnímať. A aj napriek tomu, že tá minútová nálož je obludná, nespomínam si, že by ma rušila jediná príbehová linka, jediná dôležitá postava. Možno tak len malé pripomienky k príliš otvorenému záveru a prvým dvom manželom, ktorí boli v porovnaní s Rhettom alebo vysnívaným Asshleym trochu "plochí".

Na počiatku boli dva scenáre so schopným námetom, ale bez nápadu ako ich zakončiť. Potom tu bol ich tvorca, ktorého ťažil termín, no chcel prísť s niečím originálnym. A tak vznikol film s názvom Stratená diaľnica. Ten rozpráva cca trištvrte hodinu jeden príbeh, ktorému svedčí mysteriózny tón, aby bez snahy vygradovať ho, vysvetliť, či zakončiť rozbehol príbeh číslo dva s romantickou zápletkou odohrávajúcou sa v mafiánskom prostredí. Škoda. Oba sa mi páčili, oba krášlili zaujímavé scény a oba si zaslúžili celovečerné spracovanie. Lenže to by pri nich nesmel stáť Lynch, ktorému stačí, že sa v oboch svetoch bez rozmyslu pohybuje jedna postavička a má hotovo. Zvyšok zostáva iba na divákovi, ktorý sa márne snaží prísť na koreň toho čo vidí a samozrejme na konšpirátoroch, čo sú si istí, že aj na vyprahnutej planéte nejaký ten život existuje. Za mňa nebol, Stratená diaľnica je skutočne stratenou a nik ma nepresvedčí, že má za mak logiky.

Snažím sa Mexiko napojiť k sérii Rambových výletov, rovnako sa snažím vidieť Ramba a nie jeho predstaviteľa. Celý film som si uvedomoval, že chcem viac ako mi John ponúka a čo mi dal? Akýsi mix výletu Liama Neesona do Paríža s Macaulay Culkinom pri ochrane svojho obydlia. Možno tento diel časom začnem mať viac rád, teraz rozmýšľam nad dôvodmi prečo vznikol. Veď John J sa nakoniec znovu nezastavil, znovu sa vydal na cesty, znovu stratil rodinu, znovu sa presvedčil o zlom svete navôkol. Žeby to malo viac psychologický podtext ako sa javí? A Rambo skrátka nikam nepatrí a nemôže sa zastaviť, alebo vrátiť? Alebo je to len zrkadlo vystrašeného Američana, ktorý sa nevie dočkať zaschnutého betónu na hraniciach? Ťažko povedať, možno nám otázky zodpovie sám menovaný pri ešte jedných potulkách. A veruže zodpovedal, nie už síce pri potulkách, ale v rozhovore, kedy Sly prezradil kam Rambove kroky viedli po tom, čo sa zodvihol zo svojho húpacieho kresla.

Na thrilleroch a drámach zo sedemdesiatych rokoch mám rád, že ich môžem sledovať aj hodinu a stále netuším čo za šachovú partiu si to na mňa dejová linka chystá. Obdobne to bolo aj s Maratóncom, ktorý tiež veľmi poskromne dávkoval informáciami, aby až spoznávaním ďalších príslušníkov jeho rodiny sa roztáčal stále napínavejší závod o prežitie. Rovnako oceňujem nevšednosť uchopenia niektorých vyhrotených situácií, aké v iných filmoch často skĺzavajú do žánrového klišé. A zakiaľ sa všetkým páčilo u dentistu ja by som za najsilnejšiu scénu zvolil prechádzku (alebo únik) baróna ulicou zakiaľ čo ho spoznávali starí známi s čiarovým kódom na zápästí.

Na začiatku sa predvádza ako Oliver Stone tak aj Eric Bogosian, ale ako sa do toho zapojí príbeh, rázom sa dostáva do popredia silná téma a sme doma. V tejto polohe to filmu svedčí a obaja menovaní idú naplno. Zvlášť mala gule scénka s krútiacou sa kamerou, počas ktorej padá kritika do spoločenských kruhov z úst hlavného hrdinu, ktorý jednoducho musel skončiť ako skončil.

A to som ani nevedel, že idem na remake filmu Tango a Cash. Lenže tu po finále s veľkými autami dakomu napadlo spraviť reklamu rodnej Samoe. Aby to nestačilo si Mr. Hobbs zaletel do miestneho pneuservisu opraviť prístroj na záchranu ľudstva a na záver príde na najviac absurdnú a najviac ubíjajúcu akčnú scénu vôbec. A to som si po treťom xXx myslel, že iba Diesel nepozná mieru.

Nešlo tu o príbeh, ten by sa dal zhrnúť do jednej vety. Grand Hotel ma rozosmieval svojou absurdnosťou. A tá sa týka všetkého počnúc dialógov, pohybov, interiérov, exteriérov, skrátka divnosť sama, ale nevypol som ju a to šiel na druhom programe futbal.

No tak sa rýchlo pochváľte kto zachytil väčší počet narážok a odkazov, dva tucty, tri, štyri.. Túto hru ale ja so Spielbergom nehrám. Nebaví ma, to čo vytvoril je totiž umelé, klišoidné, bez napätia, bez deju, bez reálnych postáv aj keď sa tam reálne postavy vyskytujú a s myšlienkou, akú odhadnete po úvodných záberoch. Vlastne ani neviem prečo som to dobojoval do konca.