metal.storm

Príbeh takej tej obyčajnej, priemerne naivnej ženy, s nejakou tou prácou, ktorá robí chyby, ktoré nedokáže previesť k perfekcionizmu, fajčí ako komín, pije ako dúha a neúspešne sa snaží zmeniť. Je obyčajný človek v ktorom by sa našli mnohí. A to je presne to, čo taký obyčajný divák v skutočnosti chcel.

Presne ten typ filmu, pri ktorom moja silno paranoidná dušička zanevrie na lyžovanie ešte viac, ako bola, a najbližší pol rok bude všetkým svojim kamarátom a blízkym zakazovať túto sprostú činnosť vykonávať. Podobné stavy som prežívala pri Fritt Vilt, teraz sa to vráti. A k filmu, bolo to slušné, v podstate nemám chuť niečo vyčítať.

Jedinú vtipnú vec na tomto filme zapríčinili tak či tak slováci. A to ten názov.

Ak náš svet bude náš ešte o sto rokov, tak bude náš aj s týmto filmom.

Je obrovská škoda, keď z dobrého filmu musí byť za každú cenu séria. Nadväznosť na jednotku je možno fajn, ale nie týmto štýlom. Bolo dobré, a možno aj keď chceme hovoriť o spravodlivosti, keď sa v jednotke holčina pomstila. Tam pomsta, tu šialené kundy na druhú, a ešte ďalej. Na nervy mi útočil každý, či psychológ, vedúca skupiny, až k hlavnej postave a jej odporne potrhlej kamarátke. A ak chceme hovoriť o tom, že človek sa môže po podobnom zážitku zblázniť, tak ani vtedy by to nebol dobrý film.

Možno mi nevadilo nič. Možno je to príbeh dvoch sympatických mladíkov, ktorí dokázali predstaviť svetu ľudskosť svojim spôsobom, až tak, že aj keď niekto masturbuje v tak ošemetnej situácií, hovorím si, že je to dobre, že je to stále človek. Možno dokázali vybranú hudbu posadiť do filmu až tak, že vytvorili hudobné videoklipy s hlbším významom. Až tak, že raz mám chuť tancovať, potom mám chuť na jablko a nakoniec skoro bečím. Možno je to tak jednoduché, až je nad čím sa zamýšľať a možno je to všetko ešte lepšie. A tá všetka jednoduchosť je oceniteľná z toho dôvodu, že nič nebolo pokazené. Konečne niečo, kde bolo cítiť aj drámu, aj horor, aj komédiu tak silno, až to tvorí perfektnú kombináciu.

Keď hovorím o prvých piatich minútach, hovorím ešte o slušnom, úplne klasickom začiatku. Potom už sa môže každý sám presvedčiť, že ďalších 25 minút je, bohužiaľ len kvákanie do prázdna o ničom, pre nič a zbytočne. A už priamo tu, vynechám nudné rozhovory, je na scenári až smutne vtipné, že väčšina viet hlavnej hrdinky spočíva v tom, že omiela "I feel like shit" (a potom si zvykne dačo šňupnúť). To príťažlivosť neprinieslo, navyše z tej vety som sa začala blbo cítiť aj ja sama. Tento film by potreboval jeden hnusný, veľký cheat, ktorý by ho zachránil. Pretože potom čakám, čakám, že sa konečne niečo ide stať a ono je to znovu len kvákanie niekde pri kokaine v práčovni. A takto to ide. A je to škoda, lebo som sa tešila, že si užijem Natashu, zase raz v roli, ktorá by jej možno aj svedčila, ale keďže všetko naokolo je stále a stále také isté nič, tak si predsa nebudem kaziť večer na celú hodinu a pol.

Tažko sa pozerá film, keď cez slzy polovicu nevidíte.

No ja som sa zľakla celkom...

Dyatlova záhada je veľmi zaujímavá situácia a jeden z najlepších námetov na konšpirácie. A tento zaujímavý film, ako možno aj menšiu zbierku faktov a brblania okolo som si do určitého momentu užila. Keďže to bolo found footage, krásne by som sa uspokojila s kratším filmom do momentu, kde sa dostávame "za dvere". Tam sa im mohla v tom najhoršom vybiť baterka a ja by som nemala pokazený ten perfektný moment v mojej hlave, kde som si tvorila vlastný konšpiračný systém. Bohužiaľ to vyvrcholenie pôsobilo extrémne neprofesionálne a primitívne. Naozaj škoda, aj tak je to pre mňa silné guilty pleasure, ale stále to mohlo byť omnoho, omnoho, omnoho lepšie.