Paldiny

Druhá Pasca zreje každým ďalším pozretím. Tempo nastolí piaty rýchlostný stupeň od začiatku a nehodlá z neho ustúpiť do nástupu tituliek. Scenár prešpikovaný zvratmi, vďačné prostredie letiska ponúkajúce hneď niekoľko originálnych prestreliek a záporáci v trojnásobnom balení. Všetko komplikuje bláznivé počasie, dochádzajúce palivo a pani McClaneová na palube lietadla, ktoré nesmie za žiadnu cenu pristáť. Výborné pokračovanie, ale vrchol série na mňa ešte len čaká.

Zlomený John McClane sa dostáva do stretu s nedoriešenou minulosťou a nech je väčšia sranda pričuchne k buddie movie. Príbeh je hravejší, chémia s rasistom L. Jacksonom na nezaplatenie a tempo nadupadné od úvodného výbuchu až po finále na lodi. Tretí Die Hard tak kvalitatívne za predchodcami nezaostáva a u mňa pocitovo dokonca víťazí. Taký fígeľ s dvomi bandaskami som si musel nakresliť a čuduj sa svetu, má dve riešenia.

V období plodnom na comebacky sa o slovo prihlásil aj legendárny John McClane. Publikum ho síce privítalo s otvorenou peňaženkou, ale nedá sa zbaviť dojmu, že Johna ovplyvnila doba viac než bolo vhodné. Pre prístupný rating zmizol toľko typický slovník, fajčiarske návyky, navyše stavba filmu ignoruje nepísané pravidlo “jedného dňa“. Ak prekúsneme fakt, že John popiera to čo v minulosti predstavoval ide o vysokooktánový moderný akčný film so zábavnou konfrontáciou starého a nového sveta. Našťastie hlavná postava nestratila zmysel pre humor ani cit pre riešenie netradičných situácií vďaka čomu je Die Hard 4.0 áčkovo sa tváriace béčko, ktoré nie je špatné len iné ako bola pôvodná trilógia * * * * * Tlakom publika vznikla aj "ostrejšia" verzia, do ktorej bola dotlačená kvapka CGI krvi a dialógy okorenilo pár sprostých slov. Nepochopiteľne bola však nahradená hláška s vrtuľníkom akýmsi cynickým povzdychom. Osobne uprednostňujem kinoverziu.

Dokonalá zmes krimi, akcie a humoru. Chémia ústredného dua je na nezaplatenie, Gibson v ďalšej šialenej roli priam exceluje a Glover čoby kultivovanejšia verzia detektíva mu skvele sekunduje. Blues len podfarbuje náladu snímky, ktorá vsádza skôr na odľahčenosť než drámu, čoho výsledkom je zbytočné i keď silne chlapské finále.

Riggs a Murtaugh dupli na plyn a je to poznať. Pokračovanie prekonáva výborný originál minimálne po humornej i akčnej stránke. Iba scénka na záchode či vstup Gloverovej dcéry do šoubiznisu majú miestečko v humornej kronike isté. Pridajte k tomu exkluzívneho záporáka, tonu hlášok, vyfuckované dialógy, zbesilú akciu a ukecaného Pesciho, dostanete jedno z najvydarenejších pokračovaní, nie len rokov osemdesiatych. Z hľadiska vývoja postáv sa navyše dozvedáme dosť natoľko, aby sme sa bez okolkov mohli vrhnúť na tretí diel * * * * * Necenzurovaná verzia je samozrejme vítanejšia, vidíme hlavu privretú v dverách, ale z opačného súdku aj GOOF, aký sa často pri áčkových bijákoch nevidí. Hovorím o Riggsovom záťahu, kde chlapík schytá aspoň zopäť krvavých guliek, aby posledný záber ignoroval každú z nich.

Tretia zbraň kĺže po jednej veľkej sínusoide, kde je raz hore (prezentácia jaziev) inokedy zase dole (ochočenie psa). Scenár prevažne zameraný na humornú nôtu dopláca na preplácanosť (Pesciho postava) aká miestami prekračuje hranicu znesiteľnosti. Osvedčené duo, tento raz posilnené o Rene Russo, samozrejme vládne plátnu a ich spoločné eskapády spojené s dynamickou akciou patria k vrcholu filmu. Ten paradoxne nedosahuje ani akcia či gagy, ale dramatické pasáže akých nie je veľa zato sú dostatočne silné a jediné čo im nesvedčí je použitá hudba. I napriek spomínaným muchám ide stále o solídne pokračovanie, ktoré keby malo výraznejšiu zápornú postavu a vynechalo otravného blonďáčika mohlo dosiahnuť na vyššie hodnotenia.

V poradí 4. diel kultovej buddy značky dostal vyšší rozpočet než všetci predchodcovia dohromady a dlhší časový odstup, aký po priemernej trojke pomohol najmä scenáru. Ten znovu oplýva vtipom, dynamikou a solídnou zápletkou siahajúcou pre tento raz do cudzích kultúr. Už úvodná akcia naznačí, že okrem povinnej zápletky bude dej v neposlednom rade hľadieť na vývoj postáv, kde sa to začne úspešne párovať a páriť. S chuťou hrajúce “double G“ si vychutnáva každú scénku a čo je najcennejšie nebojí sa zašpiniť, absolvovať kaskadérske kúsky či vystreliť si z kdekoho, kto je po ruke. Filmu prospieva aj prítomnosť výborného záporáka Jeta Leeho, ktorý má po nevýraznom predchodcovi konečne motív, charizmu a správnu techniku prejavu. Ďalší nováčik Chris Rock rovnako obstojne zapadol do rozbehnutého vlaku, v ktorom sa konečne plnohodnotne usadil aj Pesci. So štedrým rozpočtom dostane divák zážitok blockbastrového formátu najmä pri exkluzívnej diaľničnej naháňačke a čo príjemne prekvapí je zachovanie ostrého ratingu, ktorý sa naplno odviaže krvavým vyvrcholením. Čo na záver? Snáď len prianie, aby pripravované posledné pokračovanie kráčalo v duchu starých dielov. A pokiaľ sa tak nestane, aspoň máme o dôvod viac si vážiť pôvodnú, dnes už legendárnu, tetralógiu.

Veľké konverzačné vákuum, ktoré sa venuje všetkému len hlavnej téme nie. Jediná úprimná pasáž tak začína a končí na verejných toaletách, ostatné načrtnuté náznaky toho zaujímavého pôsobia len ako vedľajšie línie. Možno to bude tým, že sa dej venuje výhradne hlavnej postave žijúcej si vo vlastnom svete, miesto atraktívnejšieho globálneho uchopenia látky. Precízne chladná Fincherova réžia týmto komorným poňatím šliapla vedľa, čím má jeho Sociálna sieť spoločné so svojim predobrazom maximálne to, že je rovnako preceňovaná.

Film mal byť asi trilógiou, tri misie, tri posádky, ale dakto to nasekal do jedného celku a tak tu máme trochu nesúrodý výsledok, kde sa postavy honia za niečím, aby sa potom mohli hnať za niečím ďalším. Otváracia akcia v horách bola namakaná a s najlepším kastingom, Harrelson-rulez! Nechýbala jej prehľadnosť ani nádych nebezpečia aké vyústilo tiež do strát na životoch. S nimi akoby seklo a v ďalšom priebehu si na nebožtíkov už nespomenieme. Prostredná akcia o ničom, vlastne si z nej pamätám len posolstvo, ktoré hovorí, že aj roboty majú svoje city, lenže ja sa do vzťahu s mikrovlnkou nechystám, takže ma obišlo. Rovnako ma obchádzala aj príšerná povaha jedného ženského robota, ktorému som prial čo najrýchlejšiu demontáž, našťastie sa mi prianie pomerne rýchlo aj splnilo. Posledná misia mala jediné šťastie, že na konci vyrukovala s nečakanými zvratmi, aké osviežili trochu umierajúce dianie a aké dali druhému SW spin-offu dôstojnú bodku. Či to bude stačiť zarytým fans je ale otázne.

Kino Lumiere mi doprialo vrátiť sa do obdobia, kedy bola pre mňa jediným filmovým merítkom čistá radosť zo sledovania. Súboj Titánov patril k mojej premiére do sveta fantázie a ako som bol očarený jeho kúzlom vtedy, si po dobrých 20tich rokoch pripomenul film na veľkom plátne. Na trikovej opojnosti si síce zub času vylámal nemalý kus a pre publikum odchované na Marvele je prakticky nesledovateľný, vie naďalej strhnúť svojim fanstastičnom a úspornými dialógmi. Tie zbytočne nezasahujú do deja a len nechávajú priestor audiovizuálnej náloži, aká ani dnes nemá obdoby.