standsiller

Jerry Lundergard je neúspešným predavačom áut , ktorý má zaužívané frázy a jeho vystúpenie je prispôsobené potrebám zákazníkov, ktorí z jeho rétoriky nemôžu cítiť nevôľu a nezainteresovanosť zo strany predajcu, pretože práve zainteresovanosť predáva. Vo svojom neúspechu sa ale snaží nájsť východiskovú cestu , a teda sa rozhodne riskovať život vlastnej manželky iba preto, aby sa mu podarilo finančne si prilepšiť. Nie všetko však vychádza podľa jeho predstáv a jediná cesta je únik.

Absolútne obyčajné partnerské duo, ktoré je presvedčené o svojich nadštandardných úlohách a pravdách v živote. Na jednej strane je žitia znalý komik Alvy Singer a na druhej strane ambiciózna a v intelekte zrejúca študentka hľadajúca potrebné emócie a vášne k tomu, aby sa jej existencia pre ňu samotnú zdala celistvejšia. V časoch hľadania jej vlastnej identity sa jej podarí očariť a získať komika. Z toho sa postupne stráca nadšenie a nastupuje z dialógov citeľný sarkazmus.

Aj keď príbeh bol nasiaknutý už takmer rutinným sentimentom, o kvalitu sa stará scenár, herecké výkony a hlavná idea.

Plameň v expozícii filmu prichádza do záberu , kedy kamera sníma rozbúrenú rieku. Blčiaci oheň sa v nej stráca. Voda ho hltá, mizne a následne v zábere stojí námorník, ktorý v náručí drží mladého muža ako Michelangelova Madona v skulptúre Pieta. Zobudenie mladého muža je sprevádzané kameramanskou výpoveďou , kde Kenneth Anger okrem iného technickým okom kamery skúma odlomené prsty zo sadrovej sochy ruky, čím zliepa pre diváka nemého, ale zato veľmi poetického rozprávača usilujúceho o upriamenie pozornosti na viaceré symboly , ktoré sú echom vnútornej stránky mladého , začínajúceho filmára v časoch po ukončení svetovej tortúry vo forme druhého devastujúceho globálneho konfliktu neľahkej prvej polovice dvadsiateho storočia. Čo jedinec v takomto období hľadá ? Primárne ideovo siaha po zmysle svojej existencie. Snaží sa zakotviť a snímať realitu z pevných základov individuálneho sebaurčenia. Evidentne išlo o ruku Božiu. Tá je vystavená režijnej obrazovej kritike. Má odlomené prsty . Prestala mať na svojich veriacich dosah. Bezprstá ruka nemôže spojiť ukazovák a prostredník k požehnaniu svojich ovečiek , a teda sa ocitá na poloprázdnom stole . Nie však v miestnosti vojenského lazaretu, ale v neznámej izbe. Takouto neznámou bol aj svet pre mladého Kennetha Angera, hľadajúceho svoje intelektuálne aj existenčné korene. Hlavný aktér si spod prikrývky po prebudení vyberá sošku a ukladá ju na nočný stolík. Zrejme išlo o sošku nejakého starobylého božstva. Autor filmu možno týmto postupom chcel naznačiť, že princípy našej dôvery v entity majú svoj dominantný post vo fáze nášho spánku, kedy na naše telo doľahne bezbrannosť a pokoj, v ktorom sa človeku najľahšie verí, že má na nás dosah vyššia moc. Ako inak sa dá vysvetliť fáza spánku spojená s nekonečne interesantnými a komplikovanými snami ? Aj záchrana hlavného aktéra bola holým a bezbranným snom. Človek v spánku ostáva sám pred sebou nahý, pretože pokiaľ aj existujú tajomstvá , sen ich človeku samotnému odhalí ( o analýzach snov a podvedomia hovorí vtedy autorovi určite známe dotyčnú mienku tvorivé duo Sigmund Freud a Carl Gustav Jung ). Takéto intímne sny si ale ťažko hľadajú svoju pozíciu v rámcoch skutočného jestvovania individualistu, na ktorého sa vzťahujú i keď fiktívne , ale zato intenzívne povinnosti voči väzbám, ktoré so spoločnosťou podľa oficiálneho mienenia musí dodržiavať. Preto sú fotografické kópie výjavu sna na zemi nezaostrené. Majú problém nájsť svoje miesto pre skutočnosť – aj keď možno vychádzajú zo spomienok zrejúcich do podoby aktuálneho stavu hlavného protagonistu. „GENTS“ je prechodom do pavučiny ciest , po ktorých sa ženú motorizované stroje osvecujúce dlhé asfaltové cesty aj počas noci. V takomto obraze musel aktér pred vychádzaním na ulicu ustanoviť v sebe súdy, že ho čaká bariérovaný kontakt s okolím, ktoré je nič netušiace vo vzťahu k jeho vnútru, a tak môže prísť k jeho odhaleniu, čo sa neskôr môže stretnúť s ostrou konfrontáciou okolia. Aj výprask ale prináša pôžitok a v každom dravcovi je niečo krotké, ale v každej koristi je taktiež niečo dravé – aj keď sa jedná iba o myšlienku páchnucu ako zdochlina pre supy. Myslím, že práve to slúžilo ako idea gradujúca k fyzickému napadnutiu hlavného hrdinu a k vytrysknutiu krvi. Tá slúži ako predzvesť satisfakcie. U Kennetha Angera konkrétne tej sexuálnej, spermatickej, myšlienkovej. Preto ku koncu horia fotografie ako spomienky, preto sú na nich znateľnejšie postavy a preto myšlienky spálila tradícia Vianoc ( symbol s Vianočným stromčekom ) . Summa summarum chcel Kenneth Anger zrejme nechať pre svoju rodinu odkaz „ Merry Christmas, som homosexuál“ .

So sledovaním pri expozícii som s filmom nemal takmer žiadny problém, všetko dokonale vykresľovalo charakter "Oldmana" a smerovalo k zaujímavým zisteniam ohľadom jeho práce, v ktorej si vďaka svojej dlhoročnej praxi dokázal vybudovať isté medzierky slúžiace k jeho vlastnému prospechu. Celé to je podčiarknuté pomerne slušným scenárom a rozumnou réžiou ( pretože sa Tornatoremu podarilo natočiť film v duchu, v akom ho má Európske kino rado ). Dlho som rozmýšľal ako tento film ocením. Pôvodne som ho hodnotil vyššie, ale vrámci jeho tvorby mi nedá , aby som tomuto filmu prisudzoval vyššie sympatie ako Malene. Oba sú na dosť podobnej úrovni. Najväčšie defekty som vnímal vrámci hercov. Schválne som nenapísal herectva. Úlohy neboli zahrané zle, akurát voľba hercov nebola veľmi šťastná. V Malene to bolo opačne. Za ďalšie Ennio Morricone zložil vynikajúcu hudbu, akurát tomuto filmu pripisovala charakter iných žánrov.

Film o filme a herci o sebe, film o realite a realita o hercoch, v ktorej snažili odkryť to, že sú ľuďmi, aj keď koniec koncov ide aj tak iba o film. Zaujímavý experiment, aj keď už nie prvý krát spomínam v podobnej súvislosti film "8 1/2" od Federica Felliniho a "Living in Oblivion" od Toma DiCilla. Tieto a podobné filmy dali ale evidentne výborný impulz, aby sa filmári snažili otočiť kameru oproti sebe a keď nie úplne, tak divákom priniesli aspoň hypotézy , ako to ohľadom nich v skutočnosti môže vyzerať. Aj keď je to relatívne. Predsa je to len film.

No. Čakal som až do konca , že potenciál ktorý som cítil vystúpi niekde na povrch. Snažil som sa prehliadať početné herecké muchy a nemú hrdosť nad kamerou. Tá bola dobrá. Ale s dejom to nemá absolútne nič spoločné. Neviem aká bola pôvodná verzia námetu, ale mal som pocit akoby niekto niečo s obrovským potenciálom sprofanizoval do tejto otravne vyumelkovanej formy. Neverím, že ženská postava ktorá je spúšťačom dominantných zápletiek všetkým divákom sedí bez najmenších problémov ( navyše zle zahraná ! ). Celý film je proforma, pretože Ediho vykresľuje ako slepého dobráka - neospravedlňujú ho knihy ani rozum ! Z technickej stránky solídne spravený film. Príbeh je ale zakopaný hlboko pod zem spod ktorej je cítiť smrad pokrivených motívov a najvýstižnejším slovom pre mňa je tortúra ( padne aj pri citovaní zo Shakespeara ).

Ján Novák naservíroval totálne bezduchý guľáš . Vtipy staré, dej žiadny. Ale veď čo som čakal ?

Predvídateľné, ploché, nudné ( za najvyšší podiel nudy môže scenár ) , hračkársky artové ( cigarety, dlhé prechádzky po miestnosti, ktoré mali odrážať takmer neexistujúce emócie. ) . Ženský román s celkom zaujímavou myšlienkou v obrovskej krabici s vatou. Niekde na spodku totiž stojí, že každý má v sebe zakódovanú istú formu duševného masochizmu. Potrebujeme spochybňovať lásku a bičovať sa ňou. V predtuche, že existuje niečo zlé je ťažké odvrátiť sa od toho a neskúmať pokrivenú tvár nespokojnosti zblízka.

Veľavravná audiovizuálna báseň apelujúca na svedomie diváka , ktoré aj vo filme má korenisté stvárnenie.Film viac kladie otázky než odpovedá , pričom má všetko civilný a prehľadne metaforizujúci ráz. Hlavná je hudba a tá sa delí medzi postavy spravodlivou mierou - tá určuje kto je kým.