Paldiny

O horore sa ani nebavme, Kruhy nie sú horor. Sú totiž asi tak desivé ako ktorákoľvek epizóda seriálu Stratené duše. Na druhú stranu Kruhy nie sú ani len podpriemerný film, detektívka, alebo čo sa to snažilo byť. Mladý párik už nechce rozsievať smrť tak, že video so skazeným obsahom len posunie o dvere ďalej, a preto sa snaží prekecať k pravde čo zachráni dievča od televízora aj ich samotných. A je to nuda, hrozne nezaujímavá nuda, ktorá nechcene pobaví iba poslednými dvoma minútami aké úplne nečakane otvoria dvierka pre ďalší Kruh, ale pozor ľudia, post apokalyptický Kruh, tam už pôjde o život skutočne každému, možno aj vám.. bu-bu-bu

Film mal byť asi trilógiou, tri misie, tri posádky, ale dakto to nasekal do jedného celku a tak tu máme trochu nesúrodý výsledok, kde sa postavy honia za niečím, aby sa potom mohli hnať za niečím ďalším. Otváracia akcia v horách bola namakaná a s najlepším kastingom, Harrelson-rulez! Nechýbala jej prehľadnosť ani nádych nebezpečia aké vyústilo tiež do strát na životoch. S nimi akoby seklo a v ďalšom priebehu si na nebožtíkov už nespomenieme. Prostredná akcia o ničom, vlastne si z nej pamätám len posolstvo, ktoré hovorí, že aj roboty majú svoje city, lenže ja sa do vzťahu s mikrovlnkou nechystám, takže ma obišlo. Rovnako ma obchádzala aj príšerná povaha jedného ženského robota, ktorému som prial čo najrýchlejšiu demontáž, našťastie sa mi prianie pomerne rýchlo aj splnilo. Posledná misia mala jediné šťastie, že na konci vyrukovala s nečakanými zvratmi, aké osviežili trochu umierajúce dianie a aké dali druhému SW spin-offu dôstojnú bodku. Či to bude stačiť zarytým fans je ale otázne.

Aj vy to máte radi, keď sa prechádzate po prírode, v ušiach znejú svrčky, nad hlavou poletujú vtáčiky a medzi nimi lieta dron ? The Sircle je podnetný film, rozpráva o tom ako sa súkromie stáva vecou minulosti a vy bez toho, aby ste s tým súhlasili, alebo o tom vôbec vedeli, žijete v priamom prenose. Ale keď tak nad tým rozmýšľam, CSFD tento projekt vlastne už predbehla. Kde inde si pozriem kto je aktuálne pripojený, aký film či čí profil si zrovna prezerá, koľko razy do týždňa ma navštívi, ako virtuálneho obľúbenca si pridá či vyradí, moju poštu prečíta, vymaže, alebo ju niekomu prepošle. Počkať, na tom poslednom treba ešte zapracovať. Ako vravím, podnetný film, dnes už skôr realitou.

Sovietska vesmírna stanica sa nehlási, Rusi vysielajú mechanikov, Amíci z obavy, že im môže dačo spadnúť na hlavu zas Challenger. Téma a spracovanie sú dobré, hlavne bolo fajn si pozrieť ne-hollywoodsky, neamerický film z toľko obľúbeného obdobia Studenej vojny. A boli bádať rozdiely. Zaoceánski patrioti idú viac do hĺbky či už naozaj alebo len na oko. Tu to bolo chladnejšie, miestami uveriteľnejšie, občas až príliš tempom bezváhové a tak sa môže stať, že napínavú scénu otupí konverzačná, prípadne emotívna. Hlavne finále si žiadalo slzy, ale práve ten chlad v kokpite a pred obrazovkou to nedovolil. No nakoniec všetko dobre dopadlo, veď CSKA vyhral na Spartaku, tak prečo by sme sa z toho netešili. Film určite za pozornosť stojí, Rusi tu dokázali, že vedia kráčať s dobou, vedia byť moderní, a preto sa nemajú za čo hanbiť.

Poučný komorný film zakladajúci si prevažne na dialógoch. Šikovne miesi dokumentárne zábery s hranými, kde prechody nerušia a sú súčasťou deja. Určite za to môže aj kamera aká použitými farbami evokuje doby minulé. Potešilo ma, že sa dbalo tiež na autenticitu, takže každý vlastnou rečou, teda tí v ofenzíve svojou a ostatní sa v ich spoločnosti len poslušne prispôsobujú. Človek by ani nepovedal, že koľko sa toho dá povedať iba tým, keď časom príde na neochotu opustiť rodný jazyk. Herecky zvládnuté a najmä iné, nie je to tá istá desiatka dookola sa točiacich tvárí zo seriálov, ale aspoň pre mňa neznámych, zato schopných charakterných výkonov, vďaka akým napätie s perom v ruke a tankom od potravín len hustlo. Film tak určite slušný a pozornosť si zaslúži, no to by ho v piatok večer nemohli na veľkom plátne sledovať dvaja ľudia.

Veruže seriál nemal na ružiach ustlané ani pilotom aký si režijne postrážil sám maestro. Ten o dĺžke normálneho celovečerného filmu občas nudil, občas pôsobil zmätočne v postavách a zaujal len pedantným zobrazením sedemdesiatych rokov. S ďalšími epizódami sa to krok za krôčikom zlepšovalo a mňa čoraz viac začali zaujímať ich príbehy, aké sa pekne prepletali a v jednom momente dokonca vytvorili jednotné klbko. Nie všetky rozhodnutia boli ale šťastné, nepredvídateľné a pútavé (zvlášť šestka), no dokázal ich vyvážiť nastolený smer akým sa dej uberal. Ja tak fandil úspechu Nasty Beats, od ktorého záviselo prežitie hudobného vydavateľstva, od ktorého záviselo prežitie jeho zamestnancov. Tí sa potýkali s klasickými, nielen dobovými neduhmi spoločnosti. Najzaujímavejšia bola nespútaná hlavná postava, (anti) hrdina čo dokázal klesnúť na úplné dno, aby začal vnímať svetielko nádeje, ktoré následne vedel poslať do úplného hajzlu. Padli vhod aj jednorazové ozdoby ako John Lennon, Andy Warhol, David Bowie, Alice Cooper či obtĺstly Elvis, ktorí tomu dodali na príťažlivosti, rezká hudba, tá na divokosti a závislosti všetkého možného (peniaze, drogy, úspech) na dramatickosti. Po zjazdení prvej a zrejme aj poslednej série tak u mňa vládne spokojnosť.

Elise je na tom podobne ako Jigsaw, nezastaví ju ani smrť, ale na rozdiel od pána skladačky neprechádza zmŕtvychvstaniami, len ukazuje čo bolo predtým a stavia si tak nové mostíky k základnému kameňu série. V tomto prípade sa opäť postaví hnusnému démonovi, ktorého motiváciu som síce nepochopil, ale nevadí. Rovnako mi unikal zmysel tej píšťalky, pre ktorú riskovali život, ale nemusím rozumieť všetkému. Aby to malo aj osobnejší ráz, tak sa má duel s démonom odohrať v rodnom dome samotnej Elise. Spoznávame jej príbuzných, ranných bubákov z palandy i pivnice a ďalšie bezsenné noci, z ktorých dobré dve vystrú do pozoru. Dej prihrá aj nejaký ten zvrat a nadhodí pár návnad pre vznik nových filmov, aké nám dozaista budú chcieť skomplikovať už i tak ťažkú orientáciu vo Wanových svetoch. Kvalitatívne si ide štvrtý Insidious na rovnakej vlne ako predchodca, film ničím neprekvapí, dodržiava overenú osnovu a zdanlivo  uzatvára kruh. Ale netreba sa báť, vysoké tržby dozaista rozfúkajú hmlu a nejaký ten mostík ešte odhalia.

Som hluchý ako poleno a ten jazz tiež nemám pod kožou, no toto bola jazda ako hrom. Učiteľ posadnutý dokonalosťou a chlapec, čo sa videl na predných stránkach novín. Obaja to rozbalili vo veľkom a ja sa väčšinu času potil ako keby som za tými bubnami sedel sám. Ani neviem, čo vychváliť skôr či nekompromisné praktiky výučby, nepredvídateľnosť, alebo s ňou spojený prerod hlavnej postavy. Jednoducho špička od začiatku do konca a filmárčina tej najvyššej úrovne.

Tak toto je iný kaliber. Film vtiahne už prvým vybrúseným dialógom a neprestáva prekvapovať ani na ďalších frontoch. Fakt skvelí herci, dokonca aj tí, ktorým by ste najradšej ublížili. Ďalší tromf hudba. Tá dáva o sebe vedieť len zriedka, no dokáže dodať grády, napríklad takým bubnovým doprovodom počas prechodu cez pole smrti. A samozrejme príbeh. Ten je šikovne vystavaný a postupne doň zapadajú udalosti, ktorým sa spočiatku nevenovalo moc pozornosti a popritom sú toľko zásadné. Zásadné asi tak ako hlavná myšlienka, ktorá bodá celú druhú polovicu filmu, kedy absurdnosť myslenia, konania, vyšetrovania a finálneho rezultátu dá zabudnúť na to, že sa považujeme za najrozumnejšie tvory planéty. Silné štyri hviezdy a pozvánka do smotánky top filmov majstra Kubricka.

Čestne prehlasujem, že som si práve prešiel filmovým peklom. Muzikál nepatrí medzi moje preferované žánre, ale minulý mesiac si jeden z jeho radov vyslúžil plný počet a keďže aj tento natočil velikán strieborného plátna, navyše mal silné referencie, si hovorím, prečo nie. Ale bol to omyl. Hudobné čísla vstupovali do diania snáď každé dve minúty, čo by som možno ešte prežil, ale ony boli strašné a to na pohľad tak i hudobne. Hlučná černošská hudba skrátka kráča mimo mňa a to nevkusné skotačenie snáď ešte viac. Vôbec mi nepomáhali ani postavy, aké boli buď afektované, nezaujímavé, alebo zbytočné. Dej až na záverečných pár minút prakticky žiaden. Skrátka chlapec z vidieka si pred narukovaním ide pozrieť newyorské pamätihodnosti, no zapletie sa s bandou vandrákov. Tí prespávajú pod mostom, močia na verejnosti, množia sa s kdekým a keďže ide o deti kvetiniek, tak pravidelne trávičkujú a odmietajú systém, ktorý akurát vládne. No nechápal som nikomu a ničomu. Nechápal som prečo sa hlavná postava s nimi zahadzuje, prečo dlhovlasí konajú ako konajú, čo k nim pritiahne tú nevestu akej zničia rodinnú oslavu a veľmi dlho som nechápal prečo to nikam nesmeruje. Po hodine a pol som bol tak dočista vygumovaný a len čakal na záverečné KO. To ale neprišlo. Na záver totiž cez mračná vykuklo prvýkrát slnko a ja bádal dramatickosť. Hudobne samozrejme stále mimo misu, no premiérovo som začal chápať pocity protagonistov a prvý raz sa mohol do nich bez strachu z následkov aj ponoriť. Lenže čo z toho, keď zaujímavej rošáde predchádzala pitva v priamom prenose, aká ma spočiatku otravovala, postupom času zhnusila a dakde pred koncom úplne paralyzovala. Veľmi nerád, ale toto je z kategórie filmov „nepozerateľných“.