Paldiny

Nadupaná akčná komédia, ktorá serie na francúzsko-nemecké vzťahy a útočí brutálnou kadenciou hlášok korunovanou nekompromisným slovenským dabingom ("Tak čo buzeranti, stále jazdíte na traktoroch?"). Hlavne tu ešte nebolo veľa Giberta. Vysvetlí mi prosím ale niekto, čo to malo za zmysel s tými semaformi? Fakt som tomu nepochopil :)

Je pravda že tento projekt vznikol čiste z finančných dôvodov nakoľko publikum stále prahlo po historických opusoch. S čím sa však museli tvorcovia vysporiadať bol prístup k toľkokrát už spracovanej látke čo sa im podarilo. Artuš je vykreslený ako unavený a patrioticky zaslepený vodca rytierov okrúhleho stola, ktorý na výzvy majestátneho Ríma neustále podstupuje vojnové výpravy. V spracovaní sa upustilo od fantazijného vykreslenia doby a film je poňatý skôr v realistickejšom duchu. Fabulové postupy síce nevykračujú z osvedčenej osnovy za to poteší pochmúrna atmosféra, epický soundtrack a početné bojové scény. Bitky sú choreograficky vydarené a najmä nápadité (stret na zamrznutom jazere), o to viac pri ich sledovaní zamrzí náklonnosť k širšiemu obecentsvu * * * * * S týmto neduhom sa vysporadúva režisérska verzia, ktorá vnáša do súbojov krv a useknuté končatiny. Pridanými minútami vyzerá lepšie aj vzťah medzi Artušom, Lancelotom a Guinevere.

Spočiatku hravá brožúrka podvodov a trikov ako sa dostať k peniazom. Čo však z toho keď po polhodine začnete niečo tušiť a 20 minút pred šokujúcim odhalením ste už pointu dávno prečítali. Film navyše stojí a padá na kúskoch hlavného podvodníka, ktoré sú na pohľad osviežujúce za to v spojení s dejom príliš náhodné a plné nelogickostí. Záverečná za vlasy pritiahnutá premena hlavnej postavy už len tápa v scenáristickom kŕči a snahe čo najzaujímavejšie zakončiť príbeh. Ak existujú filmy na jedno pozretie, tak práve tento patrí k nim.

Ďalší z náročných počinov režiséra. Všetko závisí od úvodných 10-15 minút, kde sa divák buď otočí filmu chrbtom, alebo si zvykne na netradične uchopené spracovanie. Film časťami pripomína autobiografický dokument o režisérovi aký prepadol odvrátenej strane Hollywoodu. Herecky tu exceluje Harvey Keitel v úlohe životom unaveného režiséra a morálne skazený pár Madonna/Russo. Nebezpečná hra patrí pravdepodobne k tým filmom, aké docení čas rovnako ako filmografiu Abela Ferraru, pre ktorú publikum ešte nedozrelo.

Veľmi ťažká metafora, prakticky nestráviteľná konzumným divákom, predstavuje paralelu medzi upírskou závislosťou na krvi a závislosťou ľudí na drogách, alkohole a sexe. Človek je vo filme zobrazený ako ten, kto produkuje zlo a vyhľadáva bolesť a strach. Čiernobiely vizuál s expresionistickou tieňohrou a takmer absentujúcou hudbou pomáha dokresliť skľučujúcu atmosféru, psychologický podtext zas posilňuje nepríjemné obrazy a početné filozofické úvahy. Čistá minutáž snímku tvorí 75 minút, čo s ťažkopádnym miestami až unavujúcim tempom vyznie nekonečne zdĺhavo aj pre priaznivcoch režisérovej tvorby.

Slušná gangsterka, ktorej nesvedčí akurát vlečúci sa úvod z karu trvajúci cca 20 minút. Po ňom vďaka retrospektívnemu zoznamovaniu sa s hlavnými protagonistami a postupným zodpovedaním načrtnutých otázok naberie film správny spád. Atmosféra neskorých 30-tych rokov je vykreslená bravúrne a v spojení s dobovou hudbou dýcha na míle. Herecky vyčnieva ústredné trio bratov (Walken, Penn, Gallo) každý s rozdielnymi charakteristickými črtami a tiež postava štýlového mafiána v podaní Benicia Del Tora. Nezameniteľný režisérov rukopis je cítiť najmä z mrazivého a depresívneho záveru aký ma nechal tápať v neistote či nepridať aj ďalšiu hviezdu.

Tak tomuto sa hovorí zásah do čierneho. Skrotená hora je typ filmu, ktorému stačí na "kontroverznej téme“ zasiať dve semiačka čím je obdiv publika a zlatých panáčikov zaistený. Dej vykresľuje príbeh o zakázanej láske dvoch rovnakých pohlaví, čo nemusí byť zlý výber témy, pokiaľ by nebola výsledná podoba taká chladná a bez emócií. Spracovanie navyše dopláca na zmätené prechody medzi poetickými pasážami a časovými skokmi aké boli použité voči plynulosti tempa dosť nešetrne. Herecké výkony oboch protagonistov a krásne lokality mierne zlepšujú dojem, ale i napriek tomu sa nedá zbaviť pocitu, že Skrotená hora patrí k najpreceňovanejším filmom s akými som mal to potešenie.

Baví ma sledovať ako americké publikum dokáže v kinách podporiť hocijakú hlúposť a filmy aké za to stoja prejdú sálami bez povšimnutia. To našťastie v tomto prípade neplatí a Formanov odkaz svetu "Všetci sme tak trochu blázni a táto snímka je o tých, ktorým na to prišli" sa stal právom hitom a to nie len na februárovom galavečeri.

Gibsonov režijný debut rozpráva príbeh o priateľstve, snoch a našom pohľade, ktorý síce funguje u každého rovnako, no nie vždy ním vidíme to isté. Krásny film s mnohými myšlienkami, hviezda dole za otravné herečky.

Drž hubu nie je komédia, ale úlet ako hrom. Záchvaty smiechu sú zárukou prvých 3/4 filmu, kde sa s chuťou hrajúce duo Reno - Depardieu dostáva z jednej bláznivej situácie do druhej plnej nezabudnuteľných gagov, hlášok a pohľadov čo by porazili slona. Škoda iba poslednej tretiny akej výrazne dochádza dych a zároveň komerčného neúspechu, pre ktoré majú Francúzi svoj špeciálny výraz a zhodou okolností sa počtom písmen nelíši od toho nášho.