Madsbender

60 minút transcendencie, depresie, strácania a znovunachádzania sa, behom ktorých hlavná hrdinka prežíva dva životy v takpovediac uzavretom kruhu (predposledná kapitola príbehu je zhodná s tou prvou, i keď má paradoxne opačný význam). Civeyrac sa ani tak nepohráva so zrozumiteľnosťou viacmenej priamočiareho deja (ktorý sa nekomplikuje vrstvením významových rovín ako skôr tým, že občas režisér sám si nie je istý, čo chce povedať a sám sa miestami stráca v spiritualite), len podáva otrepaný námet na trochu iný spôsob, čo vám napovie už úvodná scéna. Je zaujímavé, že väčšina autorov do svojich filmov na tento spôsob nedodá ani polovicu zo zvratov a záhybov deja, akými oplýva À Travers la forêt, pretože každý pitvajú do zbytočnej dĺžky celovečerného filmu; Civeyrac sa uskromnil a tá hodinka mu postačuje na to, aby vytvoril pomalé plynulé tempo a zladil formálnu a obsahovú stránku. Forma však výrazne prevláda a miestami inak amatérsky look ponúka audiovizuálne (kapitola Noc je sama o sebe síce ničím výnimočná, ale silne atmosférická a pútavá) zaujímavejšie pasáže, ale všeobecne používa stále tie isté prostriedky a viem si poľahky predstaviť, aký problém môže niekomu spôsobiť pokus o dopozeranie do konca. Ťažko sa k tomu zaujíma čo i len subjektívny postoj. Neviem, či som vôbec schopný jasne povedať, či sa mi to skôr páčilo alebo nie. Je to zvláštne. Podobné veci som už síce videl, ale to mi v tomto prípade nepomôže. Takže neutrál, percentá tentoraz (zatiaľ) vynechám.

Na margo knihy len toľko - viem o jej existencii a známosti, a nedávno som zistil, že ju mám na poličke. Aj vďaka filmu si na ňu teda určite nájdem čas. Na margo filmu - brysknejšiu a pohotovejšiu protivojnovú satiru som jakživ nevidel. Cielene sa opakovane triafa do slabín (miestami aj diváka) armádneho útvaru a zruče narába s grotesknosťou na úrovni, ktorá si vôbec nezadá s Jordanovými Buffalo Soldiers, pritom je však vo svojej absurdnosti rovnako presná a vychádzajúca z nepríjemných skutočností. Mike Nichols dokázal vo svojich filmoch vždy skvele zvládať dramatickú aj komediálnu polohu, tu však mal prácu omnoho ťažšiu - za prvé je na filme vidieť, ako nesmierne komplikované bolo uchopiť vôbec tému s takým nadhľadom a pritom zachovaním všetkého, čo sa skrýva za tým, neutopiť sa len v humore a nestratiť hĺbku. A predsa dokázal stvoriť silný film, ktorý pod ostrým výsmechom skrýva mrazivé skutočnosti a i keď zveličuje, skutočnosť je jasná. Vojna ako štatistika - počet mužov, počet zbraní, počet povinných letov. Vojna ako formalita - brífingy, pohreby. Vojna ako biznis - zmluvy, kontrakty, dodávky. Obsadenie s takýmito menami, ako inak, vynikajúce (vždy, keď vidím niekde Anthonyho Perkinsa, považujem to za geniálny ťah - a obsadiť známeho homosexuála do role baptistického kňaza je ešte odvážnejšie, ako keď ho Hitchcock vytiahol do Psycha. Orson Welles a Martin Sheen nepotrebujú komentár, keď sú niekde títo dvaja, úroveň filmu okamžite stúpne o dve úrovne. Martin Balsam tiež tak. No a Arkin je blázon :-D Akurát som celý čas nevedel, ktorý je Voight.) a potešili také drobnosti, ako realistické opálenie (holt tri roky v Taliansku nie sú len tak) - Nichols si jednoducho na všetkom dal záležať. Ale to už zachádzam do nepodstatných detailov. Prosto skvelé, knihu si jednoznačne musím prečítať. 85% P.S.: U niektorých čítam, že považovali toto dielo za nezfilmovateľné. Nuž, Nichols si teda asi zaslúži dvojnásobnú pochvalu.

Slovami Forresta Gumpa: Život je ako bonboniéra; nikdy nevieš, čo si vyberieš. Uplatniteľné na všetky epizódy v plnom rozsahu.

Najrozporuplnejšie dielo, s akým som mal za poslednú dobu tú česť. A je to dobre aj zle zároveň - za prvé vidím, ako to dopadá, keď sa niekto pokúša o priami ťah na bránku zaručeného diváckeho úspechu stvorením "umenia pre všetkých" a zhromaždením najsilnejších mien svojej doby, na stranu druhú by som v tomto konkrétnom prípade ocenil možnosť hodnotiť každú poviedku samostatne. Pokúsim sa to teda spraviť aspoň v tomto komentári. "Metzengerstein" (r. Roger Vadim, h. Jane Fonda, Peter Fonda, Françoise Prévost a kôň): Vadim nepreukázal schopnosť vytvoriť funkčný príbeh s odpovedajúcou atmosférou. Miesto toho mi ponúkol plytkú a povrchnú odľahčenú verziu "Caligulu v sukni" (ako kňažnú označuje rozprávač aj Poe sám), resp. komornú kostýmovú tragédiu s hororovými kontúrami, ktorá nefunguje v žiadnom ohľade. Neschopnosť pracovať s tými najzákladnejšími elementami ako využitie kamery v exteriéroch, ktorá len ledabolo zaberá okolité kulisy a nezáživne sprostredkováva dej, ktorý sa dá v tomto pojatí v najlepšom prípade označiť za prachsprostú báchorku, či absencia aspoň viditeľnej snahy o vytvorenie náznaku atmosféry, akú si tento démonický príbeh právom zaslúži, je žalostná. Dôraz na pikantnú šokantnosť je zrejmý, ale ani v najmenšom nepoburuje, ako stálou snahou o explicitnosť, ktorá sa v reále nedostavuje, len nudí. Potenciál absolútne nezužitkovaný, Jane Fonda len ako vizuálna atrakcia. Nehodné podivu ani obdivu. 0/10. "William Wilson" (r. Louis Malle, h. Alain Delon, Alain Delon, Brigite Bardott a Katia Christine): Prostredná poviedka o študentovi a neskôr vojakovi, agresívnom násilníkovi, ktorého životom prenasleduje jeho dvojník - zrkadlovo obrátený odraz, je výbornou schyzofrenickou psychedéliou postavenou na atraktívnej premise, charizmatickom hereckom prejave Alaina Delona v roli, ktorá je protipólom voči jeho štadardu a pár Malleho režijných a technických vychytávkach (subjektívna kamera, opakujúci sa pád z veže a minimálne jedna scéna, ktorá cenzúrou prešla vskutku záhadným spôsobom - ale je toho viac). Stupňujúca paranoja a strhujúca atmosféra v príbehu mladého muža s nebezpečnými sklonmi, ktorý sa nachádza presne v tom prostredí, ktoré potrebuje na to, aby mohol realizovať svoje desivé chúťky a predstavy z neho robia najsilnejší článok tryptichu. A možno aj preto, že tu dostane Brigitte Bardot poriadny výprask. Hypnotická, uhrančivá poviedka, za ktorú stojí prežiť ten zbytok. 8/10. "Toby Dammit" (r. Federico Fellini, h. Terence Stamp, Marina Yaru): Postmodernistická vízia príbehu, ktorý Fellini zarámcoval do súčasnosti a pretvoril podľa svojich predstáv (tzn. hlavnú postavu zamenil za upadajúceho britského herca, ktorý je pozvaný do Talianska). Badateľná kritika materializmu ("Proč jste přijel?" "Slíbili mi Ferarri."), bizarné fragmenty (vystupovanie z lietadla na letisku ako príchod do pekla), dejisko uprostred filmového sveta (odovzdávanie cien, štúdiá, interview, producenti, paparazzi), množstvo cinefilných momentov a citácií (automobilová scéna je priamym odkazom na Epsteinove La Glace à trois faces). Netvorí to však ani tak celok, ako skôr zmes rôznorodých prvkov, symbolov a črepín, ktoré sa trochu míňajú účinkom. Navyše miestami to vyzerá, že sa Fellini v bezradnosti z neuchopiteľnosti príbehu utápa sám v sebe. Znázornenie diabla - malého dievčatka a záver sú však skvelé. 5/10. Celý triptych sa dá jemne prepojiť jednou myšlienkou - je vlastne dobovým komentárom o dekadencii a úpadku civilizovanej spoločnosti. Lenže kvalita jednotlivých kúskov pokrivkáva a tak sa divák potýka s ťažkou dilemou, ako sa postaviť k filmu samotnému. Otvorene priznávam, že som ešte možno príliš mäkký, ale predsa dávam 3*, keďže si celkový dojem s priemerom netyká. Aj tak ale žiadna sláva. 55%

Kriminálny thriller zo starej školy vo svojej priamočiarosti sebaistý rovnako ako Belmondov "Stopár". Labro sa nezdržuje zbytočnosťami a ide až prekvapivo tvrdo po hlavnej línii príbehu, čo je jedna z vecí, ktoré zaujmú už v úvode - jednoducho, v súlade s hlavným hrdinom je drsným a jasne čitateľným zástupcom populárneho žánru, ktorý v 70.-tych rokoch zažíval vrchol. Nenechajte sa oklamať zaradením do akčného žánru; i keď o streľbu tu nie je núdza, skutočnej akcie sa divákovi dostane až v závere a film ako taký stojí na postupnom budovaní atmosféry aj s pomocou kamery, ktorá nezabúda zoznámiť diváka s prostredím, v ktorom sa odohráva scéna a hudby, ktorá v zásade spolu s dejom pomaly graduje a až v závere sa prejaví Colombierov hudobný sluch v plnej intenzite. Mňa však zaujalo ešte čosi, a to je skrytý queer podtext. Všetky vzťahy a detaily charakterov a scén z väznice by bolo možné považovať len za náznaky. Sériového vraha, ktorý si ako komplicov vyberá bez výnimky atraktívnych mladíkov z ulice a oslovuje ich Coco, už ale nie. Philippe Labro možno týmto spôsobom odkazuje na tehdajšiu francúzsku komunitu homosexuálov a otvorene prejavuje svoj názor na ňu ako úchylku, keď ju prisudzuje kriminálnym živlom z okraja spoločnosti a "verejným nepriateľom" (za ktorého je Cremerov zabijak "Jastrab" označený). Môžem sa však len domnievať, ako to bolo myslené keďže zrejme niet nikoho, kto by mi to mohol na sto percent potvrdiť. Rozhodne to však stojí za úvahu, a aj preto sa prikláňam k vyššiemu hodnoteniu. 75%

V rámci možností televíznej koprodukcie natáčanej kompletne v českom Mostě dokonalý a doslovný filmový prepis deziluzívneho, sugestívneho klasického povojnového diela Erich Maria Remarqua právom zaradeného do povinnej školskej literatúry. Rovnako ako román má svoje výnimočne silné momenty, ktoré však prílišne nevyčnievajú nad ostatkom a tým nepremieňajú film na sled pôsobivejších a striedmejších vojnových výjavov, ale zachovávajú ho vo všetkej celistvosti v takte udávanom režisérom. Technicky čistý film s výbornou výpravou a veteránom obrazovej sugescie Johnom Coquilom (démonická kameramanská práca na Peckinpahových Straw Dogs) by si vystačil pri svojej realistickosti snáď aj úplne bez známejších tvárí (Richard Thomas, Ernest Borgine, Donald Pleasance a Ian Holm), čím nijak neznižujem hereckú úroveň, ktorú vnášajú do diela, ale sú takpovediac len čerešničkou na už tak účel spĺňajúcej torte. I keď by som si vedel predstaviť ešte väčší priestor pre rozvinutie deja (mal som možnosť vidieť 125-minútovú verziu), z výsledného dojmu mimo toho uberajú snáď len detaily ako radostná pieseň na perách vojakov v temer lyrickom úvode podtrhujúcom dposiaľ nedotknuté ideály, ktorá je naspievaná nie v nemčine, ale v angličtine. Svoj účinok má aj fakt, zvýrazňujúci aktuálnosť témy nezmyselnosti a absurdnosti podobných konfliktov, kde proti sebe bojujú radoví občania bez skutočnej, jasnej motivácie a dôvodu, že podobne ako kedysi kniha, aj tento film bol v dobe vzniku v mnohých krajinách zakázaný pre svoj účinok, podlamujúci morálku mobilizovaných rekrútov. Aj onen časový predel medzi tou dobou a súčasnosťou je stále desivo malý a krehký. 80%

Zoznámte sa - americká Saya. Dobre počujete, s tou japonskou nemá príliš spoločné. Len povážte - animácia a kresba pripomínajúca spoločné japonsko-americké animátorské projekty, spracovanie na úrovni síce miestami atmosférického, ale nepríliš zábavného béčka, pátos (a že aký - celá časť okolo a v hangári je na nezaplatenie!), rezignácia na logiku deja, strnulé charaktery s nulovým prekreslením a zužitkovaním potenciálu, OTRASNÝ anglický dabing a japonský ešte horší tým, že pôsobí ako umelo napasovaný. A keď sa v závere dostavia pokusy o prehĺbenie a ten najdebilnejší spôsob vysvetlenia, aké má scenárista poruke, začína to celé vyznievať ako pekný pokus o paródiu... Ale pekne poporiadku. Ako znalec a fanúšik manga predlohy, a ešte omnoho viac brilantného seriálu som rozčarovaný a nepríjemne prekvapený. Áno, aj seriál mal v sebe množstvo pátosu, ale bol umne zakomponovaný ako násilie a brutalitu eufemizujúci činiteľ do vyladeného celku, nabitého emóciami, akciou a strhujúco dynamickým univerzom s množstvom perfektných charakterov a hybateľov deja, plný zvratov, okorenený o sekundárne časové línie, cestovanie po svete a množstvo prvkov (a symboliky), ktoré z neho robia zásadné dielo pre každého otaku a fanúšika japonského animačného žánru. Blood: The Last Vampire je, ako však dá divákovi poznať až záver, vo vzťahu k seriálovému súrodencovi prequelom a je primárne určený práve znalcom predlohy ako dočasné sústo na ukojenie hladu pred hlavným chodom. Z toho dôvodu je zrejmá epizodickosť, skratkovitosť a absencia vysvetľujúcich prvkov ospravedlniteľná a dá sa predpokladať. Bohužiaľ, sme tým pádom ochudobnený o všetko to dobré. Postavy nemajú medzi sebou žiadne poriadne vzťahy, množstvo vecí je pre laika a neznalca úplne nepochopiteľných, chýba tu globálny kontext, chevalieri (darmo budem zapierať, k Hajimu, Solomonovi a ostatným som si vybudoval svojho druhu vzťah), niektoré veci sú úplne nezmyselné (Sayina nová katana - tomu jeden neuverí...) a celkovo je to len na gore a kolísajúcej atmosfére postavený 43-minútový krvák, ktorý nedokáže (narozdiel do seriálu) divákovi sprostredkovať ani jednu zaujímavú myšlienku. Pre niekoho možno audiovizuálne opojné guilty pleasure (závisí od toho, aký je váš vzťah k anime a koľko ste toho už videli), ale svojim súrodencom robí skôr hanbu. Nehovoriac o tom, že práve takýto prequel som si nepredstavoval - dúfal som vo Vietnam (teraz mi prichádza na rozum, že vlastne nebolo poriadne predstavené ani prostredie, v ktorom sa tento miniatúrny a pre mňa zbytočný medailónik odohráva). Ten však, ak sa dobre pamätám, dostal priestor v jednej epizóde. Na záver snáď len jedno - ak chcete spoznať skutočný príbeh Sayi, odporúčam vám tento seriál. Tým, ktorí ho už videli, prípadne tým, čo hľadajú zaujímavú a relatívne inteligentnú zábavu v medziach žánru radím - ruky preč. Pár efektných scén celkom ušlo, ale azda tým najdesivejším na tomto kúsku je animácia postáv (a niektoré postavy - učiteľka - všeobecne), z ktorej budem mať ešte dlho nočné mory. 40%

Lumetov pokus o vytvorenie štýlového 70.-tkového heistu s dobovým spoločenským podtextom vychádza čiastočne navnivoč hlavne z jedného dôvodu, a tým je silená snaha o odľahčovanie a hlášky. Pritom koncepcia príbuzná Melvillovmu Le Cercle rouge, v ktorej sa starosvetský Sean Connery ocitá v novej dobe a netuší, že od začiatku je len v inom väzení, ktorého steny sú neviditeľné, ale mreže všadeprítomné je výborná. A hlavne oči a uši, teda americký "Veľký brat", ktorý narástol do nedozerných rozmerov. Connery si nedá pokoja a šikmú plochu neopúšťa, vývoj je teda jasný - schyľuje sa ku grandióznemu heistu. A samotná (dlhá, predlhá, ale len v dobrom) scéna prepadnutia a lúpeže, prekladaná takmer dokumentárnymi rekonštrukciami z miesta činu po skončení a početnými retrospektívami je skvelá. Tu práve vidieť Lumetovu silu v detailoch, skrývajúcich spoločenské motívy (malá zásahová jednotka so "zaručenou šancou" na úspech, zverená v 70. rokoch do velenia černochovi je priehľadné svinstvo zo strany po sláve bažiacich veliacich dôstojníkov). Škoda, že film ako celok trpí papierom šustiacimi dialógmi a nevtipným poznámkami, nedostatkom režisérskej pozornosti k ostatným postavám a trochu suchopárnym vykreslením siete neustáleho dozoru a sledovania od radovej polície po FBI. Záver je mohutným preklenutím myšlienky filmu k reálnemu vyobrazeniu fungovania spravodlivosti a lovu veľkých žralokov prostredníctvom malých rýb. Celkovo však v konkurencii silnej režisérovej kinematografie trochu nedôstojné dielo. Bonusom je mladý Walken. 65%

Nevšedná retrospektívna romanca na dlhé zimné večery. John Heard skvelý. 80%

Ľahko vidieť, ťažko hodnotiť... Bezdejovosť zvádza k obdivovaniu pozoruhodných obrazov a pokojných scenérií, ktoré sa stávajú ťažiskom pre napasovanie príbehu amerických nomádov do časových, avšak v zásade vzhľadom na univerzálnosť metafory a ústrednej myšlienky nepodstatných reálií. Pre Malicka sú prérie, pláne, lesy a údolia svätyňou, do ktorej sa utiekajú jeho postavy v akte rebélii voči spoločnosti pred dôsledkami svojho konania a pokúšajú sa o harmonické súžitie s prostredím. Príbuznosť s debutovým Badlands je nepopierateľná ako v posvätnej úcte, ktorú Malick prechováva k prírode, tak v skutočnosti, že sa v zásade jedná rovnako o mierne poeticky ladenú road movie, v ktorej sa podobný hrdinovia snažia podobným spôsobom nájsť šťastie, od ktorého ich oddaľujú podobné prekážky a útrapy. A predsa sú Days of Heaven paradoxne priamym protipólom prvého Malickovho filmu. Tam, kde nás na počiatku Badlands rozprávač zoznamuje s postavami, ktorým je predurčené vydať sa na spoločný útek, tam sa s Billym, Lindou a Abby spoznávame už na cestách, ktoré sa započnú tragédiou. Ďalší významný rozdiel si môžeme všimnúť medzi ústrednými romantickými mužskými antihrdinami. Skúsený, ale idealistický Kit (model malickovského "rebela bez príčiny") sa necháva riadiť osudom a násilie berie ako krajnú nevyhnutnosť, ktorej sa snaží vyhýbať, ale na druhú stranu ju neváha v pravej chvíli použiť a ako príjemný mladík, ktorý si z ničoho nerobí veľkú hlavu a má veľké sny, akým sa z času na čas oddáva každý si dokáže získať divácke sympatie. Na druhú stranu tvrdý, neúprosný Billy (bezvýznamné, nahraditeľné koliesko v stroji) má sklony k násiliu a miestami nezvláda situáciu, v ktorej dáva voľný priechod agresii a je to človek s plánom, ktorý postupne nadobúda jasnejšie kontúry. V Badlands sme svedkami nádhernej cesty za slobodou, ktorá ani v závere nepristupuje na pravidlá klasickej hry Hollywoodu, ale necháva sa unášať na vlnách pozitívneho posolstva, je ukončená a nevyznieva do prázdna. Days of Heaven je film, ktorý nezačína, ani nekončí, v jeho centre je milostný trojuholník postavený na lži a pretvárke ako priama opozícia voči čistote prírody. Je to ten typ filmu, hovoriaci o citoch, ktoré diváka nezasiahnu, o dejoch, ktoré si plynú vo svojej nepopierateľnej všednosti, o kontrapunkte s jasným vyústením. Ani čarokrásne melódie Ennia Morriconeho nezakryjú fakt, že postráda okamih, ktorý by šiel naproti divákovi, podal mu ruku a previedol ho všetkou tou nádherou tak, aby to dokázal vidieť z jeho perspektívy. Navyše Richard Gere mi tu rozhodne NEBOL sympatický a Brooke Adams nepovažujem za práve najkrajšiu, takže si moju pozornosť uzurpoval Sam Shepard. Opäť film, ktorý ide úplne mimo mňa. Dejovejší Badlands so zaujímavejším vyústením pre mňa zostáva zďaleka neprekonaný. 55%