Paldiny

Zo začiatku ma iritoval zbytočný scenáristický exhibicionizmus s tými najneprirodzenejšími dialógmi (Hercule navyše stúpi do hovna a to hneď 2x) a po eliminácii kapitána Jacka ma iritovala zase nuda. Moderný háv je asi jediným pozitívom, nakoľko dokáže tvorbu Agathy Christie priblížiť aj mladšiemu publiku, lenže film aj naň dopláca. Ak si odmyslíme zbytočnú kamerovú ekvilibristiku (zábery z hora či cez okno) sa nám Hercule miestami mení na mrštného dobrodruha aký sa vrhá pomaly do 800 metrovej priepasti. Jeho predstaviteľ Branagh je bezpochyby dobrý herec, no do role Poirota sa mi nehodil. Čo vedel, občas správne zadeliť (Vy ste môj nový spolucestujúci? ... Áno, aj ja som z vás sklamaný). Celkovo ale neškodná a zbytočná prerábka klasického diela, ktorá nedala ani to málo v čo som dúfal.

Prvý film o drogách, ktorý drogy v konečnom dôsledku ani neneguje, len hovorí, že ich treba vedieť užívať. Ale zas kto by nevyskúšal kapsulu, po ktorej pohne s burzou, naučí sa cez noc zopár nových jazykov, preškolí štýlom Brucea Leeho poltucet agresívnych hovád či len vytráfa otravnú zato zvodnú susedu, ktorá behom dvoch minút prehodnotí svoj odpor voči vám. Ako divák som sa do hravého scenára ponoril a nechal unášať jeho hypnotickým poňatím látky aké uštedrí nemalý filmový zážitok. A to že film donúti zapojiť mozgové bunky aké neskôr nepoberú drobnosti typu, načo nechať vyrábať látku niekomu inému, keď sám mám neobmedzené možnosti, alebo sa pozastavovať nad skutočnosťou, že nikomu z paneláku nevadí trio Rusákov, dobýjajúcich sa s karbobrúskou cez bezpečnostné dvere, je iba menší drkot v scenáristických závitoch.

Frears zrežíroval skvostnú “freaks show“ s takým zápalom a entuziazmom, až som si spomenul na Burtonovho Wooda. Herecký koncert šlape do plných, snobský výraz nahráva a vy s úsmevom na tvári a úškľabkom v duši tolerujete absenciu jediného čistého tónu. Skvelé dielo a soundtrack v predpredaji.

Audiovizuálny orgazmus! Ako inak opísať štartovaciu štvrťhodinku, ktorá ma bez vrúcnych omáčok chytila a posadila na zadok. Ďalšie minúty krapet upustili od výraznej štylizovanosti a začali klásť dôraz na príbeh a postavy, ale to už ma mal Argento omotaného okolo prsta. Nečakal som, že jeho rukopis môže byť tak výrazný a už vôbec, že sa spracovaním bude dotýkať perfekcionizmu pána Kubricka. Stáva sa to tak v pedantne nasvietenej scéne, netradičnom snímaní záberov, trebárs aj cez žiarovku, práce s napätím, hercami, pomalým odhaľovaním minulosti, tak pompéznym finále, kde budú praskať omietky a rinčať črepy na podlahe. Nemalú zásluhu má na zážitku až hnusne intenzívna hudba, ktorá do vás pumpuje strach a neistotu. So Suspiriou som moc - moc spokojný a to ešte vrany šeptali, že to s opakovačkami naberie na sile.

Až detsky jednoduchú zápletku vyrovnáva luxusné obsadenie, kde sa dá z učebnice vycucaných charakterov vybrať vám najbližší. Ako to u mňa býva zvykom, zas som vsadil na koňa čo to nedotiahol ani do štvrťfinále. Avšak spokojnosť s filmom bola, čo je pre ne-westernistu, keď nie zásah do čierneho, tak do terča určite.

Vatikán musel za Narniu vysloviť nejednu bohoslužbu, veď levíkovi chýbali už len stigmy. Rozprávočka to bola ale pekná, nechýbalo fantazijno, výprava a aj tí detskí mesiáši sa dali. Čo mi ale roky nejde do hlavy, podtitulok. To skutočne nemohli pre prvú kapitolu vymyslieť lepší názov, než šatník, skriňa, bla-bla? Kdejaký “kľúč od fantázie“ by vyznel pútavejšie. No to len taký štuchanec, ktorý však nemá vplyv na výslednú známku. Dôležitý je obsah a ten Narnia má, takže zmier s ňou.

Vizuálne podmanivý mysteriózny kúsok, v ktorom má všetko svoje miesto. Z filmu srší nezameniteľné čaro z oboch kontinentov ako to tajomné z Ameriky, kde sa nám karty len rozdávajú, tak i európsky pochmúrne, kedy je hra už v plnom prúde. Užíval som si špičkovú prácu s večne vŕzgajúcimi dverami, spuchnutými podlahami, červotočmi prežratými stenami akými si poletovala meluzína. Vychutnával nádhernú kameru čo vedela plávať po paláci, kde v hlavnej predsieni sneží, aby vedľa vlhkým stenám dodávali motýle kusisko poézie a na poschodí hnusné prízraky zas dávku desu. Sympatiami nešetril s protagonistami a sakramentsky podozrieval tie ľadové pohľady čo by potopili Titanic. Isteže, príbehová linka nevznikala zrovna dve dekády, no aj napriek tomu, že som si dovolil tu a tam hádať čo príde, sa mi vývoj postáv páčil a spokojný som bol aj s drsným a vítane zvrhlým vyvrcholením (budeme žiť všetci spolu!). Málo čo tomu vytknúť, silné 4.

Moc príjemné prekvapenie vykuklo z tohto hniezda. Počiatočné fázy filmu sú nevinnosť sama, sympatický šerif si ide svoju rutinu a malomestečko žije svoj malý svet. Lenže aby tomu tak aj zostalo by v tunajších jaskyniach nemohli visieť slizké boxerské vrecia s neznámym obsahom a odpadovými rúrami sa nepromenádovalo dačo z radu ortopteroidného. A hlad je veruže mocný pán. Vďaka nemu sa nám dostáva moc chutnej hostiny, ktorá s blížiacim sa dezertom prinesie rovno celú ďalšiu misu pochutín. A nech čakáte čokoľvek, finálne číslo predčí všetky očakávania. Človeka vtedy až ma zamrzí, že film nemá ešte hodinu k dobru a tvorcovia ďalších pár miliónov na realizáciu svojich zvrhlých predstáv. Skvelé!

Gojira neponúka len papundeklové besnenie, ale aj ekologicko-proti vojnové posolstvo navlieknuté na tenkú dejovú nitku. Oné vyčíňanie si tak človek spôsobil sám a pod metaforou môžeme hľadať vinníkov, tiež dúmať nad riešeniami, ktoré nebudú bez obetí. Moc sa pritom vydaril zvuk, rev netvora je skutočne hrozivý, výzor akýsi mix najzlejších jašterov našej minulosti a hudobné motívy pekne pracujú s napätím. Japonci mali s filmom zrejme aj medzinárodné úmysly a pre zvyšok sveta prispôsobili hereckú zostavu. Z tých dôležitých tu máme mladú Japonku, jej snúbenca, staršieho ekológa a vedca s páskou cez oko. Nemôže sa tak stať, že by sa nám ich tváre plietli ako tomu býva pri iných ázijských snímkoch.

Už viem kam chodil Megaton na školenia, asi 4x som chcel kameramana za tú traslavku zabiť, tiež mal na rováši scenárista, keď hlavným nedopínali isté skutočnosti, ale inak s obyvateľmi hostinca iba v dobrom. V ich nocľahárni sa toho totiž moc nenaspí. Najskôr vás prekvapí prítulný personál s ochotou odskúšať prestieradlá, potom nehostinné sociálne zariadenie, kde sa toaletný papier nenosí a na záver negustiózne stravovacie návyky. A stále sme vážení iba pri predjedle, hlavný chod prinesie na menu vyrovnanie nemecko – francúzskych vzťahov a ťažko predpovedať komu je lepšie fandiť. Ťah na bránku majú obaja a keď sa zrovna nikam neuteká, viem byť kamarát aj s pánom kameramanom. A to, že som si počas sledovania spomenul na zopár iných snímkov dokážem tolerovať. Frontière(s) sa na nič nehrá, nie je mu cudzia brutalita, intenzívna bolesť, ani masívny krik, čo nik z okolia nezačuje. A keď už áno, priateľ z neho nekuká.