Marius

Na nový film Jamesa Camerona niektorí čakali 12 rokov. Ja mám tú smolu, že ma nezobrali ani True Lies a ani Titanic, takže som čakal 18 rokov. A konečne ma Cameron nesklamal. Avatar síce nie je tá filmová revolúcia, o ktorej sa básnilo po ukážkach, avšak vizuálne mu niet čo vytknúť, Pandora je jednoducho absolútnym rajom snáď pre všetky zmysly a po formálnej stránke je film skutočne perfekcionistický. Cameron síce statočne odpisoval z anime (Pozdravujeme najmä Mononoke Hime, Naushika a všakovaké mechandy), na jeho štastie však tieto veci nie sú príliš známe a nebude tak vadiť, že sa ich dokonalosti a komplexnosti ani nedotkol. Hlavnú vinu má na tom „archetypálny scenár“ plný všetkého čo tu už bolo a čo má popkornožrút obyčajný zaručene najradšej. Jednoduché, jasne profilované a väčšinou uzavreté postavy, lineárny dej a mnohokrát videné scény, aby si divák pripadal chytrý, že vopred odhadne čo sa stane. Slovenský dabing je veľmi nešťastný, zabíja polovicu filmového zážitku, takže kľudne obetujte 3D na úkor originálnej verzie. Postavy v nej majú emocionálne omnoho presvedčivejšie hlasové prejavy a autora slovenských dialógov by som vyplatil bejzbolkou, lebo mi skazil prvý dojem z filmu. V originálnej verzii sú postavy omnoho živšie (kde sakra rastú také devy ako Neytiri ?!) S prižmúrením všetkých očí však musím hodnotiť pozitívne to, že natočil na Hollywood dosť drzý „ekoteroristický“ blockbuster, hoci sa samozrejme držal v norme aby mal od štúdií dosť bubákov. „Hollywoodska Mononoke hime“ sa koná len spolovice a nie je ani zďaleka tak úderná a najmä myšlienkovo plná ako jej japonská sestrička. Chápem, že Cameron tam chcel natrieskať čo najviac alegorických motívov vo vzťahu k súčasnému status quo na Zemi, či už je to začínajúca nadvláda korporácií, ničenie prírodných zdrojov, „odľudštenie“ človeka (v zmysle straty jeho prirodzeného vzťahu k prírode a jeho vlastnej mylnej ilúzii vedúceho postavenia v prírode), či „kultúrnej nadradenosti“ istej rasy a „kultúry“. Všetkým týmto motívom však kĺže príliš po povrchu a nedokáže sa sústrediť na ich podstatu a miesto relativizovania protagonistov a antagonistov jasne polarizuje. Toto zjednodušovanie mu však môžme ohľadom na cieľovú skupinu odpustiť, ba možno môžeme túto „infúziu zjednodušených myšlienok“ i pochváliť. Gaussova krivka totiž nepustí a čím zložitejší by Avatar bol, tým menej ľudí by chápalo o čo tu ide a o to menej by tento odvážny projekt zarobil. Polarizácia ľudí a Na´avi (z ktorých verzie civilizácie by boli asi hotoví najmä Rousseau a Lao-c´) potom umožňuje zamýšľať sa nad tým, či je industriálna, postindustriálna a informačná fáza vývinu ľudskej spoločnosti naozaj tým orechovým kam sme mali dospieť a či nebolo lepšie (povedané reakciou Voltaira na Rousseauov prvotný stav) „ostať chodiť po štyroch“. Lenže úprimne pochybujem, že nad týmto všetkým sa zamýšľa priemerný divák. Ten pravdepodobne zapne len prvú signálnu a bude sa kochať Pandorou a tým ako všetkým „nadradeným“ poriadne natrhne prdel. A možno pri tomto predžuvanom exkluzívnom pokrme dôjde to, že Cameron poukazuje na to, že v prenesenom význame nám zasieranie našej planéty prinesie presne toto. Všetci čo film kritizujú ako „ekologickú agitku“ asi nechápu, že takýto film prišiel v pravý čas, aby aj menej inteligentný divák pochopil čo robíme vlastnej planéte. A čo nám v konečnom dôsledku spraví ona. Pretože len zelená civilizácia má skutočne zmysel a tiež šancu nezožrať samú seba. 10/10

Milujem dedkovu imagináciu, infantilitu, farbičky a schopnosť z ničoho urobiť pútavý príbeh. Takto dobrý detský film tu nebol najmenej 10 rokov a vyhlásiť najlepší film za tento rok bude pekelne ťažké. 10/10

Dr. Pastorkovič radí : vyhnite sa veľkým oblúkom. Tupé, a pritom na Japoncov neskutočne nezábavné a monotónne. 3/10

Kamera fajn, filtre fajn, herci fajn, ale inak o Hodinu nevíš, že si to videl...

Minimálne sa pätnástky naučia kombinatoriku prostredníctvom systému "každý s každým". Beverley hills na toto potrebovalo 100 + n dielov, Slováci to zvládnu za dvanásť v najdrahšom slovenskom televíznom seriáli všetkých čias. Inak netreba pozerať, stačí počúvať a je jasno, že je to opäť "matkinovsko-urbaníkovský" seriál o "realite" dneška. P.S. k druhej sérii : Kraus je vrchný chuj na slovenskom scenáristickom "nebi".

Ehm...teda po dvoch dieloch ma to totálne "dostalo".

Prvé dojmy : naprosto zásadný film pre českú porevolučnú kinematografiu a asi najlepšia vec z Česka od Spaľovača. Viac napíšem keď sa spamätám ale imho to zatiaľ najviac došlo kiddo. 10/10

Kto píše tieto sračky "zo života"?!

Jop, takto nejak sa pařilo v 90´s, takže nostalgické spomienky, keďže dnes sú pařby už trochu o inom. 7/10 len za obľúbenú atmosféru, Muchowovu výbornú muziku a Taťánu, inak dosť o ničom.

Vicky : Yeah, who exactly is going to make love? Juan Antonio: Hopefully, the three of us. Keď som túto vetu začul v traileri okamžite som poslal VCB k vode s tým, že Woody nám zosenilnel a ide točiť niečo matkinovsky šokujúce. Naštastie bol tento film počas jednej mojej cesty vlakom to jediné čo som mal v notebooku; inak by som prišiel o renesanciu tvorby Woodyho Allena. VCB nám predkladá ťažko uveriteľný konštrukt, často zjednodušujúci vzťahy medzi postavami. Samozrejme tento konštrukt i zjednodušovanie majú svoj zmysel a tým je predvedenie pár základných archetypov prístupu ľudí ku vzťahom a k životu ako takému. Veľmi výstižne to podala Nathalie, takže ja ju už len doplním. V živote stretnete najviac ľudí ako Vicky, upevnených na zemi a túžiacich po svojom ohni súc vo vzťahu, ktorý im nevyhovuje ba až ubíja ale nemajú odvahu sa odpútať. Potom sú tu Cristiny, vietor lietajúci zo vzťahu do vzťahu stále rozširujúc okruh vecí a ľudí, o ktorých vie že ich v živote nechce a hľadajúci to „niečo“ čo po čase opäť chcieť nebudú. Paradoxne najštastnejší budú asi oheň a voda, ktorí síce potrebujú vietor aby oheň rozdúchal a priblížil ho vode, ale aspoň vedia kto je ich chýbajúca polovica. Na týchto tézach vykonštruoval Woody jednoduchý, ale o to zaujímavejší príbeh o tom ako sa ľudia správajú vo vzťahoch a čo chcú od života. Zároveň rovnako úderne demonštruje vplyv umenia na plnosť ľudského života, Vicky umeniu síce „rozumie“ avšak nie je ten, kto ním žije, tým je práve Cristina, Juan Antonio a Maria Elena, ktorí ním aj žijú. A keďže pri pátraní po tom, čo ľudí odlišuje od zvieratiek prídeme k vyššej úrovni abstraktného myslenia (ostatné postavy VCB) a práve umenie (štyri hlavné postavy) môžme VCB chápať i ako veľmi „ľudský“ film. 9/10