standsiller

Jake Gyllenhaal, Hugh Jackam a napätie medzi nimi. Každý si robí svoju robotu a pritom obaja robia na tom istom. Príbeh mi neprišiel zvlášť zaujímavý, akurát boli prepracovanejšie zápletky . Kvalita ale stojí najmä na hereckých výkonoch.

Málo krát sa v svetovej kinematografii stane, že film s tak majstrovsky vypracovanou epikou si smie dovoliť aj priestor pre učebnicové klišé, z ktorého sa divákom aj tak tlačia slzy do očí. Pretože tomu klišé predchádza úprimný a ľudský príbeh založený na slepej dôvere vo všetkých ľudí naokolo. Ľudia ako Forrest Gump sa nestratia, pretože taký človek sa v každom snaží nájsť lásku, akú do neho vkladala celý život jeho mama. Aj keď s opatrnosťou, predsa potrebuje nájsť vo všetkom čo robí zmysel. Toto je jeden z prípadov, kedy sa podarilo knižnú predlohu veľmi povýšiť. Winston Groom môže byť hrdý, že dal podnet pre tento už kultový a nezabudnuteľný film.

Bradburyho vízia v rukách Truffauta dostala nevídaný rozmer s presahom útočiacim na pozornosť diváka. Atmosféra sálajúca z filmu mala nádych strohej a studenej doby s futuristickými prvkami . Okolie však nebolo natoľko odlišné od dnešného, aby sa divák ukájal pocitom spokojnosti, že do ničoho podobného sa nevrháme. Mrazivo poukázal na budúcnosť a jej umelý intelekt s dohľadom nekompromisnej kontroly. Nik nám knihy z rúk neberie a predsa ostávajú čím ďalej, tým viac v tieni primitivizmu a rutinného fungovania médií. Reality show ? Alebo kniha .

Bolo ťažké počas celého deja medzi nimi nájsť toho, s kým budem sympatizovať. Najpozoruhodnejšia je medzi nimi práve tá rivalita , inšpirácia nepriateľom a nenávistné pretekanie pre pokoj svojho ega na úkor riskovania vlastného života. Do toho všetkého sa kombinovali režijné triky podložené vynikajúcim strihom. Réžia Rona Howarda bola v súkromných životoch oboch pretekárov dosť presladená, mäkká a štýlová a to mi vadilo asi najviac. Inak ide nevýlučne o veľkofilm na ktorý sa nedá pozrieť inak ako s uznaním.

Existujú filmy podobného rázu ponúkajúce pre diváka rôzne myšlienkové alternatívy ako naložiť so samotnou ideou. Dej v podstate neexistuje, existuje samostatná voľnosť deliaca sa medzi všetky postavy , myšlienkové útržky a kvantum viet s pochybnou podstatou. Pre nikoho nie je ťažké opísať najlepší piatkový večer, pre mnohých by však reprodukovanie znamenalo maximum , čo so svojimi spomienkami a intenzitou prežívania dokážu spraviť. Preto " Human Traffic" zaujal.

V roku 1982 bez výhrad absolútna fascinácia. Keďže však v kinematografii figurujú aj novšie počiny v podobnom duchu, dá sa konštatovať, že sa síce jedná o audiovizuálny ošiaľ, ale na druhej strane absentuje akási "poetizácia" . V porovnaní so Samsarou, alebo Barakou. Koyaanisqatsi zahŕňa zrýchlené a spomalené štylizované zábery z reálneho sveta a do pozadia hrá po čase nesmierne otravná hudba. Tento dokument mal ísť skrátka viac do hĺbky a nie iba poukázať na to, aký je svet dynamický.

Spraviť si srandu skoro zo všetkého naokolo seba a položiť to do príbehu, ktorý má všetky predpoklady na to aby bol seriózny, akurát že nie je a na tom zakladá - to je nefalšovaný rukopis Quentina Tarantina. Obsahuje mnoho kvalitne napísaných postáv slúžiacich nielen ako médiá pre časté hlášky. V neposlednom rade je vysoko oceniteľná aj práca s hudbou neraz parodického charakteru.

Zmysel mnohých priateľstiev - najatraktívnejšia vo filme bola pre mňa náhoda, ktorá zviazala bizarne zvolených ľudí a vyslala ich na zložitú cestu za ich jednoduchými túžbami . Vďaka réžii sa však vo filme spravilo uzlov až až . Žiaľ aj tých bezvýchodiskových - z nich mali dostať diváka kvalitní herci, no tí taktiež zhasínali v slabých dialógoch .Navyše ide o čiernu komédiu, a teda dialógy mali byť nosné s množstvom trpkých, no napriek tomu fičúrsky hlášok. Až na pár výnimiek sa to aspoň v mojom prípade nepodarilo. Je taktiež škodnou, že na objasnenie istých motívov sa volili v scenári viaceré vedľajšie, zbytočné postavy ( postava brata - psychológa - stačilo scenáristicky lepšie vyriešiť konflikt medzi matkou a deťmi - i tam by sa objavila plejáda možností pre čierny humor ) . Pomerne vysoký podiel postáv, totiž nanášal na hlavného hrdinu nepriaznivú ťarchu, navyše v úvode sa režisér pokúša o jeho sympatie prostredníctvom dramatického žolíka - hudbou. V konečnom dôsledku musím teda nad tento film postaviť "Samotárov" .

Je podstatné uveriť v svoj život skôr, než sa stotožníme s myšlienkou, že po ňom nastáva smrť ? Kód bytia v každom jednom človeku na dynamickej ceste jestvovania, ktorá karhá a týra svojim razantným prístupom k nášmu veku. Po odstránení hmotného marazmu by sa Jep Gambardella postavil k sebe samému – to čo existuje okolo neho je totiž „trik“. Príbeh neukazuje hrdinu búriaceho sa proti spoločnosti. Naopak ukazuje tvár skutočnosti čo sa nechala zlákať statkami uľahčujúcimi život. Je azda neskoro veci ohľadom jestvovania meniť. Nie je však neskoro hľadať na sklonku života jeho význam . Hlavná línia príbehu ponúka divákovi práve túto ideu . Film ale dostáva ďalekosiahlejšie významy . Evokovalo mi to krížovku , akoby som na načrtnuté situácie mal slovne odpovedať, kým je číslo krížoviek aktuálne. Vedľajšie úvahové konflikty skutočne majú dosť totožného s často spomínaným Federicom Fellinim ( konkrétne napríklad film 8 ½ )- rehabilitovanie jeho myšlienok , respektíve znovuotvorenie dávnejšie načrtnutých otázok pre moderného diváka ale nestráca na vážnosti. Väčšie výhrady mám voči réžii a dramaturgii – niekoľko scén pôsobilo dokonale na oko, ale taktiež ponúkali potenciál v rámci deja. Nerozumiem prečo sa nevyužil .

Civilne interpretovaná predstava o reálnej hrozbe , kam sa môže dostať spoločnosť vďaka všetkému čím momentálne disponuje, pokiaľ sa už v takom stave nenachádzame . Nielen internet, ale celková technika dokáže nahrádzať do vysokej miery skutočný život - masírovať naše svedomie a vedomie tým, že naša fiktívna predstava má skutočnú podobu v instantnej existencii . Chvályhodný je motív intenzívneho ľudského cítenia na základe umelo vybudovaných dojmov. Virtuálne slová nemajú skutočnú tvár, aj keď dokážu vyvolávať istotu . To je iba základný model tohto ideovo prepracovaného diela , ktoré otvára ďaleko psychologickejšie a filozofickejšie otázky. Tie miestami až naliehavo tlačia na človeka , aby zhodnotil svoj postoj k úplne odlišnej forme o akej sa dokáže vyjadriť lepšie skrytý za monitor, než bežne na ulici. Vie sa ešte postaviť každý sám za seba aj keď je offline ?