tomashrabek

Ako zamaskovať nepodarený pilot k seriálu za televízny film? Takto, prosím, nie. Rozohraných je až príliš veľa línií na to, aby človek dokázal udržať pozornosť, prípadne aby mu na niektorej z nich i skutočne záležalo. Vďaka Norisovej sa však na to pozeralo dobre. CSI: Modrava!

Sfilmovaná depresia. Vďaka hudbe, Ianovmu/Rileyho smutnému pohľadu a jeho osudu, ktorý je človeku tak blízky, až to bolí, má však i silno katarzné účinky. Silno katarzné.

Nečakane príjemná oddychovka s originálnym námetom, ktorá bavila i pri druhom zhliadnutí. Damon je sympaťák a to, že by bol kvôli Emily ochotný obetovať všetko, som mu i vďaka nej bezvýhradne uveril :-) Film sa môže úplne pokojne zaradiť medzi tie lepšie adaptácie Philipa K. Dicka, navyše s tým bonusom, že veľmi šikovne zachytil ducha jeho tvorby - zatiaľ čo taký Blade Runner zobrazil najmä surovosť a bezvýchodiskovosť depresívnych Dickových svetov plných neistoty, The Adjustment Bureau vyzdvihol ich absurdnú tragikomickosť. Viac takýchto sympatických filmov, prosím!

Ak by som mal zvoliť svoj najobľúbenejší snímok o Indiana Jonesovi, vybral by som bez váhania zavŕšenie pôvodnej trilógie, ktorá navždy zmenila vnímanie archeológov na celom svete (nezávidím im napr. zoznamovanie sa v spoločnosti). Urobil by som tak z dvoch zjavných dôvodov - sú nimi všeobecne ospevovaná chémia medzi Fordom a Connerym a jedna z najuletenejších filmových "honičiek" (všetci vieme, čo ňou myslím). Archa zmluvy možno má mystickejší nádych, Chrám skazy slušnejšie tempo a temnejšiu atmosféru (napriek tomu ho vnímam ako najslabší článok trilógie), Krížová výprava však Indyho vykreslila pre mňa najsympatickejším spôsobom. A nepredpokladám, že by to zmenili nejaké súčasné snahy o resuscitáciu série.

*Žena, ktorej uniesli deti, žene, ktorej uniesli deti, na ich spoločnom road tripe po Amerike* "Skús si to trochu užívať!"

Gotham dostal to, čo chcel. Alfred v konečnom dôsledku tiež. A čo my? Za mňa jedno veľké a takmer bezvýhradné áno! (Otázkou ostáva, koľko energie ešte Nolanovi ostalo. Akú oddychovku si natočí tentokrát?)

To je neskutočné, čoho všetkého sú v Hollywoode schopní urobiť preto, aby udržali frančízu nažive. Nový Spider-man, na ktorého som sa istý čas skutočne i tešil, je na jednej strane snahou o nolanovsko-batmanovský drsný realizmus (línia so stratenými rodičmi, temná aura obklopujúca scény predstavujúce Parkera ako postavu), a na druhej strane obsahuje množstvo pokusov o marvelovskú farebnú a hláškovo-vtipnú akciu. Tieto dva elementy sa vo filme neustále bijú - Parker je stredoškolák, ktorý prišiel o rodičov, o strýka (čo ani veľmi nerieši a neprežíva), potýka sa so šikanou, zaujíma sa o vedu a vedecké vysvetlenia všetkého naokolo - a zároveň jazdí na skejte (aké cool!), po oblečení kostýmu sa mení z ufňukaného a nešťastného bytostného intelektuála na hláškujúceho kokotka a po meste behá veľká jašterica, ktorej diabolským plánom je... premeniť všetkých na jašterice. A prečo vlastne? No, to sa presne nevie. Webb sa strašne snaží zahrnúť do filmu ÚPLNE VŠETKO, ale poriadne mu nefunguje takmer vôbec nič. Ani len tá love story, u ktorých by mal ostať. (Otázka na zamyslenie: Vybrali ho na režisérsky post len kvôli tomu priezvisku?)

Dejovo veľmi jednoduché a priamočiare - Harrison Ford ako Blade Runner vo výslužbe vyhľadá a (SPOILER) zlikviduje štyroch androidov, ktorých nájsť a zlikvidovať má. Čo teda robí z tohoto filmu nesmrteľnú klasiku žánru? Odpovedí je samozrejme mnoho, až príliš, ale ja sa pokúsim odpovedať za seba. Scottovi sa totiž zatiaľ ako jedinému filmárovi podarilo dokonale zachytiť to, o čom Philip K. Dick celý život hovoril a písal. Depresívna poetika smrdí z každého (vizuálne dokonalého) záberu, z každej prenesenej repliky, z každého zručne a citlivo umiestneného tónu hudby. Nejde len o špinavé, hnusné a upršané mesto plné čínskych fast foodov a o likvidáciu robotov, tento film toho skrýva omnoho viac - otázky o povahe bytia, reality, človeka. Som robot, alebo človek? Žijem, alebo nie? Bipolarita Dickovských univerz zachytená tým najlepším možným spôsobom. Vďaka dokonalému Vangelisovmu soundtracku (môj vôbec najobľúbenejší) a neotrlému výtvarnému pojatiu navyše film vôbec nestarne, je nadčasovým a rovnako aktuálnym bude snáď i o päťdesiat rokov, keď ho budem sledovať so svojimi vnúčatami z nejakého holografického média (a v novom zostrihu). Ak by sa Dick dožil premiéry, možno by, čo sa týka jeho chladného vzťahu k Hollywoodu, aspoň trochu pookrial. A čo vy, skúšali ste už ten test na sebe?

Duo Gervais/Merchant sa predvádza v tak trochu inom svetle. A vychádza to skvelo! Príbeh o troch podivínoch (každý z nich vytŕča tak trochu iným spôsobom), ich vyrovnávaní sa s dospelosťou a vhodením do reálneho života sa odohráva v (lákavo natočenej) dobovej atmosfére sedemdesiatych rokov. Netušiac, že Pink Floydi v tom istom roku vydajú album riešiaci podobné strasti a problémy, snažia sa uceliť si svoje predstavy o budúcom živote. Odísť, či neodísť z rodného mesta? Kde sa zamestnať, aby si domov nenosili výplatu v špinavých rukách? A čo sex? Staroba? Komplikované vzťahy s najbližšou rodinou? Nadčasovosť tém a ich príťažlivé spracovanie dávajú impulzy k tomu, aby sa i divák zamyslel nad svojím vlastným "Cemetery Junctiion", či už je to Prešov, Brno alebo (v mojom prípade) zahnívajúci Kežmarok. Fakt, že som sa nahlas a neskrývane rehotal zakaždým, keď sa na scéne objavil Gervais vo svojej klasickej buranskej póze, je už len príjemným bonusom.

Priamy ťah na bránku bez zbytočného vysvetľovania je mi sympatický, akurát sa jedná o tak šialený úlet, až som často strácal pozornosť a záujem o to, čo sa vlastne (dobre napísaným) postavám deje. Na film, ktorý je najsilnejší vo svojich najkomornejších momentoch, je tam až príliš veľa snahy o monumentálnosť, ktorá nedopadá najšťastnejšie. Násťročné diváctvo si musí cákať do treniek. Škoda.