standsiller

Labyrint sveta na čele so „stopárom“ snažiacim dosiahnuť istý cieľ cez prekonávanie bariér chátrajúceho, neidylického sveta , ktorý stojí na ruinách seba samého. Cesta poznania ľudí , cez obavy o tom, čo je na konci cesty. Aký je význam ich vlastnej existencie , kam spadajú a čo je pre nich potrebné. Film relativizuje úlohu dôvery v spoločnosti a núti diváka premýšľať o tom, či nie je podstatnejší duch ako hmota – evokujúca Platónov model jaskyne.

Ronin na cestách. Jeho vlastný osud ho zavedie medzi znepriatelené tábory, ktoré medzi sebou vedú urputný boj. Je ťažké vybrať si medzi nimi dobro, pretože aj samotný trest pre zlo, je len ďalším zlom. Yojinbo bojuje za česť seba, za svoje niekdajšie postavenie a snaží sa nájsť pokoj. Ten mu vie zaručiť len vedomie, že všade vládne poriadok. Žena v tomto filme zohráva štartér pre uvedomenie si, kto je v skutočnosti cisárom. Ten, ktorý sa nedokáže brániť sám.

Od prvého kontaktu s inteligenciou na Zemi, prešlo množstvo rokov a svet sa dnes ocitá v momente, kedy dokáže definovať definície samotnej inteligencie. Taktiež ju triediť na skupiny, určovať deviácie. Svetu jedného dňa prestane stačiť vlastná inteligencia a bude cítiť nutkanie hľadať za hranicami planéty Zem novú. Nová inteligencia ako veľké neznámo na zdĺhavej a obrazovo atraktívnej ceste za poznaním.

Marion má zločineckú premiéru , no ani zďaleka netuší kam až siaha ľudská zvrátenosť. Svetoznáme Psycho je štúdiou človeka v desivých výšinách. Ukazuje čoho všetkého je človek schopný aby zaistil vlastné pohodlie a rovnako prichádza s tým, že i pohodlie ukladá vysoké sankcie . Napríklad aj samotný život. V centre deja stoja dve postavy, ktoré sa vystriedajú. Ustráchaná sekretárka ako neprofesionálna zlodejka a psychopatický majiteľ motela , na ktorom Hitchcock vyskúšal vygradovať nezabudnuteľnú skúšku strachom.

Dve postavy na pozadí osobnostného a kariérneho konfliktu. Antonio Salieri a Wolfgang Amadeus Mozart ako protichodní hudobníci tvoria nevšedný príbeh o potrebe lásky pre talent , o nenávisti a skrytom obdive a rovnako o pominuteľnosti a dochvíľnosti smrti v najnepríhodnejších chvíľach. Cisársky dvor a aplauz publika sa stretajú s problematikou bežných dní. Konzervatívny a liberálny svet rozdelený hrubou čiarou v osobe Mozarta. Amadeus nie je iba filmom o osobe samotného Mozarta, ale je to i filmom o cti, pominuteľnosti, závisti a o všetkom ľudskom , čo bráni človeku preniesť sa cez hranice arogancie.

Poetické a rozvláčne filmové priznanie i sociálny pohľad Viscontiho cez adaptáciu Thomasa Manna . Na môj vkus miestami teatrálne herectvo a celkové obsadenie mi nebolo po chuti.

V porovnaní s prvým dielom išlo aspoň v mojom prípade o dosť rázny krok vpred a to nie len v epike príbehu. Časť druhá dostala totiž niečo dôležité čo by sa dalo nazývať filmovou dušou. Príbeh mal výborný spád, divákovi dokázal striedať nálady od napätia , až k dosť kvalitnému humoru a to všetko rafinovane dávkované. Nepovažujem sa za fanúšika Marveloviek, no toto sa naozaj podarilo.

Pomalé tempo a mnoho statických záberov s dobrou kompozíciou robia z Bressonovho filmu v rámci estetiky zážitok. Réžia evokuje takmer výstavu fotografií čo skladajú príbeh. Dej síce vychádza z literárnej predlohy, no postavy do ktorých bol vložený mali reakcie ako na silných antidepresívach. V príbehu sa bude divák ťažko domáhať postavy s ktorou by sa mohol stotožniť , respektíve sympatizovať, no ako kritika spoločnosti sa to dá považovať za kvalitný počin.

Aj keď podobné projekty figurujú v dejinách kinematografie pod zvučnejšími menami, nedá sa odobrať fakt, že konkrétne tento pojednáva o citovom martýrstve, až masochizme, ktorý hraničí s neskutočným a vymysleným svetom a to v dosť špecifickom a emotívne korenistom štýle. Začiatok sa ospravedlňuje, že sa jedná o vykonštruovanosť , fabulu, fikciu - tá však v realite naberá dosť zvučný apel a stavia hrdinov tohto príbehu za hranice chápania. Chápanie ich samotných a ocitnutie sa v situáciách necháva diváka premýšľať. Tam kde spí minulosť , borí hrádze prítomnosť a tam, kde je horizont budúcnosti, stojí v závese strach a neistota. Tie sú spúšťačom tohto artovo ladeného dogmatického filmu. Viera existuje , no nemusí ísť vždy iba o vieru ideálov a tu sa naskytá príležitosť pre odvrátenú tvár nášho chcenia.

Som rád, že som sa zvláštnou zhodou okolností dostal k tomuto filmu po pozretí počinu " Enderova hra" - i keď v tomto prípade sa nejedná o rozprávku, ale dôležité je ponímanie diváka ako takého. Odhliadnuc na jeho vek. Na minutáži filmu Man Moon som si uvedomil, že filmy o detskej fantázii a jej pominuteľnosti sú výrazným výkričníkom. Protipól tohto filmu som položil čerstvou novinkou z Americkej produkcie schválne - je nekonečne zaujímavé sledovať vnímanie dôležitosti detského diváka a budúcnosti dieťaťa. Vďaka spisovateľskému talentu Tomiho Ungerera sa k deťom dostáva príbeh, pri ktorom si uvedomia, že isté veci strácajú svoj význam pokiaľ nie sú na svojom pôvodnom mieste. Aj keď sa nám do istej miery páčia ich zvláštnosti aj v hmatateľnom svete. Rovnako dospelí vidia , akú úlohu zohráva fantázia, túžba a nemá viera dieťaťa. Naopak existujú ľudia, ktorí veria v prázdnu "silu" novej doby a vďaka tomu že nemajú chrbtovú kosť z toho dokážu spraviť atraktívnu klauniádu s akčným nádychom. Som ale naozaj rád, že do sveta prúdia aj takéto kvalitné rozprávky. Škoda, že sa nestretajú s takou popularitou, ako ich šedí , no za to slávni bratia.